Aká bola vaša cesta k behu?
Na strednej škole som behanie neznášal. Mali sme telocvikára, ktorý nás nútil behať, keď sme boli neposlušní, dokonca celú vyučovaciu hodinu. Väčšinou sme to flákali, skrýval som za kríky. Nechápal som, prečo by ľudia mali behávať, vôbec ma to nebavilo, neprišlo mi to zaujímavé. Ale potom som sa dostal na vysokú školu do Bratislavy, prestal som sa hýbať a pribral som 30 kíl. Chýbal mi pohyb, tak som začal chodiť na korčule a od toho už bol krôčik k behu. Keďže ma zaujímajú technológie, zistil som, že existuje aplikácia RunKeeper. Bavilo ma meraťbeh. To zmenilo môj pohľad naň.
Obľúbili ste si beh okamžite?
Nemal som žiadne teoretické znalosti, ako by som mal behať. Kedysi som šiel na objem, usiloval som sa zabehnúť čo najväčšiu vzdialenosť. Aj s mizernými časmi som behával 15-kilometrové vzdialenosti a potom som tri dni nevedel chodiť. Postupne som zisťoval, že je možno lepšie ísť každý druhý deň a dať si len sedem kilometrov, striedať tempá. Teraz bežím cez týždeň menšie vzdialenosti, maximálne sedem – osem kilometrov. V nedeľu mám dlhší beh, snažím sa urobiť ho zaujímavý a ten deň si užiť.
Takže vaša najväčšia začiatočnícka chyba bola nárazové behanie?
Áno, napríklad som dva týždne nebehal a potom som si zrazu naordinoval 16 kilometrov. To je zlé aj na motiváciu, lebo som pri behu veľmi trpel. Dával som si úseky, ktoré som fyzicky nezvládal. Pichalo ma v boku, nebolo to vôbec príjemné, tri - štyri dni som mal svalovicu a zase som dva týždne nebehal. Dnes sa snažím počúvať svoje telo. Chvíľu som skúšal hrudný pás, ale zistil som, že najlepšie je počúvať sám seba. Radšej sa snažím plynulo zabehnúť celý úsek, ako bežať kilometer rýchlo a potom nevládať.
Kde zvyčajne behávate?
Dlho som behával po rovine, ale zistil som, že nemám rád beh do kruhu. Potrebujem mať trasu a rád si vymýšľam, kam pôjdem. Zapáčil sa mi aj trail. S kolegami sme boli na behu Od Tatier k Dunaju, kde boli aj kopčeky. Bývam na začiatku Malých Karpát, tak som začal skúšať aj lesné cestičky a zistil som, že ma to baví ešte viac ako beh po rovine a asfalte.
Štafetový beh Od Tatier k Dunaju je celkom zaberačka. Ako sa vám pozdával?
Bol to jeden z mojich najväčších zážitkov a nielen bežeckých. Nie je len o behu, ale aj o tom, ako si ľudia aj súperiace tímy medzi sebou pomáhajú,. Mal som pocit, že štafetový beh utužuje priateľstvo medzi ľuďmi. Na prvý pohľad sa nezdá extra namáhavý, vlastne odbehnete tri alebo štyri úseky merajúce okolo osem kilometrov. Ťažké je, že popritom vôbec nespíte, stále sa presúvate a nemôžete si oddýchnuť. Ale najviac sa mi páčilo to ľudské – ako sme si pomáhali, ako sme vždy zastali a povzbudili človeka, ktorý nevládal, ako sme mu dali vodu, hocikomu, cudziemu človeku. Aj keď tam bol tím, s ktorým sme sa trošku prekárali, kto bude rýchlejší, vždy sme im pomáhali a oni nám. Chceli sme si to užiť. A napriek tomu, že sme si beh užívali, každý dal doň všetko, siahli sme si na dno síl.
Aj vy? Ako vyzeralo vaše dno síl?
Pamätám si môj posledný beh. Boli 40-stupňové horúčavy, bol som nevyspatý. Vždy sme si s kamarátmi hovorili, kde majú zastať s autom a dať mi vodu. Povedal som, že ju chcem až pred koncom úseku. Ale už niekde v polovici som cítil, ako ma začína vypínať. Úplne som odchádzal a zrazu za rohom stáli oni. Neposlúchli ma, vedeli, že budem mať problém. Veľmi ma to povzbudilo a dobehol som. Super zážitok. Ale mal som pulz 200 a to som skoro kráčal. Bolo šialené teplo, poliali ma celého vodou a do desiatich minút sa všetko odparilo.
Aké ďalšie preteky máte za sebou?
Najviac som bežal polmaratón, v Bratislave a v Amsterdame. Chcel by som si zabehnúť jeden maratón, aj keď ma také vzdialenosti príliš nelákajú. Mám za sebou nejaké behy tu v okolí, Devín – Bratislava a tak. Teraz sa s kamarátmi chystáme na Vltava Run.
Pred pár mesiacmi ste napísali dlhý článok o tom, prečo ľudia behajú. Čo vás k nemu inšpirovalo?
Chcel som nájsť odpoveď. A žiadnu som nenašiel. Zistil som, že dôvodov, prečo beháme, je množstvo a žiaden nie je jediný hlavný. Asi ich súčet dáva dokopy odpoveď, prečo je teraz behanie také módne. Keď som sa ľudí pýtal, hovorili o behaní skoro ako o náboženstve. Podobne, ako keď ľudia objasňujú, prečo veria. To je šialené. Je za tým niečo tajomné a hľadanie odpovede ma fascinuje.
V článku ste písali aj o tom, že jedna zmena v životných návykoch, v tomto prípade beh, vyvolá u človeka časom ďalšie zmeny. Stalo sa to aj vám?
Áno. Som celkom chaotický človek a beh je pre mňa kľúčový návyk, ktorý mi umožňuje dať si život do poriadku, lepšie si ho zorganizovať. Keď si dokážem naplánovať, kedy budem behať, zároveň si popritom lepšie plánujem aj iné veci a mám z toho dobrý pocit. Beh mi umožnil zmeniť životný štýl. Jedával som v McDonaldoch, vážil som 110 kíl a bol šialene usedený. Celý deň som nič nejedol a večer som sa napchával. Ale skús ísť behať, keď si celý deň nejedol. Nedá sa. Skús ísť behať po McDonalde. No, to vôbec nejde. Vďaka behu si človek navykne robiť lepšie rozhodnutia, čo sa týka životného štýlu, beh to vyslovene vyžaduje.
Beháte radšej sám alebo s niekým?
Väčšinou sám a mám to asi radšej. Som ten, kto určuje tempo. Keď bežím s inými ľuďmi, stále ich podvedome predbieham. Aj keď nestačím ich tempu, nechcem to dať na sebe poznať a bežím rýchlejšie, ako by som chcel.
Vraveli ste, že máte rád technologickú stránku behu, rôzne aplikácie. Prehŕňate sa vo svojich štatistikách?
Jasné, po behu idem najskôr do sprchy a potom dám von dáta a polhodinku sa v nich hrabem. Kdesi som čítal, že dáta sú naše virtuálne majetky. Potrebujem beh zaznamenávať a všetky grafy sú moje trofeje. Milujem technologickú stránku behu. Druhá vec je, že aj keď sa v tých dátach prehŕňam, ešte som neprišiel na nič zásadné. Neviem povedať jedinú vec, ktorú mám zlepšiť alebo zmeniť. Ale nevadí. Minule sme sa s kolegom bavili, že ktovie či by sme vôbec šli behať, keby sme mali povybíjané baterky na všetkých zariadeniach. Ak to neviem zaznamenať, akoby som ani nebehal.
Využívate technológie aj inak než na zaznamenávanie behov?
Napríklad keď som na cestách a chcem si zabehať, na internete sa dajú nájsť trasy. Keď som bol v Nitre, aj keď ju vôbec nepoznám, našiel som si zaujímavý okruh. Aj vďaka behu môžem spoznávať mesto. V neznámom prostredí je najhoršie zistiť, že v tejto ulici som nechcel skončiť alebo táto je slepá a musím sa vrátiť. Rád mám dopredu vymyslenú trasu a aj sa na ňu mentálne nastavím.
Píšete aforizmy. Máte nejaký aj o behaní?
Nemám. Dostal som raz otázku, nad čím rozmýšľam pri behaní. Uvedomil som si, že najčastejšie nad tým, že ma bolí noha, koľko ešte mám zabehnúť a podobne. Pre mňa je beh úžasný v tom, že sa mi vyčistí hlava, nad ničím nedokážem rozmýšľať. Párkrát som si vravel, že si niečo pri behu premyslím, ale nedokázal som sa vôbec sústrediť na myšlienky. Nepočúvam ani hudbu. Skúšal som audioknihy, ale po chvíli som zastal a počúval. Prestal som bežať. Neviem sa sústrediť na dve veci naraz. Možno aj preto o behu nemám žiadny aforizmus, lebo pri ňom nad ničím nerozmýšľam.
Kto je Tomáš Ulej
Vyštudoval žurnalistiku, pracoval ako novinár, založil projekt Zlatý fond denníka SME, ktorý digitalizuje slovenskú literatúru. Dlhodobo sa venuje technologickým témam, okrem toho píše aforizmy, nedávno mu vyšla druhá knižná zbierka Bodaj bi! Za prvú knihu aforizmov a epigramov Ale získal Cenu Ivana Kraska za debut v literatúre. Momentálne pracuje v kníhkupectve Martinus, kde vedie vývoj webu martinus.sk.
