Nechcem sa stať obeťou behania

Nechcem sa stať obeťou behania
Majster Česka v maratóne je amatér a trofej z pretekov využíva ako akvárium.
Pracuje v Hrádku nad Nisou vo firme zaoberajúcej sa výrobou hliníkových komponentov, kde má na starosti logistiku. Minulý rok sa mu narodila dcéra. Rodák z Liberca Vít Pavlišta popri tom stíha aj behať a patrí k najlepším českým vytrvalcom.

Na začiatku mája tohto roku zabehol na pražskom maratóne svoj osobný rekord (2:16:30), čím sa druhýkrát v kariére stal majstrom ČR v maratóne. Amatér, ktorý beháva pred a po práci či počas rodinných dovoleniek, obľubuje tradičnú českú kuchyňu.

Okrem dvoch titulov najlepšieho českého maratónca je aj viacnásobným majstrom republiky na polovičnej trati či v behu do vrchu. “Posledný maratón bol pravdepodobne najlepším výkonom, čo som zabehol,” hovorí Vít Pavlišta v rozhovore pre magazín Behame.sk.

Na portáli RunCzech vás v reportáži nazvali zvláštnym úkazom. Cítite sa ako úkaz?

Nemyslím si, že som zvláštny úkaz. Mám bežecké nadanie, talent, ktorý možno mnoho bežcov nemá.

Od detstva ste boli nadšený športovec. Vyskúšali ste si veľa športov, ostali ste pri behu. Aké boli vaše športové začiatky?

Rodičia ma viedli k športu od malička. Do osemnástich rokov som sa venoval severskej kombinácii a behu na lyžiach. A samozrejme, v rámci severskej kombinácie sme aj behali. V lete aj na suchu, nie iba na lyžiach. Už vtedy som videl, že v behu som omnoho silnejší než na lyžiach. Porážal som aj súperov, ktorí mi na lyžiach unikali. Preto som prirodzene prešiel na beh.

Napriek úspechom, ktoré ste dosiahli, o vás všade píšu, že ste športovec-amatér. Prečo?

Vysvetlenie je jednoduché. Popri behu chodím zároveň do práce. Dlho som pracoval štandardných osem hodín. V poslednom roku mi zamestnávateľ vyšiel v ústrety a mám povolené približne dve hodiny denne home office, teda nemusím celých osem hodín presedieť v práci pri počítači. Čo neurobím v robote, dokončím doma. Keď je v práci pokojnejšie obdobie, počítač si doma ani nezapnem.
Ako vyzerá váš typický deň?

Dosť sa to líši, podľa toho, či hovoríme o prípravnom období, alebo o období pretekov. V prípravnom období behám skutočne veľa, počas pretekov už kilometráž klesá. Denne vstávam o 5:30, dám si jednoduché raňajky, natiahnem sa a bežím na vlak. Ten je asi v polovici cesty medzi miestom, kde bývam a kde pracujem, teda bežím približne trinásť až štrnásť kilometrov každé ráno. Popoludní, po práci, ma čaká hlavný tréning, v ktorom zabehnem 15 až 25 kilometrov a to bežím buď domov z Hrádku nad Nisou do Liberca, alebo v okolí Hrádku, kde sa mi behá dobre.

Práca, tréning, rodina. Všetko v jeden deň. Nie je takýto život príliš náročný? Či už psychicky alebo fyzicky?

Zatiaľ nie. Dcérku Sáru máme ôsmy mesiac, takže výchova zatiaľ nie je taká náročná. Veľa toho rieši manželka, ktorej som veľmi vďačný aj za to, aký veľký priestor mi dáva na behanie. Pre mňa je “bábo” obrovská radosť a vzpruha a teším sa z každého okamihu, ktorý môžem byť s ním.

Veľké úspechy dosahujete aj s takýmto náročným životným štýlom. Neuvažovali ste niekedy, že by ste sa stali profesionálom?

Vy hovoríte o úspechoch, ale je to neberiem ako super veľké úspechy. Povedzme, že som prvý alebo druhý v Česku na dlhých tratiach, ale v porovnaní s európskym alebo svetovým meradlom to nie sú dobré výkony.

Presne o tom hovorím. Teraz ste jedným z najlepších Čechov na dlhých tratiach, a ste amatér. Keby ste mali podmienky ako profesionál, zázemie, sponzorov, mohli by ste sa viac priblížiť európskej špičke. Nevnímate to tak?

To si práve nemyslím. Už aj Európa je v behu plná Afričanov, väčšina veľkých bežeckých národov má vo svojom tíme Keňanov, ktorí behajú časy na úrovni afrických vytrvalcov. Na polmaratóne by som mohol zraziť dve-tri minúty, čo si myslím, je môj strop. Ani tento čas by však na európskej scéne nič neznamenal. Bežcov, ktorí dokážu dosahovať takéto časy, je strašné kvantum.

Áno, pravdepodobne by som sa v Česku dokázal živiť behom. Podobným spôsobom, ako to robí Jirka Homoláč (český vytrvalec, pozn. red.), reklamami a fotkami na instagrame a facebooku, ale to mi nie je ani príjemné, ani vlastné. Samotnými výkonmi by som sa neuživil.
Ktorý z dosiahnutých úspechov si ceníte najviac?

Na poslednom českom maratóne som podal pravdepodobne svoj najlepší výkon. Zároveň o to vzácnejší, že ide o maratón, ktorých človek veľa zabehnúť nemôže. Nie sú to preteky, ktoré by som mohol skúšať každých štrnásť dní. Na tomto maratóne som sa priblížil k svojim súčasným limitom.

Profesionálni atléti majú väčšinou viacčlenné tímy pozostávajúce z trénerov, kondičných či výživových poradcov a ďalších špecialistov. Kto tvorí váš tím?

Aktuálne mám nového trénera. Od jesene minulého roka som začal spolupracovať s Janom Pernicom z Prahy. Do tej doby som behával tu v Liberci s trénerom Janom Šebelkom. Moja výkonnosť sa zastavila, tak som hľadal zmenu, novú vzpruhu. Môj bývalý tréner mal aj čoraz väčšiu atletickú skupinu, takže už nemal toľko času. A mám ešte stabilnú fyzioterapeutku, ku ktorej sa snažím chodiť aspoň raz týždenne. To je všetko. Žiadny výživový poradca ani iní špecialisti.

A ako riešite oblasti, ktorým by sa venovali títo špecialisti. Odkiaľ čerpáte informácie o tom, aká strava je vhodná, aké výživové doplnky?

Úprimne, toto vôbec neriešim. Jem, čo mi chutí, stravu teda nepodriaďujem športovým výkonom. Napriek nejakým úspechom beriem šport stále ako hobby a zábavu, ktorú robím vo voľnom čase. Nechcem mu podriadiť celý život. Na druhej strane, mám rád jedlo a voľbu dať si, čo mi chutí. Nechcem sa stať obeťou behania.

Čo vám najviac chutí?

Najobľúbenejšou pre mňa je klasická česká kuchyňa - vepřo, knedlo, zelo, kačica, mám rád bravčové mäso. Ale pozor, takéto jedlá nekonzumujem denne. Aby si niekto nemyslel, že každý deň obedujem koleno a večeriam párky, to nie. Viem, že to nie je dobré, ale chutia mi aj cestoviny či zelenina, takže sa snažím o kompromis a v rámci možností jem pestrú stravu.

V jednom z vašich rozhovorov som sa dočítal, že dokážete kreatívne využiť trofeje, ktoré získate. Dajte príklad.

Mne sa páčia sklenené trofeje z pretekov RunCzech. Tie jediné si nechávam v byte. Podľa tvaru ich využívame ako dekoráciu alebo do nich niečo dáme. V jednej z trofejí máme rybku. Ostatné mám buď v pivnici alebo ich rozdám na menšie preteky. Organizátori poháre preštítkujú a rozdajú ich deťom. Je toho príliš veľa, a plechové poháre sa mi ani nepáčia. A napokon aj tie sklenené budem musieť zredukovať, lebo ich máme všade po byte, a malá Sára už začína liezť, takže to môže byť nebezpečné.

Priznám sa, rybičky v pohári z pretekov som ešte nevidel. Ako to vyzerá v praxi?


Táto konkrétna trofej je veľká sklenená guľa, do ktorej sa zmestí asi dvadsať litrov vody. Vyzerá ako akvárium, na jednu rybičku tak akurát.

Ako to vyzerá, keď prídete na významné preteky či už v Česku alebo v zahraničí? Predsa len, vy ste amatér a porážate mnohokrát aj profesionálov.

V Česku ma berú ako vážneho konkurenta, vrátane Jirku Homoláča, ktorý behu dáva oveľa viac. Jeho výkonnosť je inde ako moja. Vždy, keď sa vráti zo sústredenia v Afrike, na polmaratóne je pre mňa nedostihnuteľný. Počas roka sa naša výkonnosť vyrovnáva.

Neviem úplne presne, čím to je. Azda tým, že tu začne jesť veci, ktoré tam nejedol, a teda priberá. Jednoducho, keď sa vráti z Afriky, je veľmi ľahký, je vidieť, že je vybehaný a rýchly. Po mesiaci tu v Európe či Čechách je to zase ten starý Jirka. (úsmev)

Od prvého kontaktu so športom ste si ich vyskúšali už niekoľko. Nemáte ambíciu skúsiť ďalší šport, triatlon či cyklistiku?

Asi nie. Beh mám rád, pretože je zo všetkých športov, aspoň z tých, čo ste menovali, najmenej náročný na čas. Človek si obuje tenisky, vybehne z domu a o hodinu aj štvrť - hodinu aj pol je naspäť. A má odtrénované. V prípade lyžovania, bicykla či plávania je to na dlhšie. Za týmito aktivitami musíte niekam ísť a s časom to bude u mňa čoraz horšie, takže zostanem pri behu.

Dokedy plánujete športovať na súčasnej úrovni?


Dokedy to pôjde. Keď uvidím, že moje behanie zasahuje do rodinného života a nemám čas na manželku a dcérku, tak už to nebude mať zmysel. Keď nebudem schopný dosahovať výsledky a časy ako teraz, zrejme ma to už ani nebude toľko napĺňať.

Máte vo svojej kariére ešte nejaký sen, ktorý by ste si chceli splniť?

Nie je to vyslovene sen, alebo akcia, ktorej idem naproti, ale stále sa pokúšam prekonať svoje limity. Vždy ma preto poteší, keď sa mi podarí prekonať osobný rekord, ako tomu bolo na tohtoročnom maratóne. Z pohľadu pretekov, okolie sa ma snaží vždy dotlačiť k tomu, aby som sa pokúsil dostať na olympiádu. Čiže aj to by bolo pre mňa akýmsi zadosťučinením, vyvrcholením mojej kariéry. Nie je to však niečo, po čom by som túžil najviac v živote.

Čo možno ďalej očakávať vo vašom živote? Či už športovom, alebo osobnom?

Budem sa čoraz viac venovať svojej rodine. Šport však zrejme do úzadia nepôjde. Ja sa potrebujem neustále hýbať, vydávať energiu, ktorú naberiem. Určite budem ďalej behať, aj keď možno nie súťažne. A k športu budem viesť aj naše dieťa či deti. O trénerskom kurze som zatiaľ neuvažoval, i keď to možno časom prehodnotím…

Niektorí športovci vo voľnom čase neznesú sledovať šport, ktorému sa venujú. Ako je to s vami? Sledujte českú či svetovú atletiku?

Jediný šport, ktorý doteraz sledujem, sú skoky na lyžiach. To bola a stále je moja veľká láska. Je to skutočne neuveriteľný šport, neuveriteľný pohyb a umenie letu na lyžiach. To ma baví. Snažím sa sledovať všetky preteky Svetového pohára. To je asi tak všetko. My doma totiž ani nemáme televíziu. Trochu sledujem aj cyklistiku a atletiku, ale skôr články v novinách či na internete.
25.6.2019   /   Rozhovory   /   Autor: Zoran Boškovič   /    Foto: Zdenek Krchak

Ďalšie články