Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Od Tatier k Dunaju prekonala aj strach z búrky

Od Tatier k Dunaju prekonala aj strach z búrky
Moderátorka Táňa Šurová už zvládla aj maratón, ale neskôr sa presunula do lesa
V júni 2016 ju v Rači zrazilo auto, ale v decembri 2016 už v rodnej Žarnovici bežala päť kilometrov - cez bolesť. Dva roky po nehode, pri ktorej si na dvoch miestach zlomila píšťalu, dokázala za 24 hodín zabehnúť a prejsť 72 kilometrov a vyšliapať 4500 výškových metrov. Na trojkilometrovom okruhu. Urobila to pre dobrú vec. Pre detský hospic Plamienok. Dnes má bežkyňa a moderátorka Rádia Expres Táňa Šúrová za sebou aj maratón vo Viedni, polmaratóny v Košiciach a Bratislave či ultra podujatie na Kolibe.

Viedenský maratón zvládla za štyri hodiny a 16 minút. Polmaratón v Košiciach absolvovala v čase 1:59 h, polmaratón v Bratislave za 1:56 h. A všetko má na svedomí jej zablúdenie v Malých Karpatoch...

Bežali ste od roku 2015 aj iné polmaratóny a maratóny okrem tých, ktoré sme spomenuli?


Celkom prvý polmaratón bol na Železnej Studničke pre Linku detskej istoty. Tam som totiž zistila, že dokážem nonstop bežať až 21 km. Prihlásila som sa na polmaratón v Košiciach a za cieľ som si stanovila čas pod dve hodiny. Podarilo sa. Oficiálne som iné maratóny či polmaratóny nebežala, ale v rámci tréningu som bežne behávala okolo tridsať kilometrov. Najčastejšie behám po lese. Tam sa cítim najlepšie. Nespevnený povrch, konáre, skalky, turistické značky - to je moja parketa.

Aká bola vaša cesta k dlhým vytrvalostným behom?

Začínala som kratučkými dvoj až trojkilometrovými trasami v račianskych vinohradoch. Raz som si vybehla do Malých Karpát, tam som sa trošku zatúlala a zrazu som zistila, že viem behať aj dlhšie ako pätnásť minút bez prestávky. A tak som si začala postupne kilometre pridávať. Cez hranicu 15 km som sa dostala po niekoľkých mesiacoch behu na letnej dovolenke v Taliansku a tam som sa definitívne rozhodla, že sa prihlásim na polmaratón. A vyskúšam, či vydržím bežať aj 21 km. To bol ten prvý na Železnej Studničke. Takže od úplného nebežca na úspešného účastníka polmaratónu som sa vybehala približne v priebehu pol roka.

V Stupave ste v cieli zaujali aj tým, že nič ste si o tomto behu nezisťovali dopredu a auto ste nechali zaparkované v Záhorskej Bystrici. Našli ste ,,dobrého anjela“, ktorý vás zo Stupavy k nemu odviezol?

Keďže som bola zvyknutá z predošlých behov, že cieľ je v mieste štartu, vôbec mi neprišlo na um, že by to v tomto prípade mohlo byť inak. A bolo. Ale našťastie organizátori na takých ľudí, ako som ja, pamätali, takže sme našli odvoz späť do Záhorskej Bystrice. Tam som síce nasadla do svojho auta ale...ono nenaštartovalo. Vybila sa mi baterka. Takže som domov do Bratislavy cestovala autobusom a po auto so štartovacími káblami som sa vrátila večer.

Aké máte spomienky na svoj prvý trailový beh v živote?

Veľmi dobré. Celý som ho prerozprávala. Tesne po štarte sa mi prihovoril taký sympatický mladík a tak sme spolu bežali a ,,kecali.“ Vzájomne sme sa podporovali a spoločne dobehli do cieľa – ale happy end v podobe partnerského vzťahu z toho nebol (smiech). Po behu sa naše cesty rozišli, ale ďakujem mu za podporu. Veľmi som sa tešila, že som to zvládla. Mám pocit, že som skončila posledná. Alebo tesne pred koncom. Ale na tom predsa vôbec nezáleží.
Koľko verejných behov ste doteraz absolvovali?

Ťažká otázka. Ak mám byť úprimná, ani si nepamätám. Ešte v starom byte som mala na skrini nalepené štartovné čísla z behov. Bola to celá jedna stena skrine. Bežala som zo Šumavy do Prahy podobný štafetový beh, ako máme aj my na Slovensku, ďalej preteky vo Viedni, v Košiciach, v Bratislave, na Štrbskom Plese... Bolo toho dosť.

Stopku pre bežecký tréning vám 22. júna 2016 vystavila nešťastná kolízia s autom, ktoré vás zrazilo pri dobiehaní električky v Rači. Ako dlho ste sa z tej zrážky liečili?

Zo zranení som sa zotavovala rýchlo. Veľmi poctivo som pristupovala k rehabilitácii, veľa som doma cvičila, napriek tomu som začala behať pomerne neskoro. Skúšala som to už po štyroch mesiacoch, ale pri behu som krívala a bolel ma z toho chrbát. Noha mi puchla. Na Vianoce 2016 som si cez bolesť odbehla svoj klasický vianočný Žarnovický okruh. Pochádzam zo Žarnovice a keď som doma na Vianoce, idem si cez deň zabehať päť kilometrov. Pamätám si, že sa ocino pýtal mamky: Kam ide Táninka? Behať? A to už môže? Mohla som, ale stále to bolo viac trápenie ako radosť. Mala som na dvakrát zlomenú píšťalu, klin v kosti a celé to držalo osem skrutiek. V jednom mieste zlomenina nechcela zrásť, mala som tam hrčku (stále ju mám, ale už nebolí), ktorá veľmi bolela pri dlhších behoch. Až v júli 2017 mi môj lekár a spolubežec z tímu, Jožko Barinka, vybral dve skrutky. Vtedy sa akoby nanovo naštartoval proces hojenia zlomeniny a po mesiaci ma noha prestala bolieť úplne. To bolo akurát pred behom Od Tatier k Dunaju. Keď sa to tak vezme, bez bolesti som začala behať po roku od nehody. Cez bolesť však už štyri mesiace po zrážke s autom.
Po nehode ste však trochu zmenili svoj bežecký program.

Pravdou je, že od nehody som bola iba na štafetových behoch. Verejné cestné už ani nie... Presunula som sa do lesa. Verejný trailový beh som si dala tento rok Baba - Kamzík. V cieli som kamarátovi Danovi sľúbila, že na budúci rok pôjdem Kamzík – Baba - Kamzík. V apríli sa zo mňa stala ultrabežkyňa, aj keď si podľa mňa toto označenie ešte celkom nezaslúžim... Absolvovala som charitatívny beh Ultralanovka pre Plamienok. Celých 24 hodín som krúžila na okruhu lanovka na Kolibe, dolu cez les pod lanovku a hore naspäť na Kolibu. Tri kilometre na tej istej trati - a predsa vždy inej - som absolvovala 24-krát, takže som urobila 72 kilometrov. Nastúpala som pri tom vyše 4500 metrov. To bol môj cieľ a ten som si splnila. Vyzbierali sme pre Plamienok rekordne veľa peniažkov – a to mi robí radosť. Mojim snom je raz zabehnúť Štefánik Trail, čo je 140 km nonstop beh po červenej značke od mohyly Milana Rastislava Štefánika na Bradle do Bratislavy.

Kedy ste prvýkrát bežali najväčší slovenský štafetový beh Od Tatier k Dunaju?

Minulý rok. V roku 2015 som bola v čase behu na Bajkale, v roku 2016 som chodila s barlami a tak som si štartovné číslo na najväčšom štafetovom behu od Tatier k Dunaju prvýkrát pripla v roku 2017.

Čo vás prilákalo na štart?

Veľmi sa mi páči myšlienka štafetového behu. Bežať s vedomím, že niekde na konci mojich kilometrov stojí ďalší bežec, ma dosť ženie dopredu. Aj keď náš tím na podujatie chodí skôr, aby sme sa zabavili... Ale je pravda, že keď bežím štafetu, bežím rýchlejšie, ako keď si idem zabehať sama. Mimochodom, je naozaj výnimočným zážitkom voziť sa v aute s ďalšími spolubežcami. Tá aróma minimálne šiestich spotených funkčných tričiek, kraťasov, ponožiek, tenisiek... Také niečo - nevedno prečo - chcete zažívať zasa a znova (smiech).

Aký najkrajší zážitok sa vám vynorí v mysli, keď sa vás ľudia pýtajú na premiérovú účasť na štafetovom behu Od Tatier k Dunaju?

Jednoznačne dobeh do cieľa na dunajskom nábreží Mala som číslo 12, bežala som posledný úsek. Všetci sme sa tesne pred cieľom čakali a všetci sme spolu prišli do cieľa. Rovnakú fotku, ako prichádzam s celým tímom Pávových Nurminátorov do cieľa, mám aj z roku 2016, ale vtedy držím v ruke barly. Keď vidím tieto dve fotky vedľa seba, aj slzičky sa mi tlačia do očí...

Čo vás čaká tento rok?

Pre zmenu budem bežať prvý úsek, aby som po tretej časti stihla prísť do Bratislavy a v cieli vítať ostatných bežcov. A tento rok budem štafetový beh Od Tatier k Dunaju nie iba bežať, ale aj moderovať.

Zo štafetových pretekov Od Tatier k Dunaju však máte aj zážitok, ktorý by ste si už nikdy nechceli zopakovať. O čo šlo?

Mám strach z búrok. Neopodstatnený, nevysvetliteľný, ale prosto – keď hrmí a blýska sa, ja sa bojím. Na jednom z mojich večerných úsekov som takto v búrke zmokla. Stmievalo sa, ja som čakala na štafetu pri Kováčovej a začalo hrmieť. Chcela som sa vrátiť späť do auta... Ale toto je to čaro štafetového behu. Za normálnych okolností by som sa skryla niekam pod perinu, ale teraz počas štafetového behu sa nedalo... Bežala som, okolo blesky, čelovka osvetľovala kvapky dažďa a ja som sa skoro ,,pocikala“ od strachu.

Venovali ste sa aj predtým nejakému športu?

Nie. Občas som si chodila zaplávať. To chodievam aj teraz, hoci, nie som veľmi vodný typ. A objavila som čaro horskej cyklistiky. Takže teraz striedam trailový beh s horským bicyklom.

Ako si spomínate na maratón vo Viedni?

Na štart som sa postavila po dôkladnej štvormesačnej príprave. Vedela som, že ho zabehnem. Netrúfla by som si bežať niečo, čo nemám natrénované. Viem, že je veľa faktorov, ktoré dokážu výkon ovplyvniť, aj keď máte natrénované, ale ja sa nevzdávam.

Ktorý bežec vám dal najlepšiu radu do života, pokiaľ ide o kariéru bežca na dlhé trate?

Keď som sa pripravovala na Ultralanovku pre Plamienok, čo bol zatiaľ môj najdlhší beh, napísal mi Martin Urbaník veľa rád, ako to celé zvládnuť. A tieto mi najviac pomohli: „Nezostávaj dlho sama v hlave. Pozhováraj sa s niekým... Buď v hlave uvoľnená, pokojná, buď na výlete...Teš sa. Lebo v prvom rade sa ty viac spoznáš. Buď zvedavá a študuj sa. Budeš s ľuďmi a zároveň stále sama so sebou. Niektorí ľudia to neunesú. Iní v tom nájdu dôležitý priestor pre seba a radi sa do toho priestoru čas od času vracajú.“ Zdá sa, že ja som si v tom svoj priestor naozaj našla (smiech).
14.8.2018   /   Rozhovory   /   Autor: SZ   /    Foto: Nicolas Kysela_radio Expres

Ďalšie články