Maratón si našiel mňa, tvrdí Slovenka, ktorá odbehla už 310 maratónov

Maratón si našiel mňa, tvrdí Slovenka, ktorá odbehla už 310 maratónov
„Maratón si našiel mňa,“ tvrdí Eva Seidlová z Tlmáč, ktorá má v nohách už úctyhodných 310 maratónov, z nich dvadsaťšesť absolvovala v čarokrásnom Rajci.

Agilní rajeckí organizátori chystajú 32. ročník Rajeckého maratónu. Vy máte na svojom konte už 26 ročníkov. Chystáte sa tento rok pridať ďalšiu čiarku do vašej obdivuhodnej bilancie?

„Áno, pravdaže sa chystám. Napokon, patrím k trinástim „milionárom“, čo sú bežci, ktorí v rámci Rajeckého maratónu majú odbehnutých milión metrov a majú na „doživotie“ štartovné grátis. Tento rok to bude už dvadsaťsedem ráz, čo sa postavím na štart maratónu v Rajci. Je mi ľúto chýbajúcich päť ročníkov, ktoré som z rôznych príčin nebežala. Medzinárodný maratón mieru (MMM) v Košiciach som absolvovala dvadsaťkrát.“

Čím si vás Rajecký maratón získal, že v rokoch 1988 – 1996 ste odbehli deväť ročníkov bez prerušenia a po ročnej pauze ste opäť pridali ďalších sedemnásť pokračovaní v jednom kuse?

„Rajecký maratón robili a robia bežci – maratónci pre bežcov – maratóncov. Je tam krásne prostredie a srdečná divácka kulisa úprimných, skromných ľudí. To mám veľmi rada. Samozrejme aj tento maratón dostihla nová éra, došlo k mnohým zmenám, ale každopádne nie k negatívnym. Rajecký maratón je skutočne veľkolepé podujatie, ktoré vzniklo doslova „na kolene.“ Jeho jedinou veľkou nevýhodou nateraz je, že sa beží za takmer plnej premávky a ťažko povedať, či sa s tým v dohľadnej dobe bude môcť niečo urobiť. Tiež ma veľmi teší, že počet maratóncov, polmaratóncov a in line korčuliarov každým rokom rastie.“

V roku 1997 ste absolvovali iba jeden maratón. V apríli ste v Turci bežali Turčiansky maratón slobody, no potom ste mali dlhú pauzu. Vynechali ste dokonca aj obľúbený Rajec. Čo bolo dôvodom, že ste museli maratóny na dlhšiu dobu odložiť bokom?

„Nepovedala by som, že som musela maratóny odložiť. Jednoducho to tak bolo. Rok predtým som absolvovala viac stokilometrových behov. Veľmi sa mi zapáčili, našla som sa v nich. Moja rodina nie. Aj preto, že u nás sa takéto behy neorganizovali často (pár ročníkov urobili Košice a Žilina, pozn.) a bolo potrebné cestovať na viac dní. Čo sa nie vždy dalo. Preto som sa venovala najmä kratším cestným behom, takmer každý víkend som na nejakom štartovala...

Kým v roku 1983 ste odbehli trinásť maratónov, v neskorších rokoch až do roku 2002 to bolo maximálne päť – šesť, potom ste si poradili ročne až s trinástimi, v rokoch 2010 a 2011 dokonca s dvadsiatimi. Čomu máme pripísať taký nárast klasických maratónov?

„Nikdy som si neplánovala dopredu, koľko maratónov by som mala v tom-ktorom roku odbehnúť. Také veci som vôbec neriešila. Ale ako roky pribúdali, stále viac ma to ťahalo k maratónom a maratóncom. Samozrejme po roku 2000 a po založení „SZM“ – t. j. združenia „Slovenskí zberači maratónov“ – už moje snaženie nadobudlo iný rozmer. To máte tak, najprv som bola spokojná, šťastná a hrdá, že mám na konte päť maratónov, potom som chcela absolvovať rovných päťdesiat, potom mi k spokojnosti nestačilo už ani sto! Poznáte to, s jedlom rastie chuť... Vlastne už krátke trate ani nebehám. Iba tie v okolí Tlmáč, kam idem s mojimi bežcami.“ 

Tento rok máte za sebou v priebehu piatich mesiacov už deväť maratónov, vďaka čomu ste sa senzačne dostali cez hranicu 300! Prečo vám tak zachutila práve maratónska vzdialenosť?

„Áno, veľmi som túžila mať tristo maratónov – a to z nasledovného dôvodu: Tak ako sa členom Slovenských zberačov maratónov môže stať maratónec, ktorý odbehne minimálne sto maratónov, tak v rámci celého sveta potrebujete mať na konte tých maratónov až tristo. To je jedna stránka mince, druhá je, že maratóny mi naozaj „chutia“.“

S výnimkou sezóny 2002 ste na Rajeckom maratóne v rokoch 1988 – 2003 nebežali horšie ako je čas 3:40 h. Čomu pripisujete, že sa vám práve v Rajci vždy tak dobre bežalo?

„Nemôžem povedať, že len v Rajci som mala dobré časy. Práve svoje osobné rekordy som si zabehla na iných maratónoch. Ale Rajec, aj keď veľmi záleží od počasia, má veľmi dobrý profil trate. Niekedy ani nezbadateľné stúpanie až po otočku v Čičmanoch vám nedovolí „prepáliť“ prvú polovicu, respektíve nedovolí vám ju nadmieru rozbehnúť, no a v druhej polovici sa vám ušetrené sily zídu.“


V koľkých krajinách sveta ste bežali, aby ste na svojom konte mali v týchto dňoch už minimálne 310 úspešne zvládnutých maratónov?

„Nuž, najmä posledných 15 rokov, keď deti už vyrástli a založili si svoje rodiny, sa viac venujem aj cestovaniu za maratónmi. Je toho dosť – ale vlastne mám na to aj vek. New York, Washington, Boston, Jeruzalem, Paríž, Rím, Atény, Barcelona, Budapešť, Berlín, Viedeň, Štokholm, Kodaň, Varšava, Praha, a ďalšie síce menšie, ale zaujímavé mestá v rámci Európy.“


Koľko z nich je klasických cestných podujatí, a koľko z nich je tzv. hamburgov? Podľa štatistiky z tabuľky Behej.com v ostatnom období vo vašom prípade pribúdajú najmä spomínané hamburgy...

„Hamburgy. Vznikli podľa vzoru hnutia zberačov maratónov v nemeckom Hamburgu. Doma niet toľko oficiálnych maratónov a do zahraničia sa nedá stále cestovať a tak aj u nás vznikli maratóny tohto typu, ktoré však majú prísne pravidlá, predovšetkým trať musí byť oficiálne zmeraná. Hamburgy, to je téma na celý článok a ja ich teraz nechcem rozoberať. Neviem, koľko ich mám na svojom konte, ale štyridsať ich určite bude. Áno, máte pravdu, najmä v poslednej dobe mi ich pribúda.

Kedy a kde ste bežali svoj prvý maratón v živote? Na čo z neho si najviac pamätáte?

„Bežala som ho v Košiciach – vtedy ešte s otočkou do Sene. Klasickú trať. Od štartu do cieľa v jednom kuse pršalo, bolo poriadne chladno a fúkal nepríjemný vietor. Pamätníci vedia, o čom hovorím. Štart vtedy museli preložiť zo zatopeného štadióna Lokomotívy v Čermeli na cestu. Čo mi z tej premiéry ešte zostalo v pamäti? Občerstvenie. Čaj a kockový cukor. Vtedy iné ani nebolo. Čas v cieli som mala 3:25:23 h. Ale ani na tomto, ani na iných maratónoch som nemala čierne myšlienky na vzdávanie sa. Len si pamätám, že po dobehnutí som si celá premočená a poriadne premrznutá sadla v šatni a v duchu som si hovorila: tak toto je teda maratón.“

Váš najkrajší zážitok z maratónskej súťaže, ktorý vám natrvalo utkvel v pamäti?

„Na toto sa mi ťažko odpovedá, každý maratón je svojim spôsobom pamätný, verte – neverte, aj „hamburg“. Ale keď tak veľmi chcete, veľké emócie som prežívala, keď aj na MMM v Košiciach vytvorili vekové kategórie. Bolo to krásne. Lebo viackrát som svoju vekovú kategóriu vyhrala. Vďaka tomu som stála na tom istom stupni ako „veľkí“ víťazi MMM. Aj holubice som vypúšťala k nebu, aj víťaznú pieseň na moju počesť zahrali. Bolo to veľmi emotívne, veď MMM bol mojim prvým maratónom v živote - a stále to je MARATÓN naozaj s veľkými písmenami.“

Minulý rok ste v Bostone bežali najstarší a najslávnejší maratón na svete. S akým pocitom ste prichádzali na štart podujatia, na ktorom v roku 2013 vybuchla bomba, ktorú atentátnici zámerne položili do bezprostrednej blízkosti bežcov?

„Mrazenie. Takéto veci by sa už nikdy nemali stať. Opakujem ešte raz: nikdy! Na vašu otázku ťažko odpovedať niekoľkými vetami. Tú atmosféru treba zažiť, precítiť. Hlavne to, ako si ľudia naokolo krásne uctili každého - aj toho posledného bežca, ktorý tam po tragickej udalosti prišiel.“

Čo chcete v zbieraní maratónov ešte dokázať? Máte nejakú vysnívanú métu?

„Ja už si nič nepotrebujem dokazovať. Veď v živote som dokázala mnohokrát zabehnúť aj desať kilometrov, aj maratón, aj stokilometrový beh. Dokázala som bežať maratón aj v podzemných garážach, aj na streche, aj na školskej chodbe, aj na atletickej dráhe, aj hlboko v soľnej bani, aj vysoko v horách. V podstate všade, kde sa maratón behal a behá. Som vďačná za každý maratón, ktorý ešte môžem bežať. Som veľmi vďačná za to, že sa môžem stretávať so svojimi bežeckými kamarátmi.... Že ešte som.... Ale pravdaže, aj snívam ešte. Klamala by som, keby som tvrdila, že nie. Ale to sú predsa sny, o ktorých sa nehovorí...“

Ste rodáčka z Gemera, ktorá sa neskôr usadila v Tlmačoch. Kto vás priviedol k vytrvalostnému behaniu?

„Maratón si našiel mňa.“ Na ktorý svoj výkon na atletickej dráhe, respektíve na maratónskej trati ste najviac hrdá? „Viete, na čo som hrdá? Pred 32 rokmi som spoluzakladala Tlmačskú dvadsiatku, teraz už polmaratón. Jediná mám v nohách všetkých 32 ročníkov. A v rámci tejto akcie sme organizovali aj preteky pre deti predškolského a školského veku. A z vtedajších detičiek sú teraz dospelí bežci aj maratónci v našom klube. Samozrejme, že mnohí z nich si neskôr našli svoje miesto aj v iných športoch. Ale u nás so športom začínali. Takže v Tlmačoch nie som jediná maratónkyňa. Aj do Košíc, aj do Rajca chodíme celá výprava. A na čo som ešte hrdá? Na to, že maratónu prišiel na chuť aj môj syn a dcéra. Aj na to, že už behajú, respektíve športujú, aj deti mojich dávnych zverencov, tak isto aj deti ich detí - a dokonca aj moje vnučky... To je predsa krásne, nie?“

Čo by ste poradili mladým adeptom atletiky, ktorí by raz chceli ísť po vašich stopách? Čo je pre atléta pred pretekmi najdôležitejšie?

Každý sme iný. Ja nie som expert ani na beh, ani na rady. Dovolím si tvrdiť, že každý maratón je iný, čo platí pre jeden, neplatí pre ďalší. Základ je však spoločný: treba počúvať svoje telo! A nielen počúvať, ale aj poslúchať.“

Žije na Slovensku atlétka, ktorá má na konte viac maratónov než vy?

„Na Slovensku nie, ale vo svete áno. Ak chcete, môžem vám ukázať svetový rebríček mužov aj žien. A veru niektoré moje rovesníčky podávajú výkony, o ktorých ja môžem len snívať. Samozrejme, moje vekové kategórie už nebehajú maratóny pre výkony, ale preto, že majú radosť, že môžu behať, že sú zdravé...“
7.8.2015   /   Rozhovory   /   Autor: sz

Ďalšie články