Ako si sa spoznal s Barefoot Tedom známym z knihy Born to Run?
Jedného dňa si ma na facebooku pridal medzi kamarátov. Tak som si pozrel, či je to naozaj on a napísal som mu, ako sa má. A hneď odpovedal, že by mi rád poslal nejaké sandále, aby som ich otestoval a povedal mu, čo si o nich myslím.
Aký to bol pocit?
Bol som prekvapený, že nie ja otravujem, ale on ponúka niečo mne. To bolo milé. Pred tromi rokmi som čítal Born to Run a teraz jedna z hlavných postáv tej knihy so mnou takmer denne komunikuje a posiela mi sandále, aby som ich testoval. Zaujímavé veci sa v živote dejú. A oni sa ti len dejú. Iba robíš, čo ťa baví. Keby si to tak chcel, nespravíš to. Prišla škatuľa, v nej boli sandále a odvtedy v nich behám veľmi veľa. Skoro všetky tréningy.
Už ste sa s Tedom aj streli?
Žiaľ, ešte nie. Mali sme sa stretnúť na jedných pretekoch v Kalifornii, ale nakoniec tam nebol ani on, ani ja. Ale sme vlastne v dennom kontakte.
Kniha Born to Run ho opisuje ako uleteného chlapíka. Je taký aj v skutočnosti?
Je presne taký. Riadny týpek. Niekedy mu radšej nepíšem, lebo to nemá konca, ústa sa mu nezastavia. Ale je to veľmi dobrý človek.
Naznačil, prečo si ťa vybral?
Povedal, že tuším až 85 percent produkcie jeho sandálov sa predáva v Česku a na Slovensku. Možno aj preto ma oslovil.
Ako sa ti pozdávajú bežecké sandále, ktoré vyrába?
Sú veľmi dobré. Keď som v nich bežal asi šiesty raz, dal som 65 kilometrov, len tak, v zime, tu v Kanade. Tréningový beh pod šesť hodín. Na pretekoch behám v teniskách Vivobarefoot, ale určite si raz zabehnem sto míľ v týchto sandáloch.
V čom sú také dobré?
Keď ťa vidia bežať v sandáloch, každý si ťuká po hlave. Všetci máme na mysli klasické komunistické sandále, v ktorých sa ti potí a šmýka noha a nič pohodlné na nich nevidíš. Ale Ted to vymakal. Čím sú sandále staršie, tým sú lepšie. Podrážka sa vyformuje okolo nohy. Je to zvláštne, ale keď kráčaš mokrý po asfalte, nechávaš odtlačky svojej nohy, nie ťapky od sandálov. Behá sa v nich geniálne. Keby som žil v krajine, kde nie je sneh a zima, tak v nich žijem 24 hodín denne. Nemáš prečo si dať na nohu niečo iné.
Ľudia dnes radšej behajú v teniskách s hrubou podrážkou, lebo dopadajú do mäkkého. Prečo by si mali obuť sandále, v ktorých cítia každý krok?
Ľudia argumentujú, že voľakedy nebol tvrdý povrch, asfalt, betón, cesty. Lenže zvláštne je, že ľudský mozog si automaticky vyberá tvrdý povrch. Keď bežím po asfalte, som oveľa rýchlejší ako na tráve. Aj keď bežíš po tvrdšom, ale bežíš správne, ideš rýchlejšie, ako keby si bežal po mäkkom. Aj kedysi dávno, keď neboli asfaltové cesty, mali ľudia vychodené chodníčky. Nechodili po blate. Bežať v snehu alebo v blate je príjemné, ale je to neefektívne. Hlava si radšej vyberie tvrdý povrch. Akurát kedysi neboli výrobcovia obuvi, ktorí ti tlačili pod nohu tri centimetre nejakej bubliny za 400 dolárov. Sandále si treba skúsiť, ale s vedomím, že to robíš kvôli niečomu.
Ako to myslíš?
Keď ľuďom povieš – ak budeš behať takto, budeš pomalší – hneď si skončil. Nikto nechce byť pomalší. Platíme za to, aby sme boli rýchlejší. Inak to nie je dobrý obchod. Je to o tom, či si ochotný spomaliť napríklad na rok, naučiť sa niečo nové a potom sa pomaly dopracovať naspäť k rýchlosti. Ľudia to väčšinou robia, keď ich niečo bolí alebo sú zranení. Ja som nemal čo stratiť. Keď som začal s behaním, nemal som žiadne čísla, žiadne rekordy, šiel som od nuly. Začal som behať a všeličo ma bolelo. A keď mi ponúkli možnosť – keď už beháš, nauč sa to poriadne - bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Kolená ma nebolia tri roky, odkedy som zmenil tenisky.
Čo to znamená – behať poriadne?
Keď sme trebárs bežali preteky Javelina 100 v arizonskej púšti, šiel som v teniskách Vivobarefoot a ako vždy - žiadny otlak, žiadne fialové prsty. A bola tam ženská, ktorá bežala v hokách, čo sú špongiové, strašne veľké topánky. Bola asi o desať hodín pomalšia ako ja, a keď skončila, mala na každej nohe únavové zlomeniny troch prstov. A bežala celý čas na mäkkom. Zabáraš sa do topánky, kostičky sa ti tam krútia. Myslím, že ľudská noha nemá problém bežať po tvrdom povrchu, keď bežíš správne.
Aký je rozdiel bežať v teniskách a v sandáloch?
Sandále sú nekompromisné. Keď v nich bežíš zle, akoby si rukavicou cápal o zem. Keď dáš pätu prvú, sandála capne. Okamžite počuješ, že tak sa bežať nedá. Aj niektoré minimalistické tenisky s minimom všetkého majú stále dosť peny na to, aby si dal pätu prvú. A niekedy, keď je človek unavený, tak to skrátka robí nevedomky. Potom si môžeš ublížiť. Ale v sandáloch sa nedá bežať zle. Tam to na pätu nedáš. A pomaličky z toho silnieš, dáš desať kilometrov, dvadsať. Ja v nich teraz viem behať v podstate nekonečne dlho.
Prečo potom väčšina ľudí behá v odpružených teniskách s hrubou podrážkou?
Pred časom bola minimalistická a barefoot vlna. Ľudia si prečítali Born to Run a tam sa písalo – keď budete behať bosí, budete behať lepšie, rýchlejšie, ďalej. Všetci na to naskočili a zrazu si poubližovali tým, že nespomalili, neupravili tempá, nedali tomu čas, ktorý treba. A dospeli k zisteniu, že to nefunguje a šli si kúpiť niečo iné. V obchode ti povedia - budeš rýchlejší, bude ti mäkko, kúp si to. To je filozofia dnešnej doby a ľuďom to asi vyhovuje. Všetko si chceme kúpiť.
Chceš jedného dňa behať úplne naboso?
To asi nedám. Behám naboso toľko, aby som mohol behať aj zajtra. Nemôžem si ,dovoliť, že sa niekde porežem na skle a nebudem môcť behať mesiace. Alebo že si zoderiem kožu tak, že sa mi štyri-päť dní bude tvoriť nová a potom si ju zoderiem znova. V mojej hlave je to najkrajší spôsob behu, ale z praktických dôvodov pri kilometroch, ktoré behám, si to neviem predstaviť.
Čo ťa baví na množstve kilometrov, ktoré beháš v tréningu alebo v pretekoch?
Voľakedy som chcel zabehnúť 50 km, tak som ich zabehol. Teraz by ma zaujímalo, či viem zabehnúť v sandáloch sto míľ ako ľudia v Mexiku. Stále máš prečo behať. Keby som bol maratónec, ktorý dáva dole každý rok minútku - dve, možno by ma to tak nebavilo. Máš všetko, čo máš mať, obtiahnuté gate, tričko, drahé tenisky. Ale keď bežím v prírode len v trenkách, v ruke fľaša vody, na nohách sandále, to je úplne iné porozumenie tomu, prečo si tam a ako to celé funguje. Ľudia chcú behať rýchlo a vyhrať. Všetci sme začali behať preto, že nás to baví, ale zrazu je to len o tom, za koľko dám toto a tamto. A fakt, že ťa to baví, tam už zrazu nie je. Už ťa niekedy ani nebaví ísť na tréning, lebo si o dve minúty horší ako včera a máš z toho zlý deň. Pritom pointa bola, že ma baví behať, že je to krásne a nie že naháňam minúty.
Okrem bežeckej obuvi si zástancom minimalizmu aj v súvislosti s bežeckou výbavou. Prečo?
Všimol som si, že keď ľudia začínajú s ultrabehmi, nakupujú si rôzne kompresné ponožky, vesty, všetky tie balíčky, lampičky. Potom vyzeráš, akoby ťa šli vystreliť do vesmíru. Pritom všetci dobrí bežci, ktorí vyhrávajú preteky, behajú na minimum. Chceš mať vestu za 300 eur a pocit, že budeš lepším bežcom. Nebudeš, lebo si do nej nakladieš sprostosti a každé kilo ťa spomalí. Jasné, keď idem na tréningový beh, musím si so sebou zobrať stravu, nikto mi nepodá jedlo a vodu ako na pretekoch, ale beh je krásny v jednoduchosti. Nemusíš mať pocit, že ak neminieš dve výplaty na kadejaké somariny, o niečo prídeš. Dôležité je, či ťa beh baví, ako veľmi chceš ohnúť svoj život tomu, aby si trénoval. Nijaká vesta za teba neodbehne preteky. Žiadne tenisky ťa nezrýchlia o hodinu, minútu, sekundu, ak to neurobíš ty. Často dávame väčšiu silu nehnuteľnostiam ako sami sebe. Ľudia viac riešia to, čo majú oblečené a obuté namiesto toho, aký majú zážitok z behu. Tá krása je niekde inde.
Obľubuješ najmä dlhé behy v prírode. Ako sa ti páčil Košický maratón – v meste, na ceste a v dave ľudí?
Chcel som si spraviť osobný rekord, dať to pod tri hodiny. Vyrátal som si tempá, ale po štarte sa maratónci a polmaratónci zliali do jedného toku a prvý kilometer som skoro kráčal, kým som sa dokázal rozbehnúť. Snažil som sa stratu dobehnúť a najbližších desať kilometrov som za to kruto zaplatil. Videl som, že to osobák nebude, tak som spomalil a bežal si svoje tempo, aby som si maratón vychutnal. A zrazu som začal stretávať ľudí. Bežal som s chlapíkom, ktorý schudol z dvesto kíl na sedemdesiat a čosi. Začali na mňa kričať ľudia, stretol som známych, ktorých som nevidel sedemnásť rokov. Na konci som ťahal ľudí, ktorí kráčali, chytili stenu, dal som im soľné tabletky, povzbudzoval ich. Keďže som sa prestal snažiť o šialené tempo, stali sa z toho vďaka ľuďom celkom príjemné preteky.
Na sociálnych sieťach ťa sleduje množstvo bežcov. Pýtajú si od teba rady?
Aj moja žena behá a nedá si povedať (smeje sa). Veľa ľudí ma osloví - počuj, trénujem na takýto beh, ako mám behať? A ja začnem s tým, že musíš spomaliť. A to nikto nechce počuť. Prečo by som mal spomaliť, keď chcem behať rýchlo? Musíš behať veľa a pomaly, aby sa tvoje telo naučilo, čo robíš zle.
Z neznámeho začiatočníka si sa stal bežcom, ktorého vyhľadávajú sponzori. Ako funguje vaša spolupráca?
Začal som robiť s firmou Nathan, pomáham im navrhovať rôzne veci na behanie. Posielajú mi prototypy, ktoré okomentujem a oni potom vyrábajú fľašky do rúk, vesty a iné veci. To je príjemná spolupráca, keď vidíš, že tvoje slovo niečo tvorí. Každý sponzor ti niečo dáva. Keď príde k finančnej pomoci, už to nie je také jednoduché. Stále pracujem, mám firmu, a popritom behám, koľko vládzem a môžem. Ale minulý rok som do behania nedal ani korunu. V Amerike som bežal štvoro pretekov a neplatil som na ne vstupné a letenky vďaka sponzorovi. Platený za behanie však nie som.
Je tvojou métou byť profesionálnym bežcom?
Keby som bol ako chlapci, ktorých prácou je tréning, posúvam sa rýchlejšie. Ale nesťažujem sa. Ibaže ľudia si niekedy myslia, že keď si sponzorovaný, si za vodou. Keď chceš prachy, musíš kruto vyhrávať preteky. Mám obavy, či aj do nášho športu časom nepreniknú steroidy. Tie čísla, čo niekedy padajú, sú neskutočné. Ale áno, rád by som robil, čo ma baví. Chcel by som si napríklad spraviť kurz a robiť kouča, podať svoje skúsenosti ďalej. Neviem, či sa chcem behaním živiť, ale rád by som pre to niečo urobil.
Čo behanie za tri roky, počas ktorých sa mu intenzívne venuješ, v tvojom živote zmenilo?
Myslím, že som sa stal jednoduchším človekom, vážim si iné hodnoty, stačí mi k životu menej. Pre mnohých ľudí sa behanie a ultra časom stáva akoby vierou, kde si čistíš veľa vecí zo seba a aj to niekedy bolí. Hľadáš čosi mystické, viac ako len čísla. Keď beháš stomíľové preteky v trenkách, bez trička, s jednou malou fľašou v ruke, zisťuješ, že možno nie je také dôležité, aké máme autá. Určite míňam menej peňazí na hlúposti. Ak máš vo vrecku peniaze a môžeš buď niekam ísť, alebo si niečo kúpiť, tak niekam choď a nekúp si nič. Ak ti niečo treba, kúp si to. Ak ti to netreba, nekúp to. Máme veľa vecí, ktorými sa obklopujeme, ale nikdy sme nikde neboli. A ísť bežať niekde bosý, sa mi zdá lepšia voľba, ako mať tenisky, sedieť doma a dívať sa na ne.
Zároveň však inšpiruješ ľudí, aby si kúpili to, v čom beháš ty. Ide to dokopy?
Pretože som sponzorovaný, potrebujem dať ľuďom vidieť, v čom behám. Ale sociálne médiá nie sú stopercentným obrazom človeka. Je to ako auto Nascar polepené reklamami. To je na povrchu, ale v aute sedí čistý človek, ktorý robí, čo ho baví. A žiaľ, auto musí byť niečím oblepené. Keby som s tým nechcel mať nič spoločné, tak to nebude mať nič spoločné so mnou a nebudem môcť zažívať, čo zažívam. Kým si viem udržať hranicu a vybrať si, čo je zdravé a bude ľuďom pomáhať a nie im ubližovať, neprekáža mi mať to na tričku. Niekedy to vyzerá, že Majo má zasa nové tenisky, ale to neznamená že by ľudia mali stále niečo kupovať. Radšej nech niekam idú. Vykašli sa na to, čo budeš mať v batohu. Nebež niekde na Kysuciach, keď tvoj sen je zabehnúť maratón na Havaji. Skrátka to urob.
MAJO SRNÍK
Narodil sa vo Veľkom Krtíši, má 37 rokov. Po škole odišiel s priateľkou, teraz už manželkou, do Kanady. Trinásť rokov žije v Calgary, kde založil stavebnú firmu. Pred tromi rokmi začal behať, lebo sa chcel zbaviť fajčenia. Od začiatku ho lákali dlhé behy. Vlani štartoval v 5-dňových pretekoch Jungle Ultra v Peru (5. miesto) a má za sebou viacero ďalších ultrabehov, napríklad Lost Soul Ultra (160 km, bežal dvakrát, vlani skončil druhý), Javelina 100 (zabehol ho za 20 hodín a 36 minút, čo je jeho osobný rekord na 100-míľových pretekoch), Sinister 7 či Iron Legs.
