Slepý masér pobeží po Čínskom múre. To nie je žart, ale výzva!

V dvadsiatich rokoch sa mu začali v novinách strácať písmenká. Lekári tvrdili, že je to len zápal v očiach a liečili ho kortikoidmi. Neskôr dostal šedý zákal, transplantovali mu rohovky a roztrhla sa mu sietnica. „Za desať rokov som absolvoval vyše 40 operácií. Vymenili mi všetko, čo sa v oku vymeniť dalo. Nezlepšovalo sa to a postupne som prišiel o zrak úplne,“ vraví. Ďalšie dva mesiace sa doma trýznil. Uvažoval nad kadečím. Nový zmysel života našiel pri masážnom stole. Otvoril si vlastný salón s príznačným názvom - U Slepejše. „Ľudské telo ma zaujímalo už dlhšie. Mama pracovala v zdravotníctve a jediné, čo mi vtedy dávalo zmysel, bolo masírovanie. Urobil som si najlepšiu školu pre slepých a naučil sa anatómiu ľudského tela.“ Ako keby toho nebolo dosť, začali mu tŕpnuť nohy i ruky. Ochorel na roztrúsenú sklerózu. Podstúpil biologickú liečbu a pomohli mu odborníci z RS centra Všeobecnej fakultnej nemocnice na Karlovom námestí. „Pravidelne si pichám injekcie, ktoré ochorenie brzdia. Momentálne ma to neobmedzuje v ničom a môžem pokojne žiť a trénovať,“ dodal. S podporou svojej rodiny – ženy Hanky, päťročného syna Jirku a deväťročnej Vanessky – behá, bicykluje, lozí po skalách a dosahuje výsledky, ktoré mu môžu závidieť aj zdraví športovci.


Ako ste sa dostali k behaniu?

Žil som dosť neriadený život. Typický workoholik s váhou 160 kilogramov. Zrazu prišli zdravotné ťažkosti s očami, zistili mi roztrúsenú sklerózu. Schudol som asi 80 kg. Pomohla mi k tomu aj krabičková diéta. Neskôr som sa dostal opäť na 145 kg. Keď som prišiel o zrak, spomalil som, zmenil životné hodnoty a začal na sebe pracovať. Chodil som do posilňovne a keď som mal 110 kg - asi pred troma rokmi - začal som behať s kamarátom Jardom Boucníkom.

Čo vás prinútilo začať chudnúť?

Ľudia ma otravovali, že som tlstý, hoci ja som sa cítil v poriadku a nič mi nechýbalo. Ale okolie na mňa dosť tlačilo. Možno si teraz z toho robím žarty, ale vtedy som nemohol zohnať na seba oblečenie. Všetci sa na mňa pozerali, báli sa, aby som napríklad v reštaurácii nezlomil stoličku.

Čomu ste sa venovali predtým, ako ste prišli o zrak?

Pracoval som v gastronómii a hotelierstve ako čašník či prevádzkar. Vždy som pracoval ako blázon, nebolo možné ma zastaviť. Užíval som si život plnými dúškami. A zrazu som začal strácať zrak, až som o neho v tridsiatke definitívne prišiel.

Kto vám v tom čase najviac pomohol?

Najdôležitejšie je dobré zázemie v rodine. Mal som priateľku a dcérku. Podržali ma aj rodičia a strýko. Boli mojou oporou. Keď som ešte videl, vravel som si, že radšej, akoby som mal byť slepý, sa zastrelím. Nechcel som žiť bez zraku. Zahrával som sa s touto myšlienkou, ale keď som oslepol, došlo mi, že si nedokážem siahnuť na život. Mal som milujúcu rodinu a nemohol som to takto ukončiť. Neskôr sa mi narodil aj syn.

Aké je behať bez zraku?

Prvé pocity, že sa máte rozbehnúť, boli hrôzostrašné. Bojíte sa, kam šliapnete. Mal som kŕčovité členky a strach z každého dopadu, aby som nespadol. Je to všetko o zvyku a tréningu. Teraz behávam, aj keď sa mi stáva, že zle došliapnem alebo sa s niekým zrazím či spadnem.

Po svojom boku máte neustále vodiča. Aké je spoliehať sa na niekoho druhého?

Vodič mi stále hlási, ako vyzerá terén. Keď beháme na ovále, nepotrebujem žiadne navigovanie, len sa rozprávame. Keď ideme na cyklotrasu, musí mi hovoriť o zmenách terénu alebo o ľuďoch, ktorí sa blížia. Najnáročnejšie sú preteky, kde sú obrubníky či iné prekážky. Musí mi ich hlásiť, aby som nespadol.

Podľa čoho si vyberáte vodičov?

Mojim prvým vodičom bol kamarát Jarda Boucník, ktorý mi v začiatkoch nič neodpustil. Neskôr som si našiel na inzerátoch aj ďalších. Pri vodičoch je dôležité, aby boli lepší bežci ako ja. Keď bežím na maximum a nemôžem už hovoriť, oni musia mať dostatok energie, aby so mnou komunikovali. Musím im taktiež dôverovať.

Nakoľko je náročné zohnať kvalitného vodiča?

Je to čoraz náročnejšie, keďže na polmaratóne behávam časy okolo hodiny štyridsať. Bežci s podobnými časmi už chcú súťažiť sami za seba a nie bežať so slepcom. V súčasnosti behávate aj v lese.

Ako ste zvládli prechod z pevného povrchu do nestabilného terénu?

Dlho som mal pred tým rešpekt. Noha sa v lese správa úplne inak. Zo začiatku som sa sústredil len na došľap a zabúdal dýchať. Človek potrebuje byť viac sústredený a pripravený na každú nerovnosť. Vodič mi síce pomáha, ale úplne všetko predsa hlásiť nemôže. Okrem behov sa venujete aj rôznym expedíciám. Pred dvoma rokmi ste zdolali Gerlachovský štít.

Aké to bolo?

Na tandemových bicykloch sme vyrazili spolu s ďalšími dvoma slepými športovcami a vodičmi z Prahy do Vysokých Tatier. Za štyri dni sme na bicykli prekonali 585 km. Ďalšie dva dni sme išli pešo cez hory a celé sme to zavŕšili výstupom na Gerlach. Pred výstupom to zvyšní dvaja chlapi vzdali. Hoci som bol tiež poriadne unavený a boleli ma nohy, nechcel som zahodiť predchádzajúcich šesť dní tvrdej driny.

Ako vyzeral výstup?

Stále som si myslel, že to bude ťažšia turistická trasa, no zmýlil som sa. Liezol som pätnásť hodín, kamene som zdolával doslova po štyroch. Mal som krvavé kolená a zodraté prsty na rukách. Keď som visel na lane vo vzduchu, nohy už nechceli fungovať. Po výstupe mi ľudia povedali, že pre slepého bol tento výstup dvakrát ťažší ako pre človeka, ktorý má zrak v poriadku.

Bola táto expedícia doposiaľ vašou najnáročnejšou?

Siahol som si pri nej na fyzické i psychické dno, ale nevzdal som to. Jednoduchá nebola ani cesta na tandemovom bicykli z Prahy do Talianska. Zvládli sme priesmyk Stelvio, druhé najvyššie cestné sedlo v Alpách v nadmorskej výške 2758 m. n. m., kde sa jazdí aj etapa Giro d´Italia. Vtedy ma poriadne bolel zadok. Rešpekt mám však aj pred maratónom alebo behom na 10 km. Keď ich chcete zabehnúť za určitý čas, tiež trpíte, lenže viete, že o pár minút alebo hodín sa to skončí. Dlhšie expedície sú psychicky náročnejšie.

V máji plánujete zabehnúť maratón na Veľkom čínskom múre, kde vás čaká 42 kilometrov a 5165 kamenných schodov. Ako vám to vôbec napadlo?

Presvedčila ma Jitka Krížová, jedna z mojich vodičiek, ktorá tam behala vlani. Už vtedy chcela, aby som tam šiel s ňou, ale povedal som, že pôjdem, až keď to zvládne ona. Môžem byť vôbec prvý slepec na svete, ktorý to dokáže.

Ako sa na nezvyčajnú výzvu pripravujete?

Trénujem v dvadsaťsedemposchodovej bytovke. Má vonkajšie i vnútorné schodisko. Tam je však každý schod rovnaký, mám ich načítané a telo pracuje prakticky samo. V Číne to bude niečo iné. Sú tam úseky, kde budem musieť ísť po štyroch. Budem mať k dispozícii troch vodičov, jeden bude na lane, druhý mi bude podávať vodu a tretí bude vedľa mňa z druhej strany, o ktorého sa môžem opierať.

Realita na mieste môže byť úplne iná. Obávate sa niečoho pred náročným maratónom?

Prvotné nadšenie bolo obrovské. Postupne, keď sa to blíži, sa napätie stupňuje. Strach nemám, skôr rešpekt. Sú tam dva alebo tri úseky, pri ktorých stačí raz zle došliapnuť a letíte aj dvesto metrov. Nebude tam nič konštantné, budem bežať buď do kopca alebo z kopca. Navyše tam bude až 40 stupňov, suchá vlhkosť a veľa pretekárov. Bude tam dosť faktorov, ktoré z toho urobia náročnú súťaž, najmä pre mňa. Ako slepý totiž zdvíham nohy oveľa vyššie než bežný človek, ktorý terén kopíruje.

Chceli by ste v budúcnosti absolvovať aj ultrabehy (vzdialenosti dlhšie ako maratón 42,2 km)?

Keďže pracujem s ľudským telom, viem, že už maratón nie je ideálny pre kĺby, šľachy a väzy. Pri dlhodobej námahe človek stráca minerály a veľa energie. Ultra maratóny už behávať nebudem. Je zbytočné si takto mučiť telo, navyše, keď nie som úplne zdravý. U mňa však človek nikdy nevie (smiech).

Čím vám behanie najviac učarovalo?

Keď človek získa nejakú závislosť, ťažko sa jej zbavuje, môže ju len presunúť inam. Keď sa chce narkoman vzdať drog, musí získať inú závislosť. Ja som závislosť z jedla a workoholizmu presunul na pohyb a šport. Vyrovnáva mi to psychiku.

Aké máte ešte sny a ciele?

Najbližším cieľom je maratón na Veľkom čínskom múre. Dlhodobým cieľom je vychovať svoje dve deti, aby boli zdravé a mali aktívny vzťah k pohybu. Moja najväčšia bolesť je, že som takmer nevidel svoje deti. Dcéru len chvíľku, kým bola malá. Najťažšie sa vyrovnávam s tým, že nemôžem s nimi športovať. Syn chodí na florbal, dcéra na atletiku. Mojim snom je raz si s nimi zašportovať.