V Rajci už strihali plachty a vyberali odpadové koše, ale maratón žije a rastie

V Rajci už strihali plachty a vyberali odpadové koše, ale maratón žije a rastie
Prvý oficiálny ročník Rajeckého maratónu v roku 1984 vyšiel zanietencov okolo troch bratov Uhlárikovcov na päť tisíc vtedajších československých korún. Dnes by za takú istú sumu (okolo 160 eur, pozn.) mohli zaplatiť 24-hodinový prenájom prenosných hygienických zariadení Toi Toi.... Alebo by za tie peniaze mohli zaistiť prítomnosť sanitky s posádkou počas celého maratónu. Ale to iba v prípade, ak by ju mali po kamarátskej linke... Inak by na ňu celý rozpočet premiérového ročníka Rajeckého maratónu určite nestačil.
No kým na I. ročníku maratónskeho behu čarokrásnou Rajeckou dolinou cez Fačkov štartovalo 33 vytrvalcov, z ktorých 27 aj úspešne dobehlo do cieľa, na tohoročnú edíciu tohto podujatia sa chystá 200 maratóncov, 430 polmaratóncov a 128 korčuliarov. Spolu s účastníkmi detských behov je to viac ako tisíc milovníkov aktívneho pohybu. Aj preto rajeckí organizátori tento rok pracujú s predpokladaným rozpočtom 40 – 50 000 eur.

Dlhoročný šéf organizačného výboru Pavol Uhlárik, ktorý sa angažoval v tomto športovom podujatí od úplného začiatku, však vyššie ako spomínané financie kladie vzťahy medzi ľuďmi, súdržnosť medzi kolegami a vzájomnú pomoc rovnakých fanatikov. Práve vďaka týmto faktorom Rajecký maratón napíše v druhú augustovú sobotu 8. 8. 2015 od 10.00 h už 32. kapitolu svojej bohatej histórie.

Pán Uhlárik, máte v histórii tohto bežeckého dobrodružstva viac takých vytrvalcov ako je Eva Seidlová z Tlmáč, ktorá z doterajších 31 ročníkoch štartovala na dvadsiatich siedmich?

Áno, máme. Sú to traja mohykáni, ktorí doteraz bežali náš maratón v každom ročníku: Marián Michalík, František Kupčo a Marian Haluza. Všetci traja sa už prihlásili aj na 32. ročník. Oni v podstate už súťažia medzi sebou aj v tom, kto z nich dlhšie vydrží behať Rajecký maratón. Napríklad Marián Michálik voľakedy behal minimálne päť maratónov počas roka, teraz sa zameral iba na Rajecký. Má už cez 60 rokov, už šetrí sily, no Rajecký maratón ešte chce bežať. Zo žien sa im trom priblížila naozaj iba spomínaná Eva Seidlová.

Eva Seidlová nám prezradila, že vďaka odbehnutým 27 ročníkom Rajeckého maratónu sa zaradila medzi rajeckých milionárov, ktorí majú už doživotne štart na tomto podujatí zadarmo. Koľko máte takých milionárov a kto všetko sa môže dostať do tohto vášho klubu vyvolených?

Milionárov, ktorých sme doživotne oslobodili od platenia štartovného, máme aktuálne trinásť. Dostať sa medzi nich nie je totiž vôbec ľahké. Kto chce byť medzi nimi, musí v Rajci odbehnúť minimálne 24 ročníkov nášho maratónu. Až potom môže povedať, že v Rajci odbehol milión metrov! Máme to presne zmerané, kde na trati toho 24 maratónu je presne hranica vstupu medzi našich milionárov, kde je ten povestný meter miliónovej méty.

Ako sa to celé zrodilo, prečo práve traja bratia Uhlárikovci boli iniciátormi tohto krásneho podujatia v krásnej prírodnej scenérii medzi Rajcom a Čičmanmi?

Na začiatku všetkého bola stávka. A tiež naša nechuť robiť doma niektoré práce, napríklad umývať riad. Tak sme sa v roku 1982 dohodli, že kto bude najrýchlejší v behu od tabuľky Rajec po tabuľku Čičmany, čo je 38 kilometrov, ten bude celý rok oslobodený od umývania riadu. Umývanie riadu je najhoršia domáca robota, nikomu z nás sa ju nechcelo robiť. Kto z nás bude tretí v tomto behu, ten bude musieť celý rok poslúchať prvého i druhého v cieli.

Ako vaše súperenie dopadlo? Mali ste na takýto beh nejakú predprípravu?

Ak ide o tú prípravu, my s bratmi sme typické dedinské deti vtedajšej doby. Robili sme všetky športy, ktoré sa na dedine hrali. Našli ste nás medzi futbalistami, volejbalistami, hokejistami či bežcami. Žiadny šport nám nebol cudzí. Takže fyzickú kondíciu sme mali dobrú. Horšie to už bolo s tou bežeckou predprípravou. O behu, najmä o správnom behu na dlhé vzdialenosti, sme nič nevedeli. Tak sme bežali ako sme vládali. Preteky medzi Rajcom a Čičmanmi vyhral najstarší brat. Ja som dobehol za ním druhý asi s dvojminútovým mankom a tretí skončil najmladší brat. Ten prišiel do cieľa asi polhodinu po nás. Keďže medzi nami je rozdiel dvoch, štyroch a šiestich rokov, o nejakom veľkom handicape sa nedá hovoriť. Každý z nás vedel, do čoho ide – a prečo sa k tomu behu vlastne odhodlal (smiech). Najstarší brat má tento rok päťdesiatosem, ja budem mať päťdesiat šesť a najmladší Ján má päťdesiatdva.

Ako sa potom ten maratónsky kolotoč v Rajci rozkrútil ďalej, keď sa už chystáte na 32. ročník?

O rok neskôr sme si preteky zopakovali, ale už nie sami. Pridali sa k nám ešte siedmi kamaráti a do cieľa sme dobehli traja. Nedokončili takí, čo sa cestou prejedli hrušiek, respektíve vypili viac piva (smiech). Aj takú podobu mali naše začiatky (smiech). Nápad sa však ľuďom z nášho mestečka zapáčil, podporu nám sľúbil aj vtedajší predseda MNV, tak tretie pokračovanie nášho bežeckého dobrodružstva už bolo prvým oficiálnym ročníkom Rajeckého maratónu. Na štart sa postavilo 33 účastníkov, z ktorých 27 aj dobehlo do cieľa. Prvý dostal za odmenu veľký koberec, druhý valašku, tretí mažiar. Každého sme niečím odmenili. Štartovné bolo desať korún československých a pretekárov v cieli čakali párky. Celé nás to vyšlo na vtedajších päťtisíc korún, čo dnes znie ako rozprávka z Tisíc a jednej noci (smiech).

Vaše slová potvrdzujú tvrdenia pamätníkov, ktorí pri spomínaní zdôrazňovali, že veľkou devízou vášho maratónu je predovšetkým fakt, že ho robia bežci pre bežcov, že ho robia ľudia so srdcom a hoci to mnohokrát bolo naozaj doslova na ´kolene´, o to to bolo srdečnejšie...

O tom, či to robíme so srdcom alebo nie, nemôžeme hovoriť my. To musia povedať iní, naši hostia. Účastníci maratónu. Samozrejme, všetko je o peniazoch, ale ja osobne vyššie nad peniaze kladiem dobré medziľudské vzťahy, kamarátsku pomoc, spolupatričnosť a ochotu priložiť ruku k spoločnej práci. Bez tohto všetkého by sa Rajecký maratón určite nedožil 32. ročníka. Sme veľmi radi, že hoci sa to stále točí okolo nás, čo sme to všetko začali, v súčasnosti máme stočlenný zbor dobrovoľníkov a pomocníkov, bez ktorých by sme maratón určite neurobili. Dnes to nemôže byť o jednom človeku, dnes to musí byť o kolektíve, o partii rovnako nadšených ľudí. Bez ich elánu, ochoty pomôcť, bez ich obete by to jednoducho nešlo. Navyše, v čase maratónu, ktorý sa tradične beží v druhú augustovú sobotu, je u nás ešte aj jarmok, takže pre Rajec robíme druhé Vianoce (smiech). Počas tohto sviatku sa stretnú rodiny, kamaráti, známi. A celá táto srdečnosť tých stretnutí sa potom prenáša aj na maratón.

Snívali ste niekedy o tom, že vaša nechuť umývať riad pripraví pre obyvateľov Rajca také krásne sviatočné chvíle?

To sa nedá tak povedať. To nám predsa ani na um neprišlo. Aj keď vtedy, keď sme s maratónom začínali, tiež panoval u nás ohromný bežecký boom. Potom, po rozdelení republiky, to nadšenie ľudí behať dlhé trate trochu ochablo. Chvíľu aktivity okolo behov stagnovali, pred takými 6 - 7 rokmi bežecké hnutie na Slovensku chytilo druhý dych. A dnes to opäť beží na plné obrátky, každý víkend je niekde nejaký beh, nejaká bežecká akcia. A pokiaľ ide o tie druhé Vianoce pre Rajec a jeho návštevníkov... Po každom maratóne je na námestí diskotéka pre mladých, ako aj ľudová veselica a zábava pre tých skôr narodených. Aj to patrí k nášmu jarmoku a maratónu. Vtedy z nás už opadne napätie, po skončení maratónu si opäť vydýchneme, potešíme sa, že akcia dobre dopadla a ideme ďalej... Ale bez tej diskotéky to by už nebol Rajecký maratón. To by nebol náš tradičný rajecký sviatok (smiech).

Unikátom vašej maratónskej akcie je fakt, že z Rajca do Čičmian bežci bežia počas normálnej cestnej premávky. Nedá sa s tým niečo urobiť?

Aby som bol úprimný, nechcel som túto otázku dostať... Neobmedzená premávka na ceste, po ktorej sa beží, je pre nás večnou témou. Ale nemôžeme si to dovoliť, aby sme túto cestu uzavreli na celý deň. To by sme spôsobili dopravný kolaps celej tejto oblasti. Cestu by sme museli uzavrieť už v Žiline, v Prievidzi a Považskej Bystrici, čo pri súčasných možnostiach je nemysliteľné. Rokovali sme o tom aj s políciou, ale v súčasnosti to nejde. V spolupráci s dopravnou políciou urobíme všetko pre bezpečnosť pretekárov. Fačkov, Čičmany a okolie nemôžeme odrezať od sveta. Ani počas Rajeckého maratónu.

Robíte to už 32 rokov v jednom kuse. Ktorý z tých ročníkov bol pre vás organizátorov najťažší a prečo?

Viete, že takúto otázku som ešte nedostal? Trochu ste ma zaskočili... Aha, už si spomínam. V čase, keď sa rozdelilo Československo, nám štartovné čísla robil český výrobca. Pošta od neho musela podľa nových predpisov prejsť colnými úradmi, na ktorých voľakde uviazla. Možno v Bratislave, možno v Trenčíne, alebo v Žiline. Netušíme kde... Dosť na tom, že deň pred štartom nášho maratónu vyrobené čísla v Rajci neboli. Tak sme začali strihať posteľné plachty, aby sme z nich urobili náhradné čísla. A tým maratóncom a ostatným bežcom, ktorí sa prihlásili až v deň podujatia, sme čísla písali fixkou na ruku. Presne ako to robia triatlonisti... To ste mali vidieť tie ´trapasy´, keď sme v cieli doslova skákali po bežcoch, aby sme zistili ich štartovné číslo. Takže aj takú podobu mal jeden ročník nášho maratónu... Nemusím vám hovoriť, že zatúlané čísla prišli do Rajca hneď po pretekoch. V sobotu bol maratón a v pondelok som bol po ne na pošte. Ale poradili sme si. Nezúfali sme. Bojovali sme ako sme vedeli. Aj vtedy som sa presvedčil, že túto akciou robím s perfektnými ľuďmi.

Čo by ste si počas budúcich ročníkov Rajeckého maratónu už nikdy nechceli zopakovať?

Ten ročník, keď nám nejaký dobrák v noci počas ľudovej zábavy roztrhal veľkú plachtu meter krát dva metre s výsledkami. To boli nervy! Novinári nám na druhý deň volali, že chcú poznať výsledky Rajeckého maratónu. Tak som išiel do cieľa, že ich odtiaľ odpíšem - a plachty s výsledkami nikde. Rýchlo sme volali do redakcie, že o hodinu im ich dodáme. Počas tej hodiny sme po odpadových košoch zbierali útržky roztrhanej plachty, zliepali sme to ako puzzle a krvopotne s hodinárskou trpezlivosťou sme to všetko dávali dokopy. Kde sme si neboli istí, volali sme bežcom domov, že ako skončili... Za dve hodiny sme výsledky mali kompletne hotové. Odvtedy sme hotové výsledky po maratóne z očí nespustili. Strážili sme ich ako oko v hlave. Taký ´trapas´ s výsledkami by som už naozaj nechcel viac zažiť...

Máte historku, príbeh, ktorý sa zlatými písmenami zapísal do histórie Rajeckého maratónu?

V časoch, keď sme sa učili oslovovať partnerov a sponzorov aj cez bulletiny a reklamné materiály, sa jeden náš bulletin dostal aj do rajeckej Sloveny. Študoval ho jeden eletrikár, ktorý vtedy vyslovil pamätnú vetu: ´Keď sa to už uchytilo, tak to bude.´ Povedal to v našom nárečí, chlapi okolo neho sa na tom dobre zabavili (smiech). Malo to však iba jednu chybu... Zabudol na jednu podstatnú vec. Zorganizovať maratón to nie je ako zasadiť lipu na zelenej lúke a nechať ju napospas prírode. Maratón nie je lipa zasadená v poli. Maratón nemôže žiť vlastný život bez našej sústavnej starostlivosti. Bez veľkého nasadenia, elánu a obetavosti veľmi veľkého množstva ľudí by sa tak dlho neudržal pri živote. Ale prorocky výrok toho eletrikára z našej Sloveny bol dlho našim mottom, ktoré nás poháňalo dopredu (smiech).

Koľko máte prihlásených účastníkov na tohoročné 32. pokračovanie maratónskej tradície v Rajci. V akých kategóriách môžu účastníci vášho podujatia súťažiť?

Do dnešného dňa máme prihlášky od 200 maratóncov, 450 polmaratóncov a 128 in line korčuliarov. Spolu s účastníkmi detských behov je to viac ako tisíc milovníkov aktívneho pohybu. Deti sa však rozhodujú naozaj na poslednú chvíľu, predovšetkým podľa počasia. Ak bude v sobotu 8. augusta pekne, tak počas detských súťaží bude mimoriadne živo, ak nás bude trápiť počasie, tak prídu iba tie staršie deti, menšie rodičia nechajú radšej doma, resp. nepustia ich behať do nejakého zlého počasia a nepohody. Počasie pri našej akcii hrá dôležitú úlohu.

Bežci z koľkých krajín si už za tých 31 rokov vyskúšali trať vášho maratónu? Máte to nejako zmapované?

Bežne k nám najmä v posledných rokoch chodia Poliaci, Rakúšania, Maďari, Ukrajinci, Rusi, Taliani. Čechov ani za cudzincov neberieme. V prvých ročníkoch sme predsa boli jeden štát. Oni radi chodili behať k nám, my zasa k ním. Na Rajeckom maratóne štartovali napríklad už aj pretekári z Magadaskaru, z Anglicka, z Francúzska. Doteraz máme na štartovej listine 32. ročníka zástupcov z deviatich krajín. Možno teraz vďaka iniciatíve maďarských funkcionárov Benedek Teamu prídu do Rajca aj bežci a bežkyne z Etiópie, Kene, Nigérie. Oni sú známi tým, že týchto dobre trénovaných Afričanov posielajú na preteky po celej Európe.

Aké sú rekordné výkony v kategórii mužov a v kategórii žien?

V kategórii mužov má náš rekordný čas už dosť dlhé trvanie. Vytvoril ho Ukrajinec Sergej Janenko, ktorý trasu z Rajca do Čičmian a späť prebehol v čase 2:21:41 h. Jeho výkon je naozaj veľmi hodnotný. Latku postavil veľmi vysoko. Neviem, komu sa ho podarí prekonať. Možno nejakému Keňanovi, ktorých na maratóny po celom Slovensku vozí manažér Benedek Tímu z Maďarska. Afričania z jeho skupiny majú na to, aby bežali u nás ešte rýchlejšie ako Janenko. Medzi ženami je rekordérkou Anna Balošáková z ŠKP Čadca, ktorá dôverne známu trať v roku 2001 absolvovala v čase 2:48:51 h. Aj ona položila svojim výkonom latku náročnosti dosť vysoko. Mimochodom, Anna Balošáková, ak to dobre počítam, na našom maratóne doteraz triumfovala 12 krát. Stále sem chodí v obdivuhodnej forme, stále nemá medzi ženami takú konkurenciu, ktorá by jej vedúce postavenie ohrozila. Možno spomínaný manažér Benedek Team-u prinesie tento rok nejakú šikovnú Afričanku. Bežci z tohto maďarského družstva sú totiž známi tým, že všade chodia na poslednú chvíľu.

Ako sa v tejto konkurencii držia domáci slovenskí vytrvalci? Dokážu držať krok so súpermi zo zahraničia?

Tak o Anne Balošákovej sme už hovorili. Eva Seidlová je naša stálica. V kategórii nad 60 rokov. Možno sa na štarte objavia aj nejaké mladšie a šikovné Slovenky ako Silvia Sebestian z pluku špeciálneho určenia Žilina. Medzi mužmi je to trochu slabšie, lebo náš maratón je mesiac pred MMM v Košiciach. Elitní bežci časujú formu do Košíc. A veľa závisí aj od počasia. Za tých 31 ročníkov nám počas maratónu možno iba trikrát pršalo, no v auguste nás počasie zvykne prekvapiť ochladením. Najmä v úvode augusta. Na náš maratón chodí aj bývalý výborný chodec Dukly Banská Bystrica Peter Tichý starší, ktorý je kvalitným maratóncom. Aj on môže prekvapiť vo svojej vekovej kategórii. Veľa si sľubujeme od Juraja Vitka z Kysuckého Nového Mesta,/osobný rekord na polmaratón má1:06:31 h, pozn. / ktorý sa tiež prihlásil. Mohol by u nás urobiť dobrý výkon... Ale predovšetkým mu želáme, aby konečne už dokončil maratón, berieme ho totiž „polovičného“ Rajčana.

Kedy naposledy ste sa postavili na štart maratónu, ktorý sa zrodil aj vo vašej hlave?

Doteraz som odbehol desať ročníkov nášho maratónu. Ale osobný rekord 2:44:07 h som si však urobil za riekou Morava - v Otrokoviciach. To bolo pred dvadsiatimi rokmi. Naposledy som Rajecký maratón bežal v roku 2006. Odvtedy sa na štart postaviť nemôžem, lebo musím celému dianiu okolo neho šéfovať. Už sme dospeli do štádia, keď sa nedá súčasne sedieť na dvoch stoličkách, resp. jazdiť na dvoch koňoch... Každý rok máme čoraz viac práce okolo fungovania maratónu. Už to všetko okolo nabralo vysoké obrátky, už počet ľudí prekročil tisíc bežcov a viac A o tých sa predsa treba starať. Treba robiť všetko tak, aby hostia a účastníci boli spokojní. Keď nám po maratóne povedia, že o rok prídu opäť, pre nás je to najvyššie ocenenie. Lebo človek sa rád vracia tam, kde sa mu páčilo, kde sa dobre a príjemne cítil... A nie tam, kde zažil problémy, starosti a nepríjemnosti. To je predsa logické, nie?

Robíte to už 32 rokov. Dokedy to ešte chcete potiahnuť? Máte v tom stočlennom aktíve spolupracovníkov a ochotných pomocníkov potenciálneho pokračovateľa vašej práce? Podarilo sa vám vychovať dôstojného nástupcu?

Veď práve to je kameň úrazu. Musím to robiť, lebo nemám za seba náhradu. Ale nie, to som iba žartoval. Každý je predsa nahraditeľný. Mám však iba päťdesiatšesť rokov, tak ešte nejaké ročníky pravdepodobne potiahnem. A tak isto aj moji bratia a ďalší kamaráti, s ktorými sme tento beh pred viac ako tridsiatimi rokmi zakladali. Ešte máme v sebe dosť síl na to, aby sme pokračovali... A keď pôjdeme do dôchodku, máme predsa vlastných potomkov. Ja mám osemnásťročného syna Petra. Tiež behá, tiež má vzťah k športu i k behaniu. Z neho by som chcel urobiť pokračovateľa. Jemu by som ten pomyslený štafetový kolík o niekoľko rokov veľmi rád odovzdal. Zatiaľ ma poslúcha, možno do toho aj pôjde. Uvidíme, keď bude starší, či bude mať toľko chuti a energie pokračovať v tom, čo sme my traja s bratmi voľakedy začali.

Čo je podľa vás najväčšia devíza Rajeckého maratónu?

Skutočnosť, že ho už dlhé roky robia ľudia, ktorí maratón zažili na vlastnej koži. Nemajú ho naštudovaný z príručiek, internetu a televízie. Vedia, čo je maratón, vedia, čo k nemu patrí. A vedia aj to ako bolí, aký dokáže byť ťažký a mnohokrát až krutý. Preto všetci v Rajci tento beh naozaj robia pre ľudí. Ďalšou veľkou vzácnosťou nášho maratónu je prekrásne prostredie medzi Rajcom a Čičmanmi, kadiaľ vedie trať. Celá Rajecká dolina má niečo do seba. Príroda v nej je nádherná! Polmaratónci majú obrátku v Rajeckolesnianskej doline. Ďalší pekný kút našej krajiny. Pred desiatimi rokmi sme urobili krátky okruh v Rajci a obrátku sme v Čičmanoch posunuli až za tamojší kaštieľ. Ďalšie veľké plus sú diváci. Ako v Čičmanoch, tak najmä u nás Rajci. Bežať záverečné metre pred 2000 ľuďmi je extra silný zážitok. Kto si to nevyskúša, nevie, o čom teraz hovorím (smiech).

Kedy ste počas predchádzajúcich 31 ročníkov boli najšťastnejší a prečo?

Každému by som doprial zažiť atmosféru na našom námestí SNP v Rajci, na ktorom vytrvalcov povzbudzuje možno aj dvetisícpäťsto divákov. To je fantastický adrenalín, neuveriteľná eufória! Možno to tak vyzerá v očistci, v momente, keď človek ide z toho ´predpeklia´ smerom hore do neba. Hoci som tam ešte nebol, tak si to predstavujem (smiech). Keď prežijete očistec - a niekto aj peklo - na ceste z Rajca do Čičmian a späť, priazeň divákov tesne pred cieľom vám do tela napumpuje neuveriteľnú energiu! To je obrovský nával krásnych emócií. Hoci mnohokrát meliete z posledného, okamihy diváckej priazne vás doslova zdvihnú na nohy. Vtedy ste v takej eufórii, v takom tranze a ´vytržení´, že za cieľom chcete pokračovať ďalej... To boli chvíle, keď som bol počas Rajeckého maratónu najšťastnejší. Zažil som ich desaťkrát. Ako bežec, ako maratónec. Kedy som bol najšťastnejší ako organizátor? Ako šéf pretekov asi vtedy, keď si s kamarátmi rozprávame na veselici po maratóne zážitky. Keď rekapitulujeme práve skončený ročník a môžeme si povedať, že nič zlé sa počas neho nestalo. To sú tiež krásne chvíle. Ale okamihom, keď vám ako bežcovi chýbajú do cieľa iba metre, a diváci vám tlieskajú ako o dušu, sa to nevyrovná (smiech).

Koľko maratónov máte na svojom konte? Koľko z nich ste bežali v zahraničí?

Doteraz som absolvoval 106 maratónov, z toho štyridsať v zahraničí. Stihol som ich odbehnúť za tridsať rokov v jedenástich krajinách. Prvý som bežal v druhú augustovú sobotu v roku 1984, takže už viete, ktorý to bol. A naposledy som sa s maratónskou trasou popasoval v krajine, v ktorej sa maratón zrodil. Minulý rok v novembri som s kamarátmi bežal Athens Classic Marathon. To bol tiež silný zážitok. Myslel som si, že to bude oveľa ťažšie, ale nechcel by som ho bežať v plnej zbroji ako legendárny vojak, ktorý dobehol do Atén z Marathonu.

Koľko z maratónskych behov ste nedokončili?

Iba jeden jediný. Kysucký maratón v roku 1990 som musel vzdať, lebo som pri ňom dostal úpal. Vlastne ja som ho ani nevzdal...Dobrovoľne nie. Lekári ma stiahli z trate, lebo som už pomaly nevedel o sebe, ani o svete okolo... Bolo to veľmi zlé. Máločo si z toho pamätám. Bol som totálne ´grogy´. Dlho som sa z tohto nepríjemného zážitku spamätával. Telo dostalo poriadne zabrať. A veľmi dlho ma to mrzelo, že som tak neslávne dopadol. A to som vtedy, keď ma na trati stopli, ani nevedel, že ´zdravoťáci´ a záchranári podobne ratovali celú jednu tretinu maratóncov! Na Kysuciach nás vtedy prekvapila veľká horúčava, na ktorú sme neboli pripravení. Boli to fakt galeje, ktoré nás totálne vyžmýkali zo všetkých fyzických i psychických síl. Už by som také útrapy zo slnka nechcel zažiť na vlastnej koži.


Vaše pionierske štartovné vo výške desať korún (tri eurá a tridsaťtri centov, pozn) je legendárne. Za aké štartovné pustíte teraz bežcov na trať z Rajca do Čičmian a späť?

Do konca júla zaplatia maratónci povinný poplatok 33 eur, polmaratónci 31 eur a in line korčuliari sa budú môcť postaviť na štart po uhradení čiastky vo výške 28 eur. Kto sa prihlásil skôr, ušetril, kto sa prihlási až tesne pred podujatím, bude musieť do peňaženky siahnuť trochu hlbšie. Kto sa zaregistroval do 30. júna 2015 kedy bola 2. uzávierka štartovnej listiny, zaplatil 28 eur (maratónci), 26 (polmaratónci). 23 (in line korčuliari). Ale to je všade na svete takto. Tí, čo sa prihlásia vo veľkom časovom predstihu, by predsa mali mať určité výhody. Bežci, ktorí si prihlasovanie nechajú na dni od 1. do 7. augusta, budú platiť 43, 36 a 33 eur.

Kto z členov vášho Maratón Klubu beháva polmaratóny s menovkou Lukašenko na žlto-zelenom drese? Ako sa k tomu menu dostal?

To je Lukáš Janík. Veľmi šikovný a vtipný chlapec. Rozhodol sa, že aj takýmto spôsobom bude pri behu baviť ľudí okolo trate. Máme veľmi dobrú partiu chlapcov. Chodia behať polmaratóny aj do Čiech, do Poľska, Rakúska. Dokážu sa dať dokopy, dokážu si pomôcť. Bežecká komunita v Rajci je veľmi perspektívna. Aktuálne máme pol stovky členov. Chlapci si beh obľúbili, robia si ním radosť. A to je správne. Tak to má byť. Treba sa hýbať, treba niečo robiť pre svoje zdravie, kondíciu, veselú myseľ. Kým to všetci vieme, tak je dobre.
14.7.2015   /   Rozhovory   /   Autor: sz

Ďalšie články