Šprintérka by privítala rýchleho chlapa

Šprintérka by privítala rýchleho chlapa
Stovku zvládne hlboko pod trinásť sekúnd, študuje na vysokej škole, venuje sa budúcim školákom, lozí po tatranských skalách, štrikuje a tréner o nej vraví, že vidí za roh. Zoznámte sa, prosím: Hanka Kolníková, šprintérka a paralympionička.
Sympatická Hlohovčanka je výnimočná osôbka. Stíha toho viac než väčšina jej rovesníkov a ešte ju zlostí, že nemá vodičský preukaz (určite by si naložila na plecia ešte viac). Hanka Kolníková sa narodila s postihnutím zraku, ktoré sa jej prudko zhoršilo v šestnástich rokoch. Atletiku začala trénovať v poslednom ročníku základnej školy.

Rada posúvam svoje hranice ďalej a ešte v detskom veku som zistila, že sa to dá aj v behu. Nachádzam v ňom motiváciu, sebarealizáciu i relax,“ tvrdí 26-ročná pretekárka.

Súťaží v kategórii F12. Šprintovala už v devätnástich na paralympiáde v Pekingu, aj o štyri roky neskôr v Londýne a chystá sa aj do brazílskeho Ria. Atletiku však musí skĺbiť so zamestnaním i so školou a popri tom si nájde čas aj na koníčky ako štrikovanie alebo čítanie. „Venujem sa deťom v nultom ročníku na Paneurópskej základnej škole v Bratislave a popri tom som doktorandkou v odbore špeciálna pedagogika na Pedagogickej fakulte UK,“ hovorí.

Kolníková behá na dráhe, ale aj v lese, či na ceste. Má za sebou bratislavský Night Run, na Malom Devíne bežala ako motivátorka pre deti so zrakovým postihnutím. Obdivuhodné, ak si človek uvedomí, že jej zorné pole je obmedzené na vzdialenosť 90 až 120 cm. Za touto hranicou je pre ňu biela hmla, z ktorej vystupujú objekty či osoby rýchlosťou asi 7 metrov za sekundu...

Občas v lese aj spadne. Ako zrakovo postihnutá má s tým problém. Jeden koreň zbadá, ale o druhý zakopne,“ zapojí sa do debaty tréner Dušan Dědeček. „To sa predsa môže stať hocikomu,“ na chvíľu zaprotestuje bežkyňa. „S bežným klusom nemám problém. Keď zakopnem, zachytím sa rukami a vstanem. Ale keď mi tréner na sústredení vo Vysokých Tatrách naordinuje bežeckú abecedu na tráve, tak zúrim. On tvrdí, že tráva je pekná rovná, ale just sa tam vždy jedna jama nájde,“ vysvetľuje Kolníková. „Ale to je iný tréner,“ zareaguje pohotovo Dědeček.

Najväčší bežecký karambol však nezažila Kolníková v prírode, ale v hale. A nebolo to tým, že sa jej v dráhe objavila nečakaná prekážka. Zozadu ju zrazil iný bežec! „Šliapol mi tretrou na koleno a ešte na mňa aj stúpil,“ povzdychne si Hanka. Regenerácia a následná snaha dohnať v tréningu zameškané ju pripravili o lepšie umiestenie na paralympiáde v Londýne. Jej najväčším úspechom sú zatiaľ dve strieborné medaily v behu na 100 a 200 m na majstrovstvách sveta IPC.

Dědeček prezradí na Kolníkovú aj ďalšiu zaujímavosť. Rok chodila na Matematicko-fyzikálnu fakultu UK, ale nemohla sa popritom naplno venovať aj atletike. „Musela som sa učiť počas semestra. Na tabuľu som poriadne nevidela a popoludní som si musela všetko znovu prepisovať. Skončila som. Vtedy som netušila, či robím dobre, dnes viem, že mi tento krok otvoril cestu do života, ktorý sa mi páči viac. Namiesto toho, aby som sedela niekde v poisťovni za počítačom, sa venujem deťom. Táto práca ma napĺňa.“

Vraví, že atletike zvykne obetovať drobné pôžitky. A na oplátku dostáva veľké. V roku 2012 získala ocenenie Slovenka roka v kategórii šport. „Vážim si to. Keď si vybehám medailu, urobila som to sama pre seba. Ale táto cena bola od ľudí, ktorých som zaujala a myslia na mňa.“

Podľa trénera Dědečka je Kolníková neskutočný pracant, diablica. A pri nakupovaní sa v regáloch zorientuje oveľa skôr než on, lebo vidí aj za roh. „Mali by ste ju vidieť, ako nás pri tatranských túrach necháva vzadu.“ Hanka jedným dychom dodáva, že má Vysoké Tatry prechodené, no ešte ju čakajú minimálne dve výzvy – výstup na Gerlach a Lomnický štít.

Šprintérky v kategórii F12 bežia v každej druhej dráhe, takže do finále postúpia len štyri. Pretekárky môžu a nemusia mať navádzača. „Dvojica vytvorí takzvané synchrónne telo. Je to náročné, ale efektívne. Navádzač dokáže posunúť výkonnosť aj o tri desatiny sekundy,“ vysvetľuje Hanka, ktorá navádzača nikdy na pretekoch nemala. „Skúšala som to s dvoma chlapcami, ale obaja mi povedali, že kvôli mne si nebudú skracovať krok.“

Nájde sa niekto ďalší, ochotnejší? „Logicky by to mal byť chlap, ktorý už má za sebou pretekársku kariéru, je skúsený, nesmie zmätkovať. Najlepšie bývalý šprintér, ktorý práve skončil alebo končí.“

Atletika je pre Hanku veľká vášeň, no netají, že v jej snoch namiesto medailí figurujú skôr deti, ktorým by sa raz chcela venovať vo vlastnej škole. „Pre mňa bol super pocit vidieť rozdiel, v akom stave prišli do školy v septembri, a v akom z nej odchádzali v júni. Skrátka, väčšiu radosť mi urobí, ak zmením autistické dieťa, ako keď zabehnem v dobrom čase stovku,“ tvrdí členka ŠK Olymp Slovakia.


2.10.2015   /   Rozhovory   /   Autor: Brano Raskovic

Ďalšie články