Prepadol horským behom
Pred desiatimi rokmi vážil 120 kilogramov a vyfajčil škatuľku cigariet denne. ,,Chcel som si kúpiť nohavice, ale v mojej veľkosti ich nepredávali. Povedal som si, že musím niečo so sebou urobiť. Začal som rekreačne behať a v priebehu pár mesiacov schudol tridsať kíl. Keďže som nemal žiadnu súťažnú motiváciu, behanie ma postupne prestalo baviť," tvrdí rodák z Bratislavy.
Počas nasledujúcich piatich rokov si sporadicky s kamarátmi zahral futbal, ale stresy v práci a nedostatočný pohyb ho vrátili na začiatok. Všetko sa zmenilo na jar roku 2010. Na súťaži v Piešťanoch robil rozhodcu v rýchlostnej kanoistike. ,,Ráno som sa prebudil a zaumienil si, že sa dostanem do športovej formy. Dal som si cieľ, že zabehnem maratón," prezrádza.
Postupne obmedzoval cigarety. Po troch týždňoch nesmelého behania si kúpil bežecké hodinky s GPS. ,,Mám niečo, čo používajú profesionáli. Začnem behať podľa tepov," vravel som si. V októbri zvládol svoj prvý lesný polmaratón Lamač-Stupava. ,,To ma definitívne povzbudilo. Začal som seriózne trénovať, vytvoril si tréningový plán a v decembri vyfajčil poslednú cigaretu," dodal.
Na jarnom polmaratóne ČSOB dosiahol čas 1:30:59. Stretol sa tam s bývalým kajakárom Mikulášom Kérim, s ktorým odvtedy vytvorili bežeckú dvojicu. ,,Ukázal mi čaro horských behov. Prvý som zvládol Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier," spomína.
V mrazivom snehu si vybojoval stíhačku
Krst maratónskym ohňom zažil na Záhorí. ,,Manželka je zo Senice a tak som jej sľúbil, že môj prvý maratón bude Záhorácky. Štartovalo sa spred ich domu. Odvtedy som zabehol ďalšie štyri v Bratislave. Keď si splníš cieľ, potrebuješ sa posunúť. Prijal som novú výzvu a čoraz viac ma lákali horské ultrabehy," konštatuje Wiebauer.
Jeho túžbou bolo zdolať Nízkotatranskú stíhačku - súťaž dvojíc, ktorá sa beží z Telgártu na Donovaly a meria 99 kilometrov. ,,Keď sme sa tam s Mikim (Mikuláš Kéri) chceli dostať, museli sme splniť limity na iných pretekoch. Nezaháľali sme. V decembri sme sa prihlásili na Pražskú stovku, kde sme bežali po snehu pri teplote mínus 17 stupňov. Trvalo nám to 21 hodín a kvalifikovali sa na Nízkotatranskú stíhačku," vraví športový nadšenec.
Bežať hrebeňom Nízkych Tatier je poriadne fyzické martýrium, ale aj neopakovateľný zážitok. ,,Trasa z Chopku na Donovaly je výnimočná. Výhľady sú fantastické. Pri ultramaratónoch nepatrím medzi tých, ktorí sa bijú o popredné priečky. Nemám problém sa na pár sekúnd zastaviť a vychutnať si prírodu. Nebehám len preto, aby som dokončil, ale túžim aj niečo vidieť a zažiť," dodáva.
Najväčšiu porciu kilometrov si doprial na Stefanik Trail. Prvý ročník smeroval z Devína do Brezovej pod Bradlom. Na 126-kilometrovej trati štartovalo 8 bežcov, medzi nimi jedna žena (dokončili traja), pričom Mikuláš Kéri a Tomáš Wiebauer dobehli do cieľa spolu v čase 17:39:39 h.
Zakladateľ podujatia Martin Urbaník zistil, že lepšie bude bežať opačným smerom, keďže v Bratislave je kvalitnejšie zázemie a bežci sa po pretekoch jednoduchšie presunú domov. ,,Za jeden rok sme to prebehli oboma smermi. Druhá trať do Bratislavy merala 140 kilometrov." Do svojho programu už zaradil aj horský maratón z Kamzíka na Zochovu chatu či Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier.
Bicykel mu požičal olympijský víťaz
Ďalšou vášňou športového vytrvalca je triatlon. ,,Prvý som absolvoval v sedemnástich na Kuchajde. Vôbec som sa na to špeciálne nepripravoval. Plavec som bol solídny, keďže ako kanoisti sme mali zimnú prípravu v bazéne. Cestný bicykel som nemal, tak som si ho požičal od vodného slalomára Pavla Hochschornera, ktorý je trojnásobným olympijským víťazom. Mal dvakrát tri prevody a pri stúpaní na Biely kríž som ho musel vytlačiť," spomína s úsmevom.
Zhruba po pätnásťročnej odmlke sa ku kombinácii plávanie-cyklistika-beh vrátil. ,,Je zaujímavé znova stretávať ľudí, ktorých som videl na svojom prvom triatlone pred mnohými rokmi. Pekným príkladom je novinár Peter Buček, ktorý organizoval vtedajší triatlon na Kuchajde," dodal.
Olympijský triatlon je nuda, povedal si všestranný športovec. Vidina ďalšieho sebaprekonávania mu postavila do cesty novú prekážku - Ironmana (3,8 km plávania, 180 km na bicykli a 42,2 km behu).
,,Na jar 2012 som si určil, že najprv dám polovičného v Bátovciach. Veľa ľudí mi hovorilo, prečo si nevyberiem na úvod niečo jednoduchšie. Zvládol som to, čo bolo znamenie, že môžem ísť do Piešťan na Slovakmana. Ambícia bola dokončiť, cieľ som si dal do dvanásť hodín. Napokon som ho pokoril za 10 hodín a 45 minút," uviedol Wiebauer.
Medvede i pády sa mu vyhýbajú
Odvtedy absolvoval dvoch Ironmanov v Otrokoviciach a štyri v Piešťanoch. V pamäti mu navždy ostane posledný, ktorý dokončil začiatkom augusta. ,,V júni som si v Otrokoviciach vytvoril osobné maximum. Nesprávne som však zregeneroval. S manželkou sme boli na dovolenke a nebol som poriadne oddýchnutý. K tomu sa pridali aj stresy v práci. Nepredpokladal som, že ma to takto zlomí," rozhovorí sa o najťažších pretekoch v živote.
Už po plávaní pociťoval, že niečo nie je v poriadku. Počas cyklistiky tušil, že to bude na hrane a to mal pred sebou maratón. ,,Mal som sto chutí to zabaliť. Predbiehali ma borci, ktorí boli na tom fyzicky horšie ako ja. Zrazu ma dostihol starší pán, ktorý ma začal povzbudzovať, že to zvládnem. Kričal, že to dokončí, aj keby mal ísť po štyroch. Po tomto som si nemohol povedať, že nevládzem," vyhlásil.
Posledné kilometre ho chytali kŕče, mal žalúdočné ťažkosti, ale dobehol. ,,V cieli som dostával kŕče úplne všade a nemohol som ani rozprávať. Zdravotný personál ma hneď zobral a dal mi dve infúzie, ktoré ma postavili na nohy. Bola to najväčšia vyčerpanosť a fyzická bolesť v mojom živote," doplnil.
Ako si dokáže poradiť s nepríjemnými krízami?
,,Je to všetko o hlave a psychike. Pri ultrabehoch som nastavený tak, že bežím z bodu A do bodu B. Keď si na sedemdesiatom kilometri uvedomím, že nevládzem, aj tak musím niekam prísť. A najkratšia cesta je väčšinou do cieľa. Na ultramaratónoch sú pretekári, ktorí keď vidia, že máte krízu, obetujú svoj lepší čas a pobežia chvíľu s vami. Keď telo bolí, treba myslieť pozitívne a sústrediť sa na prírodu."
Počas vyčerpávajúcich súťaží ho neobchádzajú žalúdočné ťažkosti. Pádom na bicykli či stretnutiu s predátorom sa zatiaľ úspešne vyhol. ,,Keď beháme po Nízkych Tatrách a v lese počujem rôzne pohyby a zvuky, vždy čakám, že zrazu na mňa vyskočí medveď," hovorí.
Jeho vášni postupne prepadla aj manželka Veronika, ktorá mu sprvoti vyčítala, že ju zanedbáva. ,,Teraz chodí so mnou aj na desaťhodinové súťaže. Začalo sa jej to páčiť. Buď pozoruje okolie, alebo si číta knihu. Už si vie naplánovať, kedy asi pobežím popri nej a vtedy si zamávame. Navyše sme spolu cez týždeň v práci," prezrádza. S manželkou majú firmu, kde vyrábajú a opravujú kardanové hriadele pre osobné i nákladné autá.
Kanoistiku vymenil za nočný život
K športu mal blízko už od detstva. Najskôr hrával futbal za bratislavskú Matadorku a od ôsmich rokov sa venoval rýchlostnej kanoistike. Za svoj najväčší úspech považuje 4. miesto na majstrovstvách Československa v dvojkajaku na 500 m. ,,Vyrastal som s Jurajom Bačom, Michalom Rizdorferom či Jurajom Tarrom. V osemnástich som s tým sekol. Nejazdil som na vrcholovej úrovni, čím som stratil motiváciu. Začali ma skôr zaujímať dievčatá a nočný život," priznáva.
Rýchlostnej kanoistike sa venoval aj jeho o dva roky mladší brat Andrej, ktorý bol dlhoročným slovenským reprezentantom. ,,Získal medaily na európskych i svetových šampionátoch a bol aj na olympiáde v Sydney, hoci len v úlohe náhradníka. Dosiahol toho podstatne viac. Aj v súčasnosti ešte trénuje mladých kanoistov a pracuje na zväze," dodal.
Na kanoistiku úplne nezanevrel ani Tomáš. Nemohol, keďže sa jej venujú jeho dve deti - šestnásťročná Viktória i trinásťročný Alex. Len týždeň po dokončení Slovakmana v Piešťanoch vybojoval v štvorkajaku na majstrovstvách Slovenska v rýchlostnej kanoistike druhé miesto. ,,V lodenici sme výborná partia a na národný šampionát chodíme pravidelne. Teraz sme na kilometrovej trati postavili proti sebe dve lode - starí proti mladým. My štyridsiatnici sme zdolali dvadsaťročných ucháňov," pochválil sa.
Okrem súťaženia sa zapája aj do organizovania bežeckých podujatí, ako je Vianočný beh v Bratislave alebo nočný beh z Karlovej Vsi na Devín. ,,Túžim, aby ma športovanie bavilo čo najdlhšie. Tajným snom je zabehnúť Ironmana pod 10 hodín. Chýba mi na to 23 minút," uzavrel.
