Som sebec, vraví rýchla Košičanka Bezeková

Mnohým mladým ľuďom pripadá atletika nudná, radšej majú kolektívne loptové hry, pripadne športy plné adrenalínu a napätia. Čim si kráľovná športu získala vás?

Atletiku som si vybrala už na základnej škole. Pre mňa vôbec nie je nudným športom. Behanie ma vždy bavilo. Na pretekoch si ma všimla šéftrénerka košického športového gymnázia Henrieta Rusnáková, ktorá ma posunula k trénerovi Miškovi. Na atletike sa mi páči, že je to individuálny šport. Čo natrénujete, to máte. V atletike ide každý za seba. Neexistuje striedačka, na ktorej by som si oddýchla, alebo sa ´uliala´ vo chvíli, keď ide do tuhého... A to sa mi na atletike páči. Preto som si ju vybrala.

Keď ste začali s pravidelným atletickým tréningom, museli ísť bokom aj tradičné žúry, diskotéky, večierky, dámske jazdy a podobné zábavy typické pre študentov. Nechýbali vám?

Samozrejme, že mi chýbali. Aspoň niekedy. Viete, mnohokrát je toho na človeka veľa. Rada by som na chvíľu vypla, trochu si oddýchla. Sem–tam mi príde ľúto, že nemôžem len tak ísť večer von a nič neriešiť. Ale potom si spomeniem, prečo atletiku vlastne robím. Čo všetko mi dáva. Tak sa oblečiem a idem trénovať.

Na druhej strane práve vďaka atletike ste mohli viac cestovať, poznávať svet. Ktoré miesto vás zaujalo?

Až tak veľa miest som ešte nenavštívila, ale máte pravdu. Veľmi príjemný bol napríklad minulý rok Zürich. Kultivované mesto, pekné centrum, príjemní a priateľskí ľudia. Všetci nás zdravili, držali nám palce, povzbudzovali nás, usmievali sa. V Zürichu sa mi naozaj páčilo.

Na webovej stránke mate prezývku Smeja. Kto vám ju vymyslel? Ste naozaj pozitívne naladený človek?

Už ani neviem, kto mi ju dal. Mám ju dávno. Myslím, že ma charakterizuje. Som človek, ktorý sa na život pozerá optimisticky. Beriem veľa vecí s nadhľadom. Snažím sa priniesť trocha pozitívnej energie, zamračených ľudí okolo je predsa už dosť.

Kto vám založil webovú stránku a teraz sa o ňu vôbec nestará? Máte totiž na nej už minimálne dva roky staré informácie?

Ja som si ju založila. Asi pred tromi rokmi, ale nechala som ju viac-menej zapadnúť prachom. Sústredila som na ňu veľa informácii a teraz vôbec nemám čas. Mnohé veci už ani nie sú pravda (smiech).

Nepochválili ste sa ani tým, že ste na tohoročnom halovom šampionáte v Bratislave zabehli dva slovenské výkony roka. V behu na 60 m (7,42), aj v behu na 200 m (23,89)...

Vidíte, aj preto by som sa na ňu mala čím skôr pozrieť (smiech).

Ktorý z týchto dvoch nedávnych halových výkonov si viac ceníte?

Z oboch mám veľkú radosť. Som rada, že som ich zabehla, ale ak si mám vybrať, cennejší je pre mňa výkon na 60 metrov, vďaka ktorému som sa kvalifikovala na halové majstrovstvá Európy v Prahe. Bolo to moje tretie vystúpenie na veľkom európskom podujatí. Aj to naznačuje, že idem dobrým smerom.

Medzi vašu obľúbenú hudbu ste zaradili 2 Unlimited, Culture Beat i Metallicu. To sú celkom odlišné hudobne štýly, nie?

Navyše, keď boli tieto kapely na vrchole svojej slávy, vy ste mohli mať tak okolo desať - jedenásť rokov... Culture Beat a 2 Unlimited už nepočúvam. Metallicu však áno. V prvom rade preto, lebo sú profesionáli. Vo všetkom, čo robia. Ich vystúpenia majú úroveň. Vedia si svojim umením získať veľké množstvo ľudí a je to tak už dlhé roky. Sú to hudobní virtuózi. Ale, aby som pravdu povedala, nie som úzko zameraná na jeden typ hudby.

K obľúbenej forme trávenia voľného času patria aj knihy. Čo rada čítate?

Obľubujem najmä životopisné knihy o zaujímavých osobnostiach. Ale pokojne si prečítam aj dobrý román, svetoznámy bestseller, na ktorý ma niekto upozorní, poradí mi ho. Ani v literatúre nemám vyhranený vkus.

Akú zaujímavú knihu ste čítali naposledy?

Najkrajšia žena v meste od Charlesa Bukowského.

Ešte jedna zaujímavosť z vášho zaprášeného osobného profilu: najobľúbenejšie jedlo pizza a big mac. Ako to ide dokopy so životosprávou šprintérky?

Tak vidíte, tie údaje sú naozaj tri roky staré. Big mac som už zo svojho jedálnička vypustila. Naozaj. Ale dobrú pizzu si ešte vždy rada dám. Minulý rok ste sa zúčastnili na ME v Zürichu, teraz v marci na halových ME v Prahe.

Akú najbližšiu métu máte pred sebou?

Veľmi ma potešilo, že v priebehu dvoch rokov som sa dostala na dve špičkové podujatia. Na majstrovstvá Európy 2014 v Zürichu a na halové majstrovstvá Európy 2015 v Prahe. Je síce pravda, že som aj účastníčka ME do 22 rokov z roku 2013 v Tampere, ale seniorský šampionát má väčší cveng. A dostať sa do kvalitnej konkurencie je najlepšia odmena za tréning a drinu, ktorú som v príprave podstupovala – a ktorú stále podstupujem. Nebudem teraz hovoriť o rekordných časoch a medailách. Tie v mojich disciplínach vzhľadom na obrovskú konkurenciu visia veľmi vysoko. Mojim cieľom, s ktorým nastupujem na každé preteky, je odviesť maximum. Ukázať, na čo reálne mám. Predovšetkým musím mať dobrý pocit zo seba. Musím byť spokojná s výkonom, ktorý som na pretekoch dosiahla. A potom prídu aj ďalšie méty. Zatiaľ o nich nechcem verejne hovoriť, aby som ich nezakríkla.

Hovoríte, že musíte mať dobrý pocit zo seba. Dávate si pred pretekmi záležať na vzhľade? Venujete pred súťažou pozornosť mejkapu, účesu a podobne?

Riadim sa heslom: Dobre vyzerať, dobre sa cítiť - a dobre behať (smiech).

Ktoré preteky v živote by ste si chceli zopakovať, ak by to bolo možné?

Určite by som chcela ešte viackrát zažiť ohromnú atmosféru, aká bola na pretekoch IAAF World Challenge 2012 v Berlíne. Obrovský kotol plný divákov, ktorí milujú atletiku a ktorí jej fandia. Ak v takom prostredí stojíte na dráhe, po tele vám naskakuje husia koža. Z tej atmosféry som mala fakt zimomriavky. To dokáže človeka vyburcovať k neskutočnému výkonu. Na tomto medzinárodnom mítingu som bola v behu na 100 metrov piata. Veľmi dobrú atmosféru mal aj šampionát v Zürichu, avšak tam mi to nevyšlo podľa predstáv...

Kedy ste pri vašom športe boli najšťastnejším človekom?

Prvýkrát mi atletika vohnala do očí slzy šťastia vo chvíli, keď som ako juniorka na slovenskom šampionáte tejto vekovej kategórie zvíťazila v behu na 100 a 200 metrov. Pre niekoho možno smiešne, ale len ja, môj tréner a moji najbližší vedeli, čo ma to stálo. V začiatkoch kariéry som sa vážne zranila a nemohla som rozvíjať rýchlosť. Preto som 2-3 roky behávala štvorstovku. Nedarilo sa mi v nej. Absolútne. Trápila som sa na tréningu i na pretekoch. Myslela som si, že nikdy nebudem behať rýchlo, porážali ma výrazne mladšie súperky. A potom po pár rokoch, keď som bola zdravotne úplne v pohode, som prešla na kratšie trate a začalo sa mi viac dariť. Na stupni víťazov si človek uvedomí, čo všetko má za sebou.

Zažili ste preteky, po ktorých by ste v Košiciach najradšej chodili kanálmi?

Ježišmária, tých bolo (smiech). Napríklad po majstrovstvách Európy v Zürichu som sa ani nechcela vrátiť domov. Myslela som si, že každý mi bude vyhadzovať na oči moje nevydarené preteky. Veď s tými stratenými klincami som musela mnohým pripadať ako blázon. Bez klincov sa šprint na úrovni robiť nedá. Nie je to dobrý pocit, keď vám súperky ukážu päty a vy sa na ne nechytáte.

Vaša reprezentačná kolegyňa Lucia Slaničková zažila nedávno počas dvoch dní pri atletike dva rozdielne pocity. Jeden deň plakala zo zúfalstva, druhý deň od radosti a šťastia. Zažili ste v živote niečo podobné?

Obidve situácie dôverne poznám. Našťastie, na rozdiel od Lucky Slaníčkovej, nikdy som to nezažila na jednom šampionáte, počas jedného víkendu. Ale v atletike, a v ženskej dvojnásobne, o takéto okamihy nebýva núdza. Preteky sú plné emócii, adrenalínu, napätia. Keď je po všetkom, pretlak psychického vypätia sa musí nejako prejaviť. Musíme to zo seba dostať. Niekto ventiluje krikom, niekto plačom, výskaním, skákaním. Koľko ľudí, toľko spôsobov. Som ale šťastnejšia, keď ľudia skáču a výskajú od šťastia, než by mali plakať zo zúfalstva a beznádeje. Aj mne príde ľúto, keď vidím, ako niekto smúti.

Čo na vaše športovanie hovorí rodina, ako vaše výkony vnímajú najbližší?

Žijem iba s mamkou, ktorá ma vždy podporovala vo všetkom. Má so mnou obdivuhodnú trpezlivosť, pretože veľa času trávim mimo domova. Chodím na sústredenia, na preteky a tak dookola. Prídem domov, okamžite narobím vietor, okamžite ma je plný byt. Učím sa do školy, potom sa zasa pobalím na ďalšie sústredenie, na ďalšie preteky. Opäť som minimálne celý víkend preč. Ale mamka má so mnou trpezlivosť. Okrem toho, že mi drží palce, ma dokáže aj poriadne skritizovať. Je môj najväčší kritik. To musím na ňu teraz prezradiť (smiech).

Kde chodíte do školy?

Som študentkou druhého ročníka Strojníckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach.

Dá sa vysokoškolské štúdium skĺbiť so špičkovým športom? Idú tieto dve časovo veľmi náročné veci dohromady?

No, aby som pravdu povedala, je to veľmi ťažké. Ale možno to skĺbiť tak, aby som povinnosti do školy stíhala. S vypätím všetkých síl, ale stíhala.

Máte v škole individuálny študijný plán, alebo študujete na dennom štúdiu?

Nie, nemám individuálny plán. Študujem riadne na dennom štúdiu. Je to dosť náročné, ale keď človek chce, tak to dokáže.

Dievča a technický odbor. Dokonca strojárina. Baví vás škola, ktorú ste si vybrali?

Ale áno. Je to celkom zaujímavé štúdium. Študujem odbor manažment technických a environmentálnych rizík v strojárenstve. Sú to veci veľmi aktuálne a potrebné.

Ako vnímate, že vás na základe výborných výsledkov zaradili medzi športovcov, ktorých podporuje Národné športové centrum v Bratislave?

Zaradenie do NŠC je pre mňa prvým krokom do budúcna, ako sa časom stať profesionálnym športovcom.