Jej
výnimočný príbeh sa začal v auguste 2011, krátko pred
dovolenkou vo Vysokých Tatrách, na ktorú sa veľmi tešila. „Išla
som sa prebehnúť na trasu, po ktorej som v tom čase behala každý
deň, po krátkej chvíli som sa však cítila veľmi zle, azda
prvýkrát som sa rozhodla otočiť a bežať domov. Vzdala som to.
Doma som úplne vyčerpaná zistila, že ma pichá v ľavom prsníku.
Zistila som, že tam mám tvrdú hrčku, ktorá tam nepatrí.
Navštívila som gynekológa a ten ma našťastie obratom poslal do
mammo-diagnostického centra, kde mi urobili UTZ, mamografiu a "vzali
si vzorku". Nebola som vôbec nervózna. Prsník ma bolel, no
myslela som si, že v ňom mám zápal. Odišla som na dovolenku a po
návrate som si takmer zabudla prísť pre výsledky biopsie,“
spomína Nikola. Verdikt lekárov ju však zaskočil: Je to zlé,
veľmi zlé.
„Neplakala
som, len mi hlavou preblyslo, že to určite musím zvládnuť, veď
som taká mladá, v živote sa mi naozaj darí a svoj život milujem,
za každú cenu som chcela vyhrať. Na viac myšlienok som nemala
čas. Okamžite ma čakala konzultácia na onkológii. Karcinóm bol
veľký a veľmi agresívny. Už som bola objednaná na rôzne
vyšetrenia a ani nie do týždňa aj na prvú chemoterapiu.“
Počas
liečby pribrala 30 kg, vypadali jej nielen všetky vlasy, ale aj
obočie a riasy. Boli chvíle, keď jej bolo fyzicky veľmi zle,
sama už nedokázala vyjsť po schodoch. Ani vtedy však
neprepadávala chmúrnym myšlienkam. Oporu mala v priateľovi,
rodine. Húževnato bojovala o svoj život. Okrem prsníka
s nádorom si Nikola nechala preventívne odstrániť aj ten
druhý, zdravý. Ani to však nebol koniec jej útrap.
Pri
rozsiahlom chirurgickom zákroku došlo k pooperačnej komplikácii a
cievnej mozgovej príhode. „Prebudila sme sa s necitlivou ľavou
rukou, čiastočne nehybnými prstami na ľavej nohe a brnením
v ľavej časti tváre. Spomínam si, ako som sedela na JIS-ke
na posteli a povedala som si, že to tak nemôže dopadnúť. Že som
s vypätím všetkých síl zvládla chemoterapiu, nechala si
vyoperovať nádor, preventívne odstrániť aj zdravý prsník a
chcem žiť svoj život. Rozhodla som sa, že to tak nenechám. Od
tohto okamihu som každú chvíľu, čo to len šlo, s rukou cvičila.
Po relatívne krátkej dobe sa mi podarilo ruku takmer rozhýbať.
Problémy s tvárou odzneli samé, nohe pomohol čas a
rehabilitácia. S rukou som podľa slov lekára a terapeuta chorôb z
povolania dokázala malý zázrak. Dnes už takmer nie je parézia
ľavej končatiny poznať, ruku si niekedy necítim alebo mi v nej
brní, ale snažím sa ju zaťažovať ako zdravú ruku a kto nevie,
že som prekonala CMP, nespozná to. Nasledoval ešte drobný
operačný výkon na srdci.“
Dnes sa Nikola snaží užívať
si život opäť naplno. Jej výnimočný príbeh inšpiruje ďalších.
„Bolo to obdobie náročné, ale v niečom zároveň krásne. Jazvy
na tele zostanú, drobné šrámy na duši zrejme tiež, ale napriek
tomu som v sebe našla veľa vnútornej sily, novej energie a
impulzov pre svoju životnú cestu a pre život, ktorý má zmysel
žiť a za ktorý sa oplatí bojovať. Možno to znie zvláštne, ale
ja som za túto životnú skúsenosť vďačná, v mnohých veciach
mi naozaj pomohla.“
Behame.sk
oslovilo Nikolu Samkovú.
Koľko a ako často ste zvykli behať predtým, ako ste zistili, že máte rakovinu?
Behala som takmer každý deň. Predtým, ako som ochorela, venovala som sa atletike, behu na 800 m a 1500 m a behom tak do 5 kilometrov. Beh bol môj hlavný koníček. Týždenne som zabehla okolo 40-50 km.
Čo pre vás beh znamenal?
Veľmi veľa. Bol to môj koníček, môj relax a moja vášeň.
Napriek náročnej operácii a následnej mozgovej cievnej príhode ste sa nevzdali myšlienky, že budete znovu behať.
Ale začali ste príliš skoro. Prečo ste sa unáhlili?
Potom, čo mi oznámili vážnu diagnózu, musela som sa behu vzdať zo dňa na deň. Počas liečby som stále myslela na to, kedy už budem môcť konečne zasa vybehnúť. Veľmi som chcela, ale bohužiaľ, nejaký čas po liečbe to nešlo tak rýchlo, ako som si predstavovala a chvíľu to vyzeralo, že sa už na bežecké trate nevrátim. Ale našťastie sa mi to podarilo. Každý deň som vďačná, že si môžem znovu obuť tenisky a bežať.
V júni ste odbehli polmaratón v Olomouci. Ako dlho ste sa naň pripravovali?
Znovu behať som začala po liečbe približne pred rokom. Spočiatku to bolo veľmi ťažké, ale našťastie som sa rýchlo zlepšovala a už rok pravidelne behám. Intenzívne som sa pripravovala podľa 12-týždňového tréningového plánu na polmaratón. Behám šesťkrát týždenne.
Čo hovoria na vašu bežeckú vášeň lekári?
Zo začiatku bolo náročne získať ich súhlas. Nielen pre onkologickú liečbu, ale najmä pre cievnu mozgovú príhodu a zákrok na srdci. Ale všetky vyšetrenia mám v rámci možností v poriadku, tak som povolenie získala. A mám šťastie na skvelých lekárov, ktorým ide najmä o to, aby som sa ja cítila dobre, nič mi nezakazujú ani neprikazujú. Ale samozrejme, myslím v prvom rade na svoje zdravie, podstúpila som aj špeciálne záťažové testy, aby som vedela, že moje telo zvládne každodennú bežeckú záťaž. Určite by som neriskovala svoje zdravie, keby som vedela, že to nie je správne.
Myslíte si, že ste úspešne bojovali s nepriazňou osudu aj vďaka odolnosti, ktorú ste si vypestovali behom?
Áno, určite. Vďaka vôli, odhodlaniu a vnútornej motivácii získanej láskou k behu som dokázala prekonať toto skutočne náročné obdobie, vrátiť sa späť k behaniu a svojim životným snom.
Máte ešte nejaké ďalšie bežecké méty a sny?
Množstvo. Mojim najväčším snom je maratón. Tento rok by som chcela bežať minimálne ešte jeden polmaratón na jeseň a v pláne mám viacero pretekov na 5 a 10 km, kde by som sa rada zlepšovala.
Ako vnímate, že ste inšpiráciou pre mnohých ľudí, ktorí bojujú s rakovinou?
Veľmi ma to teší. Je veľmi dôležité, aby ľudia, ktorí ochorejú alebo absolvujú onkologickú liečbu, mali nádej, že svoj boj môžu vyhrať a žiť potom kvalitný život a plniť si svoje priania a ciele. Ja už od začiatku hovorím o svojom ochorení otvorene. Zároveň sa snažím pomáhať onkologicky nemocným ženám v projekte Bellis Young and Cancer a začala som študovať psychológiu, aby som v budúcnosti dokázala pomáhať aj odborne. Zároveň sa snažím viacerými preventívnymi programami rozširovať povedomie verejnosti o nevyhnutnosti prevencie ochorenia rakoviny prsníkov u mladých žien a dievčat napríklad sériou behov, ktoré podporujú boj proti rakovine prsníkov.
Tesne predtým, ako ste sa dozvedeli výsledky vašich vyšetrení, ste boli na dovolenke vo Vysokých Tatrách. Chodíte rada na Slovensko?
Slovensko je krásna krajina, ktorú mám veľmi rada. Milujem hory a horskú turistiku, vaše hory navštevujem veľmi rada a možno si prídem na Slovensko zabehnúť nejaké preteky.
