Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Na veku nezáleží. Má 90 a behá!

Na veku nezáleží. Má 90 a behá!
Zjavom trochu pripomína hrdinu bestselleru Jonasa Jonassona Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol. Pán Jiří Soukup je športový unikát. Ešte stále behá, skáče do výšky a jazdí na koni. Minulý rok oslávil český veterán deväťdesiatku.
Keď ste boli mladý, chceli ste sa stať kominárom. Prečo?

Páčilo sa mi, že je stále čierny a myslel som si, že sa nemusí umývať. To som nemal rád, preto ten záujem stať sa kominárom.

Skôr než ste sa venovali behu a atletike, zamilovali ste sa do koní. Ako ste sa k nim dostali?


Občas som jazdil do rodného gazdovstva svojej mamy, strýko Fanouš obľuboval ťažšie ťažné kone. Túžil som vysadnúť na ich chrbát. Cez žľab a jasle na zakladanie sena som sa dostal ku hlave koňa, skĺzol som sa po krku a už som sedel na chrbte. To bol pre mňa nádherný zážitok podmienený dobrým výkonom, veď som od piatich rokov cvičil v Sokole. Vtedy som ešte netušil, že vzťah ku koňom ma dovedie k mojej životnej profesii a športový výkon sa stane životným záujmom.

Lenže kone sa vám mohli stať osudné, keď na vás jeden spadol. Čo ste vtedy prežívali?


Pri službe v žrebčíne anglických plnokrvníkov v Napajedlách som mal služobného jazdeckého koňa, anglického plnokrvníka. Bol z albertovského chovu, Furioso XIV. z matky východopruskej Baterie, preto sme ho volali Baterka. Bol to dobrý parkúrový skokan, ale ja som ho pripravoval aj na Military v náročnom teréne s občasnými skokmi. Pri schádzaní prudkého svahu sa napätím hrudníka pretrhli na sedle dierky remeňa na upevnenie obrušníka. Bez toho, aby som cítil jazdeckú chybu, spadol som pred koňa. Zlomená noha v pravom predkolení mi nedovolila vstať, tak som koňovi odopnutím uvoľnil opraty a hnal ho k blízkemu domu. Na úrazovom oddelení zlínskej nemocnice mi kosti zošraubovali, dostal som chodiacu sadru a poslali ma domov. Nevydržal som odpočívať, bola žatva, tak som si urobil slučku na pedáli bicykla a naďalej som sa aktívne zúčastňoval na prácach v žrebčíne aj na poli.

A dokonca ste začali s behom a atletikou. Ako ste to dokázali?


Keď mi dali dolu sadru, cez rýchlu chôdzu som sa postupne dostal k poklusávaniu. Problémy sa začali, keď som zrýchlil, obul si tretry a dával som si rovinky na škvare. Noha opuchala a musel som sa vrátiť k voľnému pohybu. Len pomaly a po dlhšom čase som si mohol dovoliť tréning. Od úrazu do prvého štartu v bežeckých pretekoch to trvalo asi rok, ale s moderným päťbojom som musel úplne skončiť. Len vrhy a skoky som po čase zvládol. K návratu k atletike mi veľmi pomohla známosť s Dr. Ivom Domanským. Mal obšírne znalosti a vydával časopis Maraton.

Kedy ste zabehli svoj prvý maratón? Spomeniete si, aké to bolo?

Maratón bola moja túžba od detstva. Aj svoje tréningové denníky som označoval symbolicky dĺžkou maratónu 42,195. Práve časopis Maraton mi ukázal správnu cestu. Dňa 3. 5. 1975 som sa dobre pripravený mohol postaviť na štart svojho prvého maratónu, bol to Medzinárodný pražský maratón v Stromovke, kde som dosiahol svoj najlepší výsledný čas 3:09:14. Bol to pre mňa veľký zážitok. Pamätám sa aj na jednu zaujímavosť. Pri nadjazde dráhy v blízkosti Císařských mlýnů boli veľké ručne posúvané hodiny, ktoré informovali o aktuálnom čase. Celkove som absolvoval 24 maratónov. Nikdy som žiadny nevzdal. Posledný som absolvoval 22. novembra 2014 v Srchu pod Kunětickou horou v čase 8:12:20.

Máte nejaký recept na zdravie? Ako sa udržujete v kondícii?

Ak chceme dosahovať dobré výkony, mali by sme sa udržiavať v pohybovej aktivite cvičením, primeraným tréningom, regeneráciou a dobrou stravou s potravinovými doplnkami. Okrem iného je to každé ráno rozotrený cesnak a kvasnice, posilnenie pohyblivosti enzýmom, starostlivosť o kĺby Gelandrinkom. Už ráno si zavodňujem organizmus niekoľkými hrnčekmi čaju.

Čo hovoria na váš koníček lekári, schvaľujú to? Alebo vás už trošku krotia?


Lekárska starostlivosť je najmä po zranení nevyhnutná. Je to liečenie aj rehabilitácia. Môj ortopéd MUDr. Karpaš sa dokonca občas príde pozrieť na preteky, kde štartujem, lebo sa o mňa stará už vyše tridsať rokov. Niektoré rady už nabádajú k zníženiu intenzity a používaniu palice. Nie je na to jednotný názor. Záleží tiež na osobnom vzťahu k športovému pohybu. Každý deň začínam rozcvičkou a potom studenou sprchou v rámci otužovania.

Čo už ste tento rok odbehli a na čo sa ešte chystáte?


Uplynulý rok som zakončil Silvestrovským behom v Havloviciach a tým som tiež uzatvoril moje 90-ročné jubileum. Tento rok som začal novoročným behom v Chrudime, potom nasledoval Beh na Andrlov Chlum v Ústí nad Orlicí a Zimné športové hry v Novej Pake. Potom som mal zranené chodidlo, takže mám teraz naordinovaný oddych a liečenie. Pretekársky program mám naplánovaný na niekoľko mesiacov dopredu, ale záleží, čo mi dovolí zdravotný stav.

Ako na vás reagujú organizátori bežeckých pretekov, neboja sa o vaše zdravie?

Mám už niekoľko osobných pozvánok na preteky. Som rád, keď môžem vyštartovať o niečo skôr, aby som nezdržiaval priebeh a záverečné hodnotenie. Za svoje zdravie zodpovedá každý atlét sám. Nemá bežať, keď sa necíti dobre.

Ktorý váš športový výkon považujete za najhodnotnejší?


Za svoj najhodnotnejší výkon považujem horský beh v poľskom meste Korielow, keď sme štartovali proti prúdu vody, v daždi, vetre a napokon v hmle. K vrcholu sme sa dostali vymletou ryhou s kamenitým podkladom, ale cesta dolu bola šmykľavá a vyžadovala si sprievod obetavých pomocníkov. Utrpenie bolo vyvážené svetovou zlatou.

Videli sme vás viackrát na pretekoch Skalica - Holíč - Hodonín. Chodíte často behať aj na Slovensko?

Beh Skalica - Holíč - Hodonín je mojou srdcovou záležitosťou. Svoju mladosť som prežil na Južnej Morave. Mám tam príbuzných a priateľov, v blízkej Senici žila aj moja žena Gruša. Často ma na trati sprevádza vnuk Aleš spolu s ďalšími bežcami z Hýslov. Na bicykli ma sprevádza veteránska atlétka Ludmila Sarfínová z Hodonína. V Hodoníne často navštevujem hrob nezabudnuteľného atléta Jožka Šťavíka. Sú to nezvyčajné preteky. Vlani sa o nich objavila na internete milá informácia. Pod fotografiou z dobehu bolo napísané: „Na včerajších bežeckých pretekoch v kategórii 80+ bol na štarte Jiří Soukup z Hradca Králové. Organizátori mu pridelili štartové číslo 90. Je totiž ročník 1927. Trasu 12,5 km zvládol v čase 2:36:38. Pri slávnostnom vyhlásení sme mu tlieskali postojačky.“ To sa mi často nestáva.

Odbehli ste aj Medzinárodný maratón mieru?

V Košiciach som bežal v roku 1980. Zúčastnil som sa na aj na behu do vrchu v Dubnici nad Váhom a niekoľkokrát na pretekoch poľnohospodárskych a vidieckych športovcov Československa. Môj súper a veľký priateľ sa volá Považan. Niekoľkokrát som štartoval aj na štafetovom behu do Lidíc a Ležákov. Nezabudnuteľná bola najdlhšia štafeta z Dukly v roku 2015.

Ako reagujú bežci na trati, keď vás dobehnú a predbiehajú? Zastavia sa niektorí?


Pri behu ma prebiehajúci bežci málokedy míňajú bez slov. Zvyčajne je to povzbudzujúce: Vydrž, tiež by som to chcel tak dlho vydržať. Samozrejme nie je čas na dlhé rozprávanie. Ale tiež sa stalo v Hradci u Strieborného rybníka, že to jeden bežec chcel už vzdať pre vyčerpanosť. Ale potom ma zbadal a povedal si, keď to vydrží Jirka, musím aj ja dobehnúť. Potom mi v cieli ďakoval za morálnu podporu.
Ktoré preteky v živote považujete za najťažšie?

Každé preteky sú ťažké, keď chcete dobehnúť v maximálne dosiahnuteľnom čase. Pre mňa to bol určite horský beh v poľskom Korbielowe, o ktorom som už hovoril. Rád spomínam tiež na ľahké preteky, napríklad Safari v Dvore Králové v roku 2016, keď ma sprevádzala dievčina, ktorá povedala, že sa už na stupne najlepších nedostane, tak radšej pobeží do cieľa so mnou.

Pred ôsmimi rokmi nakrútil režisér Jan Tenhaven film Herbstgold o piatich atletických veteránoch z piatich krajín Európy. Jedným z nich ste boli vy. Koľkokrát ste ho videli a ako sa vám páčil?

Dokumentárny film HERBSTGOLD režiséra Jana Tenhavena je pre mňa významným životným míľnikom. Nielen športovým ale aj spoločenským. So všetkými protagonistami sme v trvalom kontakte. Trebárs moja vnučka Zuzana je v kontakte s Janom Tenhavenom. Ja obdivujem jeho dcéru Ronju, ktorá sa stala vášnivou jazdkyňou na koni. A posielam jej snímky zo svojho jazdeckého života, ktorý sa nekončí. Občas si sadnem na koňa v Hipocentre Koryčany a vyslúžil som si koženú novoročenku a titul Najstarší doteraz aktívny jazdec Južnej Moravy. Som tiež v pravidelnom písomnom kontakte s rodičmi Tenhavenovcami vo Wessene. Vo filme vystupuje aj nestarnúca Olga Kotelko, tú sledujem v športovej literatúre. Kniha vyšla v New Yorku, aj u nás v preklade.

Vo filme vás režisér zachytil ako skokana do výšky. Dokedy ste sa ešte venovali aj tejto disciplíne?


Vo filme ma predstavili len ako skokana do výšky, no štartoval som ešte v trojskoku a behu na 5 a 10 km. Pamätám sa, že som mal vyčerpávajúce posledné kolo a najmä záver, keď som najprv dobiehal a potom predbehol svojho vrstovníka. Pri skoku do výšky som zostal do dnešného dňa. V novembri roku 2012 som vytvoril český veteránsky rekord v skoku do výšky výkonom 95 cm. Rekord má doteraz platnosť v hale.

Koľko z tých piatich filmových hrdinoch ešte žije?


Z piatich hrdinov filmu HERBSTGOLD preukázateľne žije Ilse Pleugerová a ja. Viedenčan zomrel vo veku stojeden a pol roka, Gabre Gabric 16. decembra 2015. Švédsky bežec ani jeho syn sa neozývajú.

Úspešný rok 2017


V roku 2017 som oslávil 90. narodeniny. Tento rok bol pre mňa veľmi úspešný a krásny. V Galérii Na Mostě v Hradci Králové na Ministerstve poľnohospodárstva v Prahe sa uskutočnila moja výstava Jiří Soukup 90 let života so športom a umením. Vojtěch Hurych, dokumentárny fotograf, ma sledoval po celý rok a v súťaži Czech Press Photo 2017 v kategórii Šport sa stal laureátom za snímky s názvom Jirka, deväťdesiatročný športovec. V súbore sú aj zábery z majstrovstiev Európy veteránov v dánskom Aarhuse, kde som získal dve zlaté vo skokoch a ďalej v Medzinárodnom bežeckom desaťboji v Hengele. Ďalšie zlato som získal v Třebíči na majstrovstvách ČR veteránov v chôdzi na 10 000 m. Veľkou poctou bola pre mňa medaila mesta Hradec Králové, ktorú mi udelili 28. 10. 2017. Po absolvovaní cestného behu Běchovice - Praha ma vyhlásili za najstaršieho bežca a prvého deväťdesiatnika, ktorý preteky dokončil.
1.5.2018   /   Rozhovory   /   Autor: Hanka Šírová, Braňo Raškovič   /    Foto: Zdenek Krchák

Ďalšie články