Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Národný beh pohľadom bežca

Národný beh pohľadom bežca
Začiatok jari je v Bratislave v znamení behania. Niežeby sa tu inokedy nebehalo, ale najväčšie bežecké preteky sú situované do tohto obdobia. Takže dva týždne po bratislavskom maratóne sa naskytla ďalšia možnosť si na „veľkých pretekoch“ zmerať svoju výkonnosť, popasovať sa s časom, sám so sebou i súpermi.
10. apríla 2011 Národný beh Devín - Bratislava napísal už svoju 64. kapitolu a zdá sa, že ako 90-ročný chytil nielen druhý dych, ale pridal k tomu aj mladícku dynamiku. Vyše 5000 bežcov na štarte si vyžiadalo nielen precíznu organizáciu ale aj zmenu trasy. Tento rok sa nebežalo „medzi dvoma maturitnými otázkami“ (Štúrovci na Devíne, Hviezdoslav a romantizmus v slov. literatúre), ale cieľ bol pri Propeleri na Rázusovom nábreží. Odpadol tak dosť nebezpečný slalom medzi stĺpikmi na cieľovej rovinke na Hviezdoslavovom námestí.

Ledva sa slnko stihlo usídliť na oblohe a už sa parkovisko pod hradom začalo plniť bežcami. Postupne sa tu schádzame nielen partia behajúca pod hlavičkou BEHAME.sk, ale stretávam aj kopu iných známych. Niečo po deviatej sa podhradie hemží piatimi tisíckami bežcov. Toto číslo mi naháňa strach. S Jurom i Mirom preberáme stratégiu na štart i celý beh. Všetci máme v pamäti chaos z minulého roku. Treba však povedať, že repríza vlaňajška sa nekonala, „starzaci“ sa poučili i bežci boli disciplinovanejší a celá predštartovná procedúra prebehla v pohode.

Stratégia na preteky je jasná - skúsim byť v pätách Mirovi a mňa bude prenasledovať Juro. Buum, zaznela tradičná štartovná salva z dela, päťtisícový dav sa dal do pohybu. Mirovi vyšiel lepšie štart, mňa spomalili dve nutné kľučky a zrazu je niekoľko metrov vpredu. Beží sa rýchle tempo, takže na zmenšovanie straty môžem zabudnúť. Kde je Juro netuším. Koberec merajúci začiatok čistého času prebieham spolu s Reném, ale ten sa mi vzďaľuje rýchlosťou zdražovania benzínu. Mira vidím asi 30 m pred sebou, ale nič s tým nedokážem spraviť. Pole sa postupne trhá, pripomína jedného velikánskeho hada pomaly sa plaziaceho do Karlovej Vsi. Výbeh ku kameňolomu, potom zasa kúsok dolu, na rovinkách držím rovnomerné tempo. Pocity i tepy sú OK.

Na križovatke pri Riviére kontrolujem čas, údaj 29:24 ma veľmi potešil. Lenže to najhoršie mám stále pred sebou. Opäť som sa vytrápil na „prekliatom“ úseku medzi Riviérou a nadchodom pri internáte Družba. Silou vôle držím tempo a teším sa z každého ubehnutého metra, v klesaní pod most Lafranconi vydýchavam. Hurá na kopec k FTVŠ-ke a najhoršie mám za sebou. Mira už ani nehľadám, ale Juro ma tu výrazne stiahol. To som sa však dozvedel až v cieli. Pri „pekáči“ kontrolujem čas, z rýchleho prepočtu mi vychádza, že méta 44 by mohla padnúť. Len udržať tempo. Tunel, úsek na nábreží, pod Novým mostom mobilizujem posledné zvyšky síl a snažím sa o finiš.

Hurá som v cieli, hodinky ukazujú čas 43:38 min, voči vlaňajšku progres o minútu, ale treba zohľadniť kratšiu trať a pomoc vetra. Za cieľovou čiarou chvíľu lapám po dychu, vymieňam si prvé dojmy s Mirom i Jurom. Miro mi vrátil porážku z polmaratónu a Juro nakoniec naozaj dobehol v tesnom závese. Ešteže cieľ nebol na Šafku...

Večer zaspávam s dobrým pocitom na srdci: „Čože je to 40-ka.“




11.4.2011   /   Behy   /   Autor: Andrej Červeňan

Ďalšie články