Maratón je spoločenská udalosť, tvrdí hydrológ Viliam Novák

Má 75 rokov a na konte 116 maratónov! Najviac ho lákal maratón vo Washingtone, ktorý precízne pripravovali vojaci americkej námornej pechoty. Najstarší maratón na svete v Bostone bežal štyri razy, maratón v Moskve päťkrát, pražskú maratónsku trať si vyskúšal osemkrát. V Bratislave sa pasoval s nástrahami trate sedem razy a najstarší európsky maratón – Medzinárodný maratón mieru v Košiciach bežal jedenásťkrát. „Zbierať maratóny ma nebaví, ale baví ma bežať ich,“ hovorí hydrológ Viliam Novák.

Na internetovej stránke behej.cz sme našli, že prvé dlhšie cestné behy ste začali systematicky behať pred 30 rokmi. Prečo až tak neskoro, po štyridsiatke?

Áno je to tak. Maratóny som začal behať až ako 45-ročný. Prečo tak neskoro? Dôvodov bolo niekoľko. Prvým bola veľká túžba zabehnúť si práve túto trať. Bolo to mojím snom, ktorý sa mi zdal nesplniteľný. Stále som mal pred očami tú ohromnú štreku, ktorá vyžadovala danosti, tvrdý a systematický tréning a najmä veľa času naň. Hoci som od študentských rokov pravidelne behával, na systematické behanie dlhých cestných behov som si našiel čas až pred svojou štyridsiatkou. Vždy bolo niečo dôležitejšie. Najskôr škola, potom práca, rodina. Najskôr som musel vytvoriť podmienky pre život, potom som mohol začať behať maratóny.

Aký športový životopis máte za sebou?

K športu som sa dostal až na gymnáziu v Kremnici, kam sme sa presťahovali z Dolného Turčeka, čo je malá dedinka neďaleko prameňov rieky Turiec. V škole sme mali viacero skvelých profesorov, medzi nimi aj zanieteného telocvikára Vojta „Pica“ Rahla. Ten nám dával známky podľa toho, kto ako splnil limity určené pre jednotlivé športové disciplíny. Vtedajší odznak PPOV (pripravený k práci a obrane vlasti) sme mali len niektorí a nikdy nám nechýbal na klope kabátu, hrdo sme ho nosili aj na rande (smiech). V zime sme v Kremnici cvičili na naradí, čo bolo tiež tvrdé. Profesorov nekompromisný prístup nás donútil k tomu, že sme po večeroch chodili trénovať do telocvične. Učili sme sa celé zostavy. V lete sme s gymnastikou pokračovali na atletickom ihrisku.

V Kremnici ste už vtedy mali regulárne atletické ihrisko?

Áno. A dokonca mám dojem, že Kremnica bola asi jediným mestom na Slovensku, ktoré vtedy malo špeciálny atletický štadión. Žiadna kombinácia s futbalom. Samozrejme, dráha bola škvarová. A keďže som nepatril k urasteným študentom, usiloval som sa v behu. Pamätám si, že v desiatej triede som zabehol kilometer v čase 3:35, pričom limit bol 3:40. Takí vytrvalci sme v triede boli traja. Preto som chodil aj na preteky. Behal som rád a dobre – a to mi zostalo dodnes. Mladý človek potrebuje impulz, aby sa niečoho chytil. Okrem toho Kremnica v časoch mojej mladosti bola predsa Mekkou bežeckého lyžovania. Stačí spomenúť bežcov ako Rudolf Čillík, Fusko, Párička, Slosiariková a podobne. V tomto meste v zime každý behal na lyžiach...Takisto aj ja.

Ktorému športu ste sa venovali najskôr?

Po maturite som odišiel študovať do Bratislavy. Prijali ma na Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT. To mi však nesedelo, lebo na môj vkus tam bolo málo matematiky a fyziky. Traja sme prešli na Fakultu inžinierskeho staviteľstva, na Vodohospodárske stavby, teda na ´vodu´, čo ma baví dodnes. A práve do toho istého krúžku na našej fakulte chodil aj Pezinčan Vojto „Čičo“ Kovačič, ktorý behal orientačný beh. Keď nám raz hovoril o pretekoch, medzi rečou som povedal, že voľakedy na gymnáziu v Kremnici som aj ja behával. Najskôr zostal prekvapený, ale potom ma prehováral, aby som išiel k nim na orientačný beh. Išiel som. Kúpil som si „trampky“ a išiel som s Vojtom do Pezinka. Tak sa zo mňa stal orientačný bežec.

Takže v Pezinku ste medzi orientačnými bežcami našli to, čo ste hľadali už v Kremnici? Dobrú partiu rovesníkov, ktorí sa venujú rovnakému športu?

Máte pravdu. Partia tam bola výborná. Orientačný beh je veľmi zaujímavý šport. Preteky majú svoje čaro. V Pezinku som si našiel mnoho výborných kamarátov, zažil prvé neúspechy, ale aj úspechy na pretekoch. Bolo to fajn. Navyše, pri orientačnom behu beháš hodiny a hodiny v teréne a ani poriadne nevnímaš čas. Zároveň pri tom natrénuješ kilometre a ani ťa to nebolí. Uprostred prírody nevnímaš drinu. V podstate to bola perfektná príprava na maratóny, o ktorých som však vtedy ešte nesníval. A malo to ešte jednu výhodu pre nás všetkých. Pezinský oddiel mal v názve slovo Lokomotíva, čo v praxi znamenalo, že na všetky preteky po celom vtedajšom Československu sme cestovali na režijné lístky, o čo sa postaral výborný organizátor Pišta Chovanec.

Ale ešte stále to nebolo dosť na maratón, keď ste ho odložili až na takmer staré kolená?

Viete, aj vysoká škola má svoj koniec. Oženil som, prišli deti, povinnosti v práci a na tréning a pretekanie sa v orientačnom behu jednoducho nezostal čas. Navyše ma prijali na študijný pobyt vo vtedajšom Ústave hydrológie SAV, musel som tvrdo pracovať na. Čo som nedokončil na pracovisku, som dorábal doma. Voľné soboty vtedy ešte neboli, tak na deti a rodinu mi zostal jeden deň v týždni – nedeľa. A chodiť v nedeľu na preteky? To som si nemohol dovoliť. Šport bol stále súčasťou môjho života. Ale nie súťažný. Až tesne pred štyridsiatkou som si bez extra prípravy zabehol Národný beh Devín – Bratislava. A tam som stretol partiu chalanov z neformálneho oddielu Železná studnička Bratislava. Bola to partia bežcov, ktorí už vtedy, v roku 1986, pravidelne trikrát v týždni trénovali a viacerí z nich už boli skúsení maratónci. Pridal som sa k nim – a tým to celé vlastne začalo.

Prečo bol váš prvý maratón práve Považský maratón, ktorý dnes už neexistuje?

Skoro každý maratónec prechádza fázou odhodlania zabehnúť si maratón. Na druhej strane ho brzdia pochybnosti a obavy. Aby ste rozumeli, prvá fáza je veľmi dlhá. Lebo človeku sa do mysle vkrádajú obavy a pochybnosti. Každý sa vtedy pýta sám seba: Naozaj som pripravený na maratón? Dobehnem ho? Čo so mnou urobí povestný 35. kilometer? Čo ak ma zloží? Priznám sa, že aj napriek dobrej príprave som váhal. A hoci ma aj priatelia prehovárali a povzbudzovali, prvý maratón som dosť odkladal. Priateľ Miloš Novotný ma posmeľoval asi najviac. Hovorí mi: „Pozri sa Vilo, maratón v Novom Meste nad Váhom je pre teba ten pravý (Miloš bol z Nového Mesta), jeho riaditeľ je kamarát. Neboj sa, zvládneš to. Prídeme ťa povzbudzovať, prihlásime ťa...“ Vtedy sa už nedalo uhnúť. Dej sa vôľa Božia. Preto som maratónsky krst ohňom prežil práve na Považskom maratóne, ktorý dnes už, žiaľ, neexistuje. Písal sa rok 1987, maratón som zabehol v čase 3:09 h, povestný 35. kilometer som prekvapujúco prebehol bez problémov. Bol som teda maratónec. A bol som na to hrdý.

Pred tridsiatimi rokmi ste v Trnave zabehli svoj osobný rekord na maratóne 2:57:20 h. Ako si naň spomínate?

Vtedy som zabehol prvý raz v živote maratón pod tri hodiny, čo je čas, ktorý odlišuje „dobrých“ maratóncov od tých ostatných. Bola to neuveriteľná eufória. Bežal som vtedy s dlhoročným priateľom Mišom Holíkom, výborným maratóncom. Pred pretekmi sme si povedali, že to skúsime dať pod tri hodiny. Pravda, ak to pôjde. Išlo to veľmi dobre. Mišo ma dokonca musel krotiť, lebo som mal dojem, že bežíme pomaly (smiech). Mišo však ako skúsený maratónec veľmi dobre vedel, čo treba robiť. Nakoniec všetko dobre dopadlo, hoci Mišo mi na posledných dvoch kilometroch utiekol. Priznám sa, že výkon z Trnavy ma držal v eufórii celú zimu. Bol som na seba hrdý, bol som rád, že som trojhodinový maratónec.

Ako vnímate maratón? Prečo ho vlastne beháte?

Pre mňa je motivujúci najmä spoločenský rozmer maratónskeho behu. Ten bol pre mňa vždy príťažlivý. Vždy som maratón vnímal ako spoločensko-športovo-kultúrnu udalosť. Najmä po roku 1989. Spomínaný rozmer maratónu stúpol aj tým, že s maratónom sa dalo dostať aj ďalej do sveta. Už sme sa nemuseli chystať iba na zahraničný maratón do Budapešti. Navyše, my sme chodili na maratón s dobrou partiou kamarátov, vyberali sme si zaujímavé destinácie a výkon už nebol jediným lákadlom... Maratóny robíme pre potešenie z behu, pre nadväzovanie priateľstiev a spoznávanie nových miest a krajín. Už je to pre nás iba zábava, hoci na trati mnohokrát zažijeme aj veľmi ťažké okamihy.

Až do roku 2007 ste mali svoju normu maximálne štyri maratóny ročne, v roku 2007 ste ich odbehli až sedem. Čo bolo príčinou vášho maratónskeho boomu?

Tie štyri maratóny ročne bola správna dávka, ktorá vyplývala z reálnych fyzických, ale aj finančných možností viacerých z nás. Nezabúdajte, že cesta do Chicaga niečo stojí a biedny plat vedeckého pracovníka musí stačiť na všetko. Samozrejme, deti neskôr odrástli, aj plat sa trochu zýšil, takže už sa dalo plánovať veľkorysejšie. A viac maratónov som behal aj preto, že sa našla partia kamarátov ochotná ísť sa so mnou trápiť. Ak sa nemýlim, na žiadnom zahraničnom maratóne som nebežal sám. To by ma nebavilo. Vždy som musel mať niekoho vedľa seba.

Ak záznamy na internete neklamú, až do roku 2008 ste behali iba maratóny. Potom ste si však pridali aj polmaratóny, desiatky a iné cestné behy. Prečo? Už vám nestačilo trápiť sa iba na maratónoch?

Kratšie trate som behal od začiatku mojej bežeckej kariéry. Lenže tie v záznamoch nie sú. Polmaratóny v mojich začiatkoch boli vzácnosťou. Ak sa dobre pamätám, existovali iba dva: Čachtický polmaratón a Dolnoorešanský polmaratón. Tie som rád a často behal. Potom tu boli dvadsiatky a dvadsaťpäťky. Napríklad chýrny Beh k srdcu SNP v Martine, ktorý už tiež zanikol. A keď hovoríte o trápení. Aby ste to správne pochopili, maratón nie je vždy iba o trápení. Maratón je aj o radosti. A tá je v ňom mnohokrát dominantná.

Na konte máte zatiaľ 116 maratónov v 15 krajinách. V ktorom meste sa vám najlepšie bežal maratón? Čo sa vám v jeho dejisku najviac páčilo?

Bežal som veľa krásnych maratónov. Londýn, Paríž, Drážďany, San Francisco, Sydney, Boston, Košice, Praha, Moskva a veľa iných. Ale ak si mám vybrať mesto, kde sa mi najviac páčilo, musím uviesť US Marine Corps Marathon vo Washingtone D.C. Ten som si doteraz doprial dvakrát. A vždy s dobrou partiou, v ktorej nesmel chýbať priateľ Mišo Holík. Prvým impulzom bol Washington ako mesto, kde je mnoho nádherných múzeí združených v Smithsonian Institute. Mňa ako milovníka letectva najviac priťahovalo Múzeum letectva a kozmonautiky. Jednoducho, to mesto je skvelé. Tak isto organizácia podujatia, ktoré robia vojaci námornej pechoty USA. A trasa, to je fantázia. Štart je v Arlingtone a beží sa cez Georgetown, popri Bielom dome, cez U.S. Kapitol, Lincoln Memorial, Crystal City, Pentagón a cieľ je pri pomníku USMC v Arlingtone. Tento najväčší bronzový pomník znázorňuje vztyčovanie zástavy na Iwo Jime, čo bol prvý japonský ostrov dobytý námornou pechotou. Pre nás Slovákov má osobitný význam, že veliteľom toho päťčlenného družstva bol Slovák (vtedy ešte občan Československa) Michal (Mike) Stank, ktorý, žiaľ, neskôr na Iwo Jime padol.

Koľko maratónov ste v živote nedokončili?

Všetky maratóny, na ktoré som nastúpil, som dokončil. Pravdou je, že na niektoré, hoci som sa prihlásil, som nenastúpil kvôli zraneniu alebo chorobe. Z týchto dôvodov som nemohol bežať maratón v Istanbule, v Ľubľane i v Bostone.

Ako ide dokopy vedecké povolanie hydrológa s náročnými maratónskymi behmi?

Neverili by ste, ako perfektne sa dopĺňajú. Povolanie výskumníka je kombináciou štúdia a terénneho a laboratórneho výskumu. Veľa času človek strávi za stolom a počítačom, ale veľa aj v teréne. Naša práca si vyžaduje jasnú myseľ, ale aj slušnú kondíciu. Batohy so vzorkami a prístrojmi si nosíme sami a aj jamy si musíme vykopať sami. Beh je mimoriadne efektívnym spôsobom regenerácie mysle a samozrejme zlepšuje kondíciu. Iste, nezačal som behať – a ani nebehám – preto, aby som bol efektívny v práci, ale fakt to pomáha. Po hodine behania je zo mňa iný človek. Stres je preč a som pripravený na ďalšie výzvy. Samozrejme, že nie hneď po behu, veď som z neho unavený. Ale práve fyzická únava je nevyhnutnou podmienkou relaxácie mysle. A maratón? Lepší prostriedok mentálnej relaxácie nepoznám.

Mali ste medzi maratóncami nejaký vzor?

Ani nie. Mne totiž vždy bolo jasné, že ako maratónec som amatér, preto som o vyšších métach ani neuvažoval. Vzorom mi boli priatelia Mišo Holík a Mišo Guttmann, ktorí v mojich začiatkom „sekali“ jeden maratón za druhým. A tiež Miro Furín z Košíc, ktorý sa ako jediný ,,čechoslovák“ dostal na stupne pre víťazov v gréckej Sparte. Bol totiž tretí v Spartatlone po absolvovaní 260-kilometrovej trate z Atén do Sparty. Obdivoval som a obdivujem Emila Zátopka nielen pre jeho športové výkony, ale aj pre jeho ľudský rozmer.

Na ktorom maratóne ste sa najviac vytrápili?

Zažil som ich viac. Teraz mi prichádza na rozum Visegrád maratón z nášho Podolínca do Rytra v Poľsku v roku 2008, ktorého trať prekonáva stúpanie zo Starej Ľubovne smerom k poľským hraniciam. Vtedy bolo čertovsky horúco a ja som do cieľa prišiel v čase 4:17 h. To boli tvrdé podmienky. Niečo podobné som zažil aj v roku 2015 na Rajeckom maratóne. Vtedy sme bežali v úmornej páľave, na slnku bolo 35 stupňov Celzia a to som bol fakt tvrdý. V Rajci som vtedy zabehol najhorší čas mojej maratónskej kariéry. Dotrápil som sa do cieľa v čase 4:27 h.

Čo radíte začínajúcim maratóncom, keď si od vás pýtajú rady do maratónskeho života?

Podľa môjho názoru približne polovica populácie medzi 20 – 30 rokom života má predpoklady zabehnúť maratón. Hovorím zabehnúť maratón, nehovorím o čase, v akom ho môžu absolvovať. V začiatkoch by mali behať pomaly, minimálne trikrát v týždni desať kilometrov. Postupne by mali zvyšovať záťaž aspoň na 200 km mesačne a tiež zvyšovať intenzitu tréningu, resp. mali by chodiť na preteky, ktoré sú kratšie ako polmaratón. Podľa môjho názoru práve preteky sú najlepší rýchlostný tréning. Ak všetko rok prebieha podľa plánov, a ak dotyčný dokáže bez väčších problémov absolvovať 30-kilometrový beh, môže sa prihlásiť na prvý maratón. Košický aj Bratislavský mestský maratón sú vhodné dejiská na takýto krst. Profilom trate, aj atmosférou. Prvý maratón treba bežať voľne, rozložiť si sily na dobehnutie. Až po prvom úspešnom maratóne môže bežec uvažovať o zlepšovaní svojho výkonu. Najskôr musí dokončiť prvý maratón.

Na ktorý svoj výkon ste najviac hrdý?

Nie je to môj najlepší výkon, ale je to víťazstvo v kategórii M70 na Moskovskom medzinárodnom maratóne mieru v roku 2012. Dosiahnutý čas nie je síce žiadna sláva (3:36 h), ale ja si ho veľmi cením. Veď zvíťaziť v Moskve, kde je tak veľa dobrých veteránov, je naozaj skvelé. Zvlášť pre Slováka. A dobeh na Červenom námestí pri chráme Vasilija Blaženého je monumentálny! Prečo som vyhral? Vďaka dvom veciam. Okrem slušnej bežeckej formy som bol veľmi dobre technicky a materiálne vystrojený. Okrem polypropylénových ponožiek, trenírok a tielka som mal aj kvalitné maratónky, čo väčšina ruských bežcov nemala. A to je v pretekoch, počas ktorých celý čas leje a pri teplote vzduchu 10 stupňov Celzia, veľmi dôležité.

S výnimkou dvoch bratislavských hamburgov všetky ostatné vaše maratóny, ktoré ste odbehli, sú oficiálne cestné podujatia. Nikdy vás nelákalo behať maratóny -hamburgy na malých okruhoch, ktoré praktizujú mnohí bežci naháňajúci osobné rekordy v počte odbehnutých maratónov?

Máte pravdu. Zbierať maratóny ma nebaví, ale baví ma ich bežať. Podľa možností vždy inde a v zaujímavom prostredí v kruhu priateľov. Odbehol som dva v Bratislave, keď som väčšinu času prerozprával bežiac vo dvojici s Mirom Kriškom, známym zberačom maratónov, ktorý ich má v súčasnosti odbehnutých viac ako 900. Ale beriem túto ich vášeň. Pokiaľ dobre poznám dvoch najprominentnejších zberačov maratónov na Slovensku, Šaňa Simona a Mira Kriška, prípadne Evičku Seidlovú, behajú preto, lebo ich to baví. A počet maratónov je už pridaná hodnota. Proste behanie je ich životný štýl.

Máte na konte aj ultramaratóny?

Zabehol som sedem ultramaratónov. Všetky mali dĺžku približne 50 kilometrov. Šesť z nich bol Beh nonstop hrebeňom Nízkych Tatier Trangoška – Donovaly. Ten sa mi naozaj páčil. Najmä vtedy, keď bolo pekné počasie, čo sa však stávalo zriedka. Jeden ultra tzv. Gatliff maratón s dĺžkou 50 km som zabehol v Anglicku, v Kente. Tam som si skúsil, ako vyzerajú anglické ultra behy. Pretože Kent je rovinaté, alebo iba mierne zvlnené územie, nedostanete mapu, ani trať nie je značená, ale dajú vám do rúk 10 strán popísaného papiera, kde máte napísané aj to, koľko plotov musíte preskočiť, za ktorým rohom odbočiť doľava a podobne. Ale kto to nepozná, horko zaplače. Tento nešťastný ultramaratón okolo mesta Edenbridge mimo ciest mi trval viac ako desať hodín a nabehal som určite o 20 kilometrov viac, ako som mal. Také niečo by som už nechcel zažiť. Skúsil som aj dlhšiu trať, ale nenadchlo ma to.

Koľko maratónov chcete v živote ešte odbehnúť, keď ich na konte máte už 116?

Nič neplánujem. Uvidím, ako sa budem cítiť a na ktorý maratón budem mať chuť. Ale do Košíc by som ešte chcel ísť. Ani tú vytúženú stovku maratónov som neplánoval: proste sa nazbierali...