Také zázračné slovo džoging

Také zázračné slovo džoging
Pre bežcov v Trnavskom kraji je aspoň taký známy ako John Lennon pre fanúšikov The Beatles. Jaroslav Lieskovský je legendou behu – alebo, ak chcete džogingu - nielen v Slovenskom Ríme a jeho širokom okolí. Dlhé roky si obúval maratónky, veľa podujatí z vlastnej iniciatívy rozbehol a stovky ich s mikrofónom v ruke obohatil svojim výnimočným komentárom.
Ktorému z bežeckých podujatí ste pomohli na svet ako prvému?

Dodnes si naň živo a rád spomínam. V tom čase mali atléti na západnom Slovensku iba niekoľko vytrvalostných behov. Dali sa spočítať na prstoch jednej ruky, kým džoging bol veľkou neznámou. V polovici decembra 1970 dostal zelenú na trnavskom sídlisku Prednádražie nový zimný cezpoľný beh na počesť Mesiaca priateľstva. Vymysleli sme si ho spolu s Jánom Szabom, vysokoškolským kolegom z vtedajšej PdF UK. Úvodný ročník Behu priateľstva mal na štarte iba 22 mužov a  6 žien. Okruh dlhý 4,2 kilometra najrýchlejšie zdolali známi atléti Anton Javorka z ŠK Piešťany a Ľudmila Lovečková z trnavskej Slávie. Súťaž dvojčlenných miešaných družstiev sa stala korisťou vysokoškolákov domácej TJ VŠ, Miroslava Šišovského s Ankou Krihovou. Stretnúť bezcieľne pobehujúceho novátora v uliciach Trnavy bolo v tom čase atypické, okoloidúci sa za takýmto čudákom iba nechápavo otáčali. V počiatočnej osvete nám veľa pomohol poskytnutím širokého priestoru v okresnom týždenníku Trnavský hlas jeho vtedajší šéfredaktor Milan Jurina. Naša krosová pozvánka z Prednádražia čoskoro oslovila široké masy domácich aj zahraničných záujemcov. Už po niekoľkých sezónach sme zapísali do štartovej listiny vyše šesť stoviek adeptov rôzneho veku a výkonnosti. Teším sa, že tradícia tohto sviatku džogingu pokračuje doteraz. Pravda, po zlikvidovaní PdF UK a ročnej pauze nám bolo načim presťahovať Beh priateľstva na opačný koniec mesta, do areálu Slávie.

Autorom koľkých masových bežeckých podujatí v Trnave a blízkom okolí vlastne ste?

Nedávno som sa pustil do sumarizovania behov a ďalších športových aktivít. Zaokrúhlene mi vyšlo číslo sto. Jedným dychom však dodávam, že bez spolupráce s mnohými kamarátmi rovnakej krvnej skupiny by nejeden nápad zostal iba v rovine úvah. Záber aktivít mal stúpajúcu tendenciu. Pre ilustráciu: do termínovej listiny Trnavského okresu sme v sezóne 1987 zaradili 59 masových behov zdravia. Začiatky bývali všakovaké. Aspoň jeden príklad z 23. októbra 1982. Na ouvertúru Krupskej dvadsiatky som sa vybral z Trnavy do dejiska pretekov vyše 10-kilometrovým klusom, pod pazuchou s transparentom Pohyb je život. Po jeho zavesení na bránu futbalového štadióna TJ Dolná Krupá som preteky otvoril a aj si odbehol 20 km.

Ako si s odstupom viac ako štyroch desaťročí spomínate na iniciatívu zastrešiť bežeckú komunitu v Trnave a jej širokom okolí?


Začiatkom sedemdesiatych rokov sa tamojšia pedagogická fakulta stala žičlivou pôdou pre tento druh pohybových aktivít. Pomocnú ruku nám často podali odborní asistenti z katedry telesnej výchovy. Uvediem aspoň Mariána Papiernika. Bol naším učiteľom, radcom, trénerom. Ukázalo sa, že trnavským kľúčom sme odomkli správnu bežeckú komnatu. Zrod džogingu postupne vyslal signál z malého Ríma aj do ďalších častí Slovenska. Tiež zásluhou Klubu rekreačného behu, prvého v rámci ČSSR. Jeho ustanovujúca schôdzka dostala priestor 2. septembra 1977 vo vtedajšom Krajskom dome pionierov a mládeže, súčasnom centre voľného času Kalokagatia. Na celoslovenskej úrovni sme iniciovali zrod komisie kondičného a rekreačného behu, ktorú viedol Bratislavčan Fedor Martiš. Pod jeho šéfovaním sa v osemdesiatych rokoch konali obľúbené národné zrazy v Trnave, Trebaticiach, Čadci, Trenčianskych Tepliciach, Senici, Hlohovci a na Vršatci. Celá komunita mala na nich bezplatné ubytovanie a stravu. Medzi najaktívnejších výborníkov patril nezabudnuteľný košický matador Janko Kaša, ktorý, žiaľ, je už po smrti.

Skúsite vybrať najkrajší zážitok či príbeh, ktorý ste zažili na bežeckých pretekoch?


Hm, ako vybrať z tej záplavy? Úchytkom uvediem trebárs hlboký zážitok z  moderovania Považského maratónu 1988. Reprezentácia vtedajšej NDR tu absolvovala nominačné preteky na OH v Soule. Východonemeckú výpravu viedol v meste dvojnásobný olympijský víťaz Waldemar Cierpinski. Z trate s obrátkou v Květnej-Strání si víťaznú šerpu odniesol chýrny Michael Heilmann. Časomer v novomestskom cieli mu nameral 2:11:34 h. Žiaden maratónec v celej histórii Československa nebežal rýchlejšie. Mimochodom, keď ešte začiatkom sedemdesiatych rokov som ako prvý rekreačný bežec nabral odvahu a prejavil interes o štart v Považskom maratóne, moju prihlášku odmietli organizátori s odôvodnením, že nie som členom žiadneho atletického oddielu. A teda si najskôr mám vybaviť registračný preukaz. Moju trúfalosť prirovnali k pilotovi ef-jednotky, ktorý by chcel absolvovať slávne automobilové preteky bez vodičského preukazu. „Príde čas, keď ctiteľov džogingu budete vítať s otvorenou náručou,“ odpísal som namosúrene. A čas mi dal za pravdu.

Kedy a prečo vám pri organizovaní nejakého bežeckého podujatia bolo najťažšie?

Krušných chvíľ sa človeku v živote pritrafí nadostač. Tiež okolo kondičného behu. Napríklad vtedy, keď v cieli koncoročných pretekov na piešťanskom moste sa niekoľko krokov od môjho moderátorského stanovišťa bezvládne zrútil štyridsiatnik z Bojničiek. Našťastie, v neďalekej nemocnici ho z kómy prebrali. Ako neskôr prezradil, pred osudovými pretekmi nedal na radu lekára o poriadnom vyležaní chrípky. Smutne mi býva i vo chvíľach, keď do mikrofónu musím pri pretekoch uviesť meno niektorého dlhoročného člena našej bežeckej rodiny, čo sa aktuálne pobral do večnosti.

Na druhej strane, kedy ste ako hybná sila bežeckej komunity, a nielen tej trnavskej, boli najšťastnejší a najspokojnejší?


Aj také okamihy som zažil nespočetnekrát a stále sú mi potechou. Napríklad pri Trnavskej bežeckej trilógii na prelome starého a nového roku, keď vidím čoraz vyšší počet sviatkujúcich ľudí v maratónkach. Pôvodne skromný nápad v spolupráci s dôstojníkom tamojšieho vojenského útvaru Dušanom Slančíkom sa bez jedinej prestávky píše v športovom areáli Na rybníku od Vianoc 1980. Ale najemocionálnejší zážitok ako jedinému delegátovi zo Slovenska mi ponúkol v novembri 2004 desiaty svetový kongres Športu pre všetkých v Ríme, keď som sa mohol zapojiť do manifestačného behu za účasti partnerov zo 121 krajín celej planéty.

Jaro, zostavte zoznam akcií pre rekreačných a kondičných bežcov, ktoré ste pomáhali zakladať a za tie roky existencie vám najviac prirástli k srdcu.


Žiaden rodič vám nepovie, ktoré z detí má najradšej. Pri vybranej jedenástke stále aktuálnych podujatí si pomôžem abecedným poradím: Beh oslobodenia Chtelnice, Beh priateľstva v Trnave, Hornoorešianske vŕšky o Memoriál Františka Hečku, Majcichovská desiatka, Kľačianska desiatka, Suchovská pätnástka, Špačinský trojuholník, Trebatická desiatka o Memoriál Petra Minárecha, Trnavský novoročný beh o Memoriál Ladislava Kmeča, Trojkráľová šestka v Trnave, Zimný beh zdravia v Trnave.

Aký je pocit dostať na Majcichovskú desiatku, ktorú ste zakladali, prvého československého kozmonauta Vladimíra Remeka?

Tento cestný beh vznikol začiatkom marca 1979. Spolu s polygrafom Vítom Mercelom sme preteky založili pri 1. výročí historického kozmického letu Vladimíra Remeka, ktorý počas stredoškolských rokov behal za Slavoj Čáslav. Tešilo nás, že pred Čechoslovákom krúžili na orbite iba občania dvoch vesmírnych veľmocí, ZSSR a USA. Bolo nám cťou privítať pána Remeka na troch ročníkoch Majcichovskej desiatky (2011, 2012, 2013). Pri prvej účasti priniesol veľký putovný pohár, ktorý odvtedy symbolicky preberajú absolútni víťazi hlavných kategórií mužov a žien. O rok neskôr nám kúpil originálne štartové čísla. Starosta Majcichova Tibor Marek v októbri 2011 odovzdal hrdinovi kozmu čestné občianstvo.

Koľko klasických maratónov máte na svojom konte?

Dvadsaťjeden sólo spôsobom, vrátane štartov vo Frankfurte nad Mohanom a Moskve. Spomeniem aj Štafetový maratón priateľstva a zdravia 1978. Na okruhu pod Malými Karpatmi ho spomedzi trinástich tímov vyhrala štvorica Lokomotívy Leopoldov v zostave Jozef Gábovic, Bohuslav Urgošík, Martin Sulík a Jaroslav Lieskovský, doplnená Trnavčanom Jánom Szabom a Hlohovčanom Jaroslavom Knížom. „To sa ti ľahko bežalo, keď si mal v zostave takých kvalitných vytrvalcov,“ úsmevne ma podpichovali diváci v cieli.

Ktorý z nich považujete za najkrajší?

Určite košický MMM. Najmä vďaka skvelým divákom. Bežal som ho tri razy, vždy s  obrátkou v Seni. Tam, pri rezkých tónoch cigánskych hudobníkov, som sa nevdojak vrátil do rokov mladosti, keď pri sledovaní priamych televíznych prenosov z  tohto najstaršieho maratónskeho behu v Európe mi najviac utkvela v pamäti práve spomínaná kapela.

Máte za sebou aj maratón, ktorý by ste si už nikdy v živote nechceli zopakovať?

Nepoznám ľahký maratón. Tuším najviac ma vycvičila koncom leta 1983 zvlnená liptovskomikulášska trať s obrátkou na priehradnom múre Liptovskej Mary. V cieli, hádam polhodinu ležiac zmorený na trávniku futbalového štadióna TJ Dynamo Palúdzka, som sa dušoval, že už nikdy viac. Stačilo však pár dní regenerácie a moje maratónske bláznovstvo sa mohlo začať odznova. * Koľko maratónskych a ultramaratónskych behov ste nedokončili? - Počas vyše štyroch desaťročí aktívneho behania som sa nevzdal ani raz. Maratóny nevynímajúc. Azda mi tvrdohlavá nepoddajnosť zo športovania pomohla nevzdávať sa ani neskôr v kritických chvíľach súkromného života.

Ako aktívny bežec sa veľmi empaticky viete vžiť do pozície účastníkov bežeckých podujatí, ktoré zvyknete moderovať. Čo predovšetkým radíte ich účastníkom ešte pred vybehnutím na trať?


Aby mali na pamäti, že kondičný a rekreačný beh je predovšetkým o zdraví. Najmä toto leto, počas rekordných horúčav, som takýto apel opakoval viackrát.

Máte spočítané, koľko bežeckých akcií ste ako moderátor s mikrofónom sprevádzali?


Presnú evidenciu si nevediem. Ešte počas vysokoškolského štúdia som začal spolupracovať s bratislavským štúdiom Československého rozhlasu. Na rad prichádzali aj iné športy, nielen vytrvalostné behy. Spomeniem, napríklad, niekoľkoročné reportovanie prvoligových zápasov trnavských „bílích andelov“ v celoštátnej relácii S mikrofónom za futbalom. Neskôr sa k tomu pridružili ďalšie rozhlasové médiá - Rádio Regina, Rádio T a Rádio Forte. Po istom čase som prikývol aj na moderátorskú spoluprácu s Mestskou televíziou Trnava. Netajím, že komentovanie masových behov zdravia vždy bolo mojou srdcovkou. A prítomnosť? V rozhlase i na televíznej obrazovke som po odchode do dôchodku už prepustil svoje miesto mladým nástupcom.

Na prelome 70. – 80. rokov fungovalo v Československu hnutie rekreačných bežcov pod názvom Liga stovkárov, ktorá mala tri veľké centrá. Jedno z nich bolo v Trnave...


Spomínané hnutie v maratónkach malo český pôvod a jeho autorom bol Ivo Domanský z Kladna, nezabudnuteľný guru džogingových aktivít za riekou Moravou. Nápad sa stretol s obrovskou odozvou. Aj na Slovensku sme vydali záznamníky, ktoré boli bezplatne k dispozícii všetkým záujemcom. Pravidelne si do nich zapisovali počet odbehnutých kilometrov. Každý, kto v priebehu mesiaca ich mal na konte sto a viac, patril do prvej ligy. Rovnako sa celoštátne vyhodnocovali aj dve nižšie kategórie. Bola to hra o čestnosti. Ak si niekto uviedol vyšší súčet než v skutočnosti nabehal, v konečnom dôsledku oklamal sám seba. Jeden z agilných klubov L-100 mali v Michalovciach pod vedením Františka Feňáka. Do členského menoslovu patril aj Horovčan Vladimír Decha. Maratóny behal za TJ Zemplín Vihorlat Michalovce. V auguste 1983 sme spolu absolvovali MMMM v uliciach Moskvy. Pri spiatočnom lete v nás skrsla myšlienka navrhnúť Michalovčanom zorganizovanie maratónskeho behu okolo vodnej nádrže Zemplínska šírava. Tento okruh mi veľmi zaimponoval z vytrvalostných tréningov, ktoré som počas viacdňového celoslovenského stretnutia redaktorov okresných novín behával v podmanivej turistickej destinácii povodia Bodrogu. Stalo sa. Štvornásobný olympijský víťaz Emil Zátopek odštartoval 21. apríla 1984 ouvertúru Podvihorlatského maratónu.

Neuveriteľných takmer 50 rokov vymýšľate preteky, súťaže a iné akcie pre milovníkov džogingu. Čo vám táto aktivita dáva do života? Prečo to stále robíte?

Akékoľvek hromadenie majetku nepatrilo medzi moje priority. Vždy ma viac tešila súdržnosť ľudí, ich pocit spolupatričnosti. Mám radosť, keď aj po dlhšom časovom odstupe vidím priaznivú reakciu na niektoré staršie nápady. Pri vstupe do sedemdesiateho ôsmeho roku som navrhol zorganizovanie viackolovej Trnavskej bežeckej ligy, prvej svojho druhu na Slovensku. Dnes už takéto súťažné mračno sa roztiahlo nad celou krajinou. O štyri roky neskôr, pri 1. celoslovenskom zraze kondičných a rekreačných bežcov v Trnave, mi v diskusnom fóre napadla myšlienka zaviesť pri masových behoch aj pretekársku tombolu vecných cien. Jeden z delegátov vtedy zareagoval slovami: „Výkonnostne na nás nemáš, preto vymýšľaš takéto novinky“. S autorom odmietavej vety sa dnes pri spomienke na túto príhodu schuti zasmejeme. Tiež sa teším z priekopníckeho realizovania mojich ďalších námetov: prvého hodinového behu na Slovensku (10. novembra 1977), prvej 12-minútovky Behá celá rodina (2. júna 1981 na škvarovom ovále TJ VŠ Trnava za účasti 21 trojíc) alebo prvého polmaratónu v ČSSR (3. júla 1982). Vtedy som sa mohol oprieť o pozitívne reakcie Mariána Papiernika a Ernesta Sukopa. Priazni sa tešila aj dlhodobá Slovenská bežecká liga novinárov. Táto myšlienka ma napadla po absolvovaní početne obsadeného novinárskeho behu v pražskej Stromovke, súčasti septembrových celoštátnych osláv Dňa tlače, rozhlasu a televízie.

Kedy, pri akej príležitosti, ste si s úľavou a spokojnosťou v hlase povedali, že tieto snahy mali zmysel, že išlo o dobrú aktivitu a že námaha naozaj stála za to?

Napríklad pred tromi desaťročiami. Od apríla 1984 sme začali s organizovaním Behu Trnavčanov. Pri prvej edícii naprieč mestom sa v objatí hustého diváckeho špaliera pohla vyše päťstočlenná masa. O päť rokov neskôr bolo na prezentácii pripravených 5-tisíc účastníckych kartičiek. Záujemcov o štart prišlo ešte viac. V priestoroch štartu a cieľa koncertovali hudobné formácie, na štadióne Slávie skákali parašutisti, pri rozcvičke nechýbali ukážky strečingu v podaní vysokoškoláčok, do bežeckého pelotónu sa zapojili aj prvoligoví futbalisti Spartaka Trnava pod vedením kouča Stanislava Jarábka. Takýchto príjemných zážitkov, keď sme videli zmysluplnosť našich džogingových aktivít, priniesli uplynulé roky oveľa viac.

26.10.2015   /   Rozhovory   /   Autor: sz

Ďalšie články