Nezlomila ho ani hrdzavá rampa

Nezlomila ho ani hrdzavá rampa
Hrabať sa z najhoršieho mi pomáhali najmä rodičia, ktorí vždy pri mne stáli, tvrdí Patrik Kuril
Keď sa vo veľkých bolestiach zvíjal pri hrdzavej rampe, ktorá ho takmer pripravila o pravú nohu, uvedomil si, že sa stalo niečo veľmi zlé, nenapraviteľné a kruté. A v duchu si hovoril, že ak sa z toho niekedy vyhrabe, bude to najskôr o desať rokov. Presne o desať rokov sa stal majstrom sveta v cestnej cyklistike zdravotne znevýhodnených športovcov. „To nemôže byť náhoda. To je osud. Len neviem, prečo práve ja,“ zdôrazňuje 36-ročný Patrik Kuril.

Rodák z Partizánskeho Patrik Kuril je niekdajší špičkový zimný triatlonista, bývalý majster Európy 2004 v tomto športe a víťaz seriálu pretekov Svetového pohára. V septembri 2005 pri osudovom cyklomaratóne v Kremnických vrchoch takmer prišiel o nohu. Pri zjazde z kopca sa lídrovi pretekov do cesty postavila stará hrdzavá a zamknutá rampa. Vážne zranenie pravej nohy znamenalo koniec nádejí v športe, v ktorom vynikal. Ale nezlomilo v ňom túžbu víťaziť. Minulý rok sa Kuril stal majstrom sveta v cestnej cyklistike zdravotne znevýhodnených športovcov a neskôr si vybojoval účasť na paralympijských hrách v Riu de Janeiro, kde štartoval pár dní po tomto rozhovore a nakoniec obsadil krásne 3. miesto v časovke a 4. miesto v súťaži jednotlivcov.

Aj s odstupom niekoľkých rokov si 36-ročný chlap často kladie otázky, na ktoré doteraz nepozná odpoveď. „Prečo sa to stalo práve mne? Prečo tá nešťastná rampa pripravila práve mňa o všetko, čo som do toho osudného okamihu do môjho obľúbeného športu investoval, čo som mu dovtedy obetoval? Prečo som v zlomku sekundy prišiel o všetko, na čo som sa tešil, čo som si vysníval?

Majstrom sveta v paracyklistike ste sa stali presne desať rokov po ťažkom úraze na cyklomaratóne v Kremnických vrchoch. Ako ste prijali titul majstra sveta medzi zdravotne postihnutými športovcami - cyklistami, ktorý ste si minulý rok vybojovali vo švajčiarskom stredisku Notwill?

Ako veľké prekvapenie. Naozaj. Nečakal som, že hneď pri prvom štarte na svetovom šampionáte zdravotne hendikepovaných športovcov získam zlatú medailu. Do Švajčiarska som išiel s cieľom skončiť do 5.- 6. miesta. Na tie pozície som si trúfal, na to som mal natrénované. Ale keď sa situácia na trati vyvinula tak, že som v poslednom piatom okruhu mohol ísť do sólového úniku, využil som to. Pred súpermi som mal v cieli náskok 27 sekúnd. O takom niečom som vždy sníval. Na takú krásnu chvíľu som sa v mysli mnohokrát pripravoval. Ale nie na MS v paracyklistike, ale na svetovom šampionáte v zimnom triatlone. To sa mi žiaľ nikdy nepodarilo. Dvakrát som na MS v zimnom triatlone bojoval o medaily - a dvakrát som skončil na šampionáte štvrtý. Stupeň víťazov bol asi pre mňa zakliaty. Inak si to vysvetliť neviem.

Dvakrát ste mali na MS v zimnom triatlone k medaile blízko, no dvakrát vám cestu na svetový trón zahatala neuveriteľná smola. Raz vírusové ochorenie, druhýkrát - po páde na domácej trati na Štrbskom Plese - unikátne zaseknutá reťaz...

Čo mám k tomu dodať? Raz som počas šampionátu ochorel. To sa stáva. Veď zimní triatlonisti súťažia aj v zlých poveternostných podmienkach. Ochorieť v nečase, mraze a vetre nie je nič výnimočné. Ale tú reťaz na Štrbskom Plese nepochopím, kým budem žiť. Od dieťaťa robím s bicyklami. Som mechanik, cez ruky mi prešli stovky pokazených bicyklov. Viem si všetko opraviť. Bicyklom rozumiem veľmi dobre. Ale to, čo sa mi stalo na majstrovstvách sveta doma, to bola smola na druhú! Nikdy dovtedy, ani odvtedy som takú poruchu na bicykli nezažil a nevidel. Možno tri - štyri minúty som sa to usiloval opraviť. Snažil som sa uvoľniť zaseknutú reťaz. Radili mi mnohí skúsení cyklisti, napríklad aj pán Milan Jurčo. Kričali, čo mám robiť. Ľudia okolo mi fandili. Povzbudzovali ma. Robil som, čo som vedel. Nakoniec som bicykel ako - tak spojazdnil. Držal pokope. Drel som na ňom, koľko to dalo. Bál som sa, že namáhaná a poškodená reťaz nevydrží. Našťastie vydržala. Ale mne v cieli chýbali tri sekundy k bronzovej medaile! Tri sekundy ma pripravili o kariéru profesionálneho triatlonistu a finančne zabezpečeného športovca. Neuveriteľná smola. Dodnes nechápem, čo sa na tých pretekoch stalo.

Tri sekundy vás delili od kariéry profesionálneho športovca?

Zimný triatlon som robil popri normálnom zamestnaní. Iba ako svoje hobby. Keď to trochu odľahčím, bavil som sa ním vo voľnom čase. A išlo mi to. Keďže som bol dobrý, patril som do európskej špičky, dostal som ponuku stať sa členom Športového klubu polície Štrbské Pleso. Podmienkou však bola medaila zo svetového šampionátu. Nemusela byť zlatá, mohla byť aj bronzová. Ale medaila. Ak by som túto podmienku splnil, dostal by som zmluvu na tri roky s plným finančným zabezpečením a so všetkým, čo k vrcholovému športu patrí. K splneniu tejto podmienky mi chýbali tri sekundy. Možno štyri minúty som stratil opravou zaseknutej reťaze. Ak by som bicykel stihol opraviť o pol minúty skôr, som členom ŠKP Štrbské Pleso. O nič by som sa nemusel starať, mohol by som nerušene športovať.

Ktorému zo športov tvoriacich zimný triatlon ste sa venovali ako prvému? Ktorý z nich vám najviac prirástol k srdcu?

Všetky som mal rovnako rád. Nerobil som medzi nimi rozdiel. Od žiackych rokov som rád behal. Nikdy som nesedel v kúte, vždy som niekde lietal. Nedokázal som byť bez pohybu. Potom som objavil bicykel. Najskôr ho mal kamarát od susedov, potom mi ho rodičia kúpili. Lebo videli, že je to moja veľká túžba. Zjazdil som na ňom všetky cesty a terény, ktoré som v Tatrách mohol zjazdiť. Odvtedy mám v cyklistike rád dlhé výšľapy a prudké zjazdy. Kopce sú môj obľúbený terén. Keďže som štíhly a útly, na bicykli v kopcoch mi to išlo veľmi dobre. Tak isto aj beh na lyžiach. Keď napadol u nás v Tatrách sneh, začal som trénovať s bežcami LKŠ Tatranská Štrba. Boli to krásne zážitky. Chodil som s nimi na sústredenia, žil som s nimi v jednej partii. Kým na bicykli som bol samotárom, medzi bežkármi som žil v partii. Veľmi mi to vyhovovalo, lebo som spoločenský typ. Navyše, beh na lyžiach v krásnej tatranskej prírode je nádhera. Práve za behom na lyžiach mi je najviac ľúto. Mrzí ma, že po úraze nemôžem behať na lyžiach tak, ako by som chcel. S mojou mŕtvou nohou som pri bežkovaní limitovaný. Skúšal som to na rôznych súťažiach, ale bola to nesmierna drina. Členok mám nefunkčný, ťažko na lyžiach držím rovnováhu.

Kto vás vlastne k zimnému triatlonu priviedol?

Asi to tak všetko malo byť. Mal som rád cyklistiku, cezpoľný beh i beh na lyžiach. V Tatrách však veľmi dlho býval sneh. Nedalo sa preň bicyklovať. Nedalo sa trénovať. Tak som sa venoval tomu, čo sa v zime dalo u nás robiť. Behal som na lyžiach a pestoval čistý beh. Týmto športom záľahy snehu v okolí Štrby neprekážali. A bol som v oboch športoch dobrý. Ľudia okolo mňa zrazu zistili, že viem celkom dobre behať na lyžiach. Viem jazdiť na bicykli - a nestratím sa ani v atletickom behu. Zákonite z toho bol zimný triatlon. Postupne som sa naučil technicky jazdiť aj na snehu. V Tatrách bolo predsa vždy veľa snehu, takže keď som ako cyklista už nemohol vydržať, kým zmizne, veľakrát som trénoval aj v snehu. Dosť som z toho neskôr ako triatlonista ťažil, pretože som sa naučil na snehu nie iba rýchlo jazdiť, ale aj bezpečne padať. Bicykel bol moja silná stránka, tak isto aj beh na lyžiach. Preto som sa v tomto športe veľmi rýchlo prepracoval medzi absolútnu európsku špičku.

Vážny úraz na pretekoch v cyklomaratóne ste utrpeli v septembri 2005, majstrom sveta v cyklistike telesnej hendikapovaných športovcov ste boli v roku 2015. Čo bolo pre vás rozhodujúce počas zložitej kariérnej desaťročnice?

Ťažká otázka. Rozhodujúca asi bola pomoc a podpora ľudí, ktorých som okolo seba mal. Dostať sa z najhoršieho mi pomáhali najmä rodičia, ktorí vždy pri mne stáli. Boli mojou veľkou oporou. Otec nedovolil, aby mi amputovali dokaličenú nohu. Lebo lekári to chceli aj takto riešiť... Veľmi mi pomohli kamaráti, kolegovia zo športu, lekári v martinskej nemocnici, ktorí mi nakoniec ťažko zranenú nohu zachránili. Po operáciách ma dlhé roky liečili - a mnohí z nich ma povzbudzovali. Viackrát mi optimisticky tvrdili, že je nádej na to, že porušené nervy predkolenia a členka prerastú do mŕtveho chodidla, že sa mi možno časom do neho vráti citlivosť. Nevedeli to síce isto, ale vlievali mi nádej. Bolo to od nich pekné, ale nič z toho, v čo spolu so mnou dúfali, sa nestalo. Od úrazu prešlo už jedenásť rokov a moja nefunkčná noha je stále rovnaká. Rovnako mŕtva.

Po akom čase od úrazu ste sa dokázali vrátiť k športovaniu? Čo rozhodlo, že ste sa k nemu vôbec vrátili, že ste na šport nezanevreli?

Na šport som predsa zanevrieť nemohol. Veď som sa mu ako zdravý človek venoval celý život. Investoval som do neho veľa tréningovej námahy, času i financií. Robil som to cieľavedome, lebo som veril, že raz mi šport všetko vráti. Veril som si, že v ňom budem dobrý. Žiaľ, stalo sa to, čo sa stalo. Veľmi zlá vec. V okamihu boli z môjho celoživotného sna iba trosky. Zrútil sa mi svet. Musel som si ratovať nohu, ktorú som si pri náraze totálne zdevastoval. Nestačil som ju vytrhnúť z klipsne. Zostala v nej. Skoro som o ňu prišiel. Ale túžba vrátiť sa k zimnému triatlonu ma tiež držala nad vodou. Po trinástich mesiacoch ťažkej prípravy a tvrdého tréningu som bol opäť na súťaži. Opäť som sa hlásil o slovo kondične veľmi dobre pripravený. Usiloval som sa nadviazať na to, čo som robil pred úrazom. Nebolo to jednoduché, ale dalo sa... Kolegovia a kamaráti na mňa hľadeli ako na prízrak. Neverili, že som sa z toho dostal tak rýchlo. Boli v šoku, že môžem opäť súťažiť... Ale postupne som zistil, že nie je o mňa záujem. Hoci som na pretekoch viackrát preukázal dobrú pripravenosť, dosiahol som na nich dobré výsledky, nestačilo to. Zrazu o mňa ako športovca nikto nemal záujem. Dosť ma to psychicky vzalo. Tak som radšej odišiel pracovať do Anglicka. Veľmi som potreboval byť ďalej od toho, čím som dovtedy žil, čomu som sa venoval.

Čo vás potom opäť posadilo na bicykel?

Snaha niečo dokázať. Ja som tvrdá nátura. Mňa len tak niečo nezlomí. Pripravoval som sa v náročných tatranských podmienkach. Prostredie Tatier a Štrby, kde sme bývali od mojich dvoch rokov, ma riadne vycvičili. Chcel som si dokázať, že viem byť úspešný aj po úraze. V roku 2008 som na vlastné náklady štartoval na MS vo Fredenstadte. Skončil som na 17. mieste, takmer s osemminútovým časovým mankom na víťaza. Keď som zistil, že to už v triatlone nepôjde, tak ako by som chcel, sústredil som sa na cyklistiku. Presnejšie na paracyklistiku. Rozhodol som sa, že detské sny o úspešnej športovej kariére si budem plniť v nej. No nečakal som, že to bude tak skoro. Titul majstra sveta, nominácia na paralympiádu, to je predsa odmena za to všetko, čo som športu dával. A nie iba do roku 2005, ale aj po ňom.

Pýtať sa, kedy vám v živote pri športovaní bolo najhoršie, je vo vašom prípade zbytočné. Ale kedy ste pri športe boli najšťastnejší a najspokojnejší?

Keď som sa vo švajčiarskom meste Wildhaus stal majstrom Európy v zimnom triatlone. Bolo to v roku 2004. Vtedy som si povedal, že teraz to pôjde dobrým smerom. Okrem titulu majstra Európy som za triumf dostal aj slušnú finančnú odmenu. Vtedy medailisti dostali okrem bodov do európskeho rebríčka aj finančné prémie. Bola to suma, ktorá mi potom pomohla financovať ďalšiu prípravu, ďalšiu kariéru. Škoda, že to takto idylicky vydržalo iba jeden rok. Vo Švajčiarsku som si myslel, že od titulu majstra Európy pôjdem v kariére už iba hore. Že už som na dobrej ceste k svetovej elite, lebo v tej európskej som už bol. Žiaľ, trvalo to veľmi krátko.

Kto vám po úraze najviac podal pomocnú ruku? Kto vás nenechal nariekať nad nevďačným osudom ťažko zraneného špičkového športovca?

Už som hovoril, že v prvom rade rodičia a kamaráti. A tiež všetci, ktorí mi pomáhali vrátiť sa späť do normálneho civilného života i k športovaniu. V tejto súvislosti nemôžem nespomenúť výborného lekára, športovca, motivátora Laurenca Dívalda. Ten ma povzbudzoval, radil mi, išiel príkladom. Je to naozaj športovec a odborník prvej kategórie. Keď bol mladší, venoval sa kulturistike a horolezectvu. Bol členom niekoľkých himalájskych expedícií. A príkladný vzťah k športu a pohybu si udržal dodnes. Hoci už má cez 70 rokov, je to najstarší Slovák, ktorý na Havaji zvládol súťaž Ironman ako 70-ročný. Celú jeho trať absolvoval v čase pod pätnásť hodín! Na Havaji plával štyri kilometre, na bicykli odjazdil 180 kilometrov a zabehol klasický maratón 42 192 m. Vo svojej vekovej kategórii 70 - 74-ročných pretekárov skončil na neuveriteľnom 7. mieste. On mi veľmi pomáhal. Aj svojim príkladom, aj vedomosťami a skúsenosťami. Dosť som sa od neho naučil. Nenechal ma vzdať sa, nedovolil mi ľutovať sa a nadávať na zlý osud. Je to výnimočný človek a lekár.

Ste trénerom a manažérom cyklistického oddielu Arios Sportakus Cycling Team. Koľkým malým cyklistom a záujemcom o cyklistiku ste doteraz podali pomocnú ruku?

To je klub iba pre starších cyklistov, pre kamarátov, aby sme ako partia chalanov mali za koho jazdiť. Fungujeme v podstate ako skupina cyklistických zanietencov. Nemáme medzi sebou malých pretekárov, lebo ešte stále chceme sami jazdiť. Ale, keď príde čas, aby som súťaže prenechal mladším, rád to urobím. A vtedy si určite nájdem pár talentov, ktorým rád podám pomocnú ruku. Po roku 2005 mi ju podalo mnoho ľudí, keď skončím ako paracyklista, rád podám pomocnú ruku niekomu aj ja. Lebo to dlhujem. Viem, že by to tak v našom športe malo byť.

Ako sa cítite v pozícii paralympijského debutanta?

Vždy som túžil súťažiť v oblečení s piatimi kruhmi. V Tatranskej Štrbe, kde žijem, je mnoho olympionikov. Chcel som byť jedným z nich. Štartovať na olympiáde bola moja veľká túžba. Žiaľ, už sa mi nesplní. Logom paralympiády nie sú prepojené kruhy... Paralympiáda má iné logo. Takže už nikdy nebudem súťažiť pod piatimi kruhmi. Ale som rád, že môžem byť súčasťou výpravy, ktorá bude Slovensko reprezentovať na paralympiáde. Aj to je predsa veľké celosvetové podujatie, ktoré má svoju vážnosť. Nebude olympiáda, tak bude paralympiáda. Taký je už môj osud.


8.11.2016   /   Rozhovory   /   Autor: sz   /    Foto: Branislav Reznak

Ďalšie články