Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Pani učiteľka, kedy už pôjdeme na bežky? Z takých vecí mám radosť, vraví Havrančíková

Pani učiteľka, kedy už pôjdeme na bežky? Z takých vecí mám radosť, vraví Havrančíková
Alžbeta Havrančíková o vianočnej nálade: "Základ všetkého je rodina. Zídeme sa všetky sestry v našom rodnom dome v Šuňave, mám ich tri."
BRATISLAVA 22. decembra - S úsmevom zvykne vravieť, že jej kariéra pokračuje, akurát v inej forme či podobe. Z niekdajšej svetovej bežkyne na lyžiach Alžbety Havrančíkovej (55) je už niekoľko rokov učiteľka na základnej škole v podtatranskej obci Liptovská Teplička. "Učím deti telesnú výchovu výchovu a biológiu. Niekedy je to s chlapcami, ale aj dievčatami poriadna 'makačka'. Robím to naplno a teší ma, keď majú aj deti radosť z toho, čo robia," vraví niekdajšia úspešná reprezentantka ČSSR a SR, účastníčka štyroch olympijských hier a siedmich majstrovstiev sveta.

V jej rodnej Šuňave či okolí Liptovskej Tepličky zvykne "pani zima" uštedriť poriadnu nádielku. Sneh tam býva aj v čase, keď v iných častiach Slovenska ešte ani nevyťahujú zimné kabáty. Túto skutočnosť radi vítajú deti v základnej škole v Liptovskej Tepličke aj so svojou pani učiteľkou.

"Maximálne využívame prírodné podmienky. Minulý rok sme dostali od školy desať párov bežiek, topánok aj palíc a využívame to. U nás nie je telesná výchova o tom, že deti naženieme dovnútra a tam cvičíme. Ak sa dá, ideme vonku. Máme šikovné štvrtáčky, ktoré ma naháňajú až nútia, aby som ich niečo naučila z bežeckého lyžovania. Aj nedávno jedna z nich vybehla na mňa so slovami: 'Pani učiteľka, kedy už pôjdeme na bežky?' Vravela, že by chcela skúsiť biatlon... Z takých vecí mám radosť. Keď som sa postavila na lyže, všetci išli za mnou jedna radosť. Je to milé na povolaní učiteľky," hrdo vraví niekdajšia skvelá československá reprezentantka.

Havrančíková sa rada prebehne s deťmi na lyžiach. Ako však sama vraví, nemá odvahu začať trénovať žiakov, lebo reálne nevidí súťažné pokračovanie. "Chodím na preteky ako rozhodkyňa a deti chcú lyžovať. Nemáme však kluby pre juniorov a dorastencov, nie sú na to vytvorené podmienky. A ak sa aj nejaké nájdu, potom už vôbec nie sú kluby pre mužov a ženy. Ubudlo nám najmä dedinských klubov, základňa je čoraz menšia," vyslovila nahlas jednu z právd o slovenskom športe.
Sama bežky obrazne nikdy nezavesila na klinec. Súťažné trate však už radšej prenechá profíkom. "Na Štrbskom Plese, kde to je hore-dolu a zasa hore-dolu, to už nie je pre mňa. V okolí Važca, Liptovskej Tepličky či Šuňavy, kde bývam, sú nádherné terény. Len sa o nich nevie. V Nórsku či Švajčiarsku sú schopní natiahnuť aj 30 km bielej stopy, u nás to ešte asi nie je v móde. Ale možno raz bude a dočkám sa, keď zostarnem," podotýka mierne ironicky.

Havrančíková sa dvakrát postavila na najvyšší stupeň v pretekoch Svetového pohára (La Féclaz 1988 a Klingenthal 1988) a v tej istej sezóne 1988/1999 skončila v konečnom poradí SP na skvelom druhom mieste. V sumáre súťažného ročníka ju vtedy zdolala iba fenomenálna reprezentantka Sovietskeho zväzu Jelena Välbeová. Keď sa jej novinári pýtajú na úspešnú kariéru, neodpustí si spomienkový návrat do roku 1989 k majstrovstvám sveta v Lahti. Vtedy mala najbližšie k medailám na svetovom šampionáte, napokon skončila dvakrát štvrtá - na 10 aj 30 km voľnou technikou. "Aj po rokoch ma mrzia tie dve štvrté miesta. Mala som na to, aby som získala medaily ja a nie Fínka (Marjo Matikainenová - pozn.), ktorá ma predtým v celej sezóne nezdolala. A porazila ma len vtedy, a to som vo voľnej technike patrila medzi úzku špičku," zaspomínala si Havrančíková.

V predvianočnom čase sa niekdajšia Kráľovná bielej stopy či Lyžiarka roka v bývalom Československu nevyhla ani téme blížiacich sa najkrajších sviatkov. Aj keď sama deti nemá a žije s mamou, Vianoce sú tradične časom stretávania sa široko rozvetvenej rodiny. "Základ všetkého je rodina. Zídeme sa všetky sestry v našom rodnom dome v Šuňave, mám ich tri," podotýka a vzápätí doplní: "Ony prídu aj s manželmi, synmi a dcérami. Toto je na tom najkrajšie, že sa zídeme všetci spolu a sadneme si za štedrovečerný stôl. Menu je tiež tradičné - kapustnica, rybie filé a zemiakový šalát. Takto to je na Vianoce asi nielen u nás."
22.12.2018   /   Rozhovory   /   Autor: WebNoviny.sk © SITA Všetky práva vyhradené.   /    Foto: Bigstock

Ďalšie články