Má pružný členok, nezbedný úsmev a miluje prekážky

Má pružný členok, nezbedný úsmev a miluje prekážky
Prehnanú energiu si v detstve vybíjala na žinenke, vo vode i v konskom sedle. Nad všetkým napokon zvíťazila atletická dráha. Sedemnásťročná Michaela Pešková beží s tretrami na nohách s vetrom opreteky a pritom ladným spôsobom prekonáva jednu prekážku za druhou.
„Už na základnej škole som behávala a vyhrávala súťaže. K atletike ma priviedla diskárka Ivona Tomanová. Zo začiatku som skúšala šprinty. Raz som na tréningu vyhlásila, že si chcem pridať aj prekážky. Lákali ma odmalička. Keď som chodievala za babkou na futbalový Spartak, kde pracovala ako hospodárka, vždy som ich vzala futbalistom a skákala cez ne,“ spomína rodáčka z Trnavy. V súčasnosti sa špecializuje na 400 m prekážok.

 Inšpirovala ju babka - futbalistka

V rodine bol šport témou číslo jeden. Otec sa v mladosti naháňal za futbalovou loptou, mama skúšala hádzanú. Najväčšiu inšpiráciu videla u babky, ktorá dlhé roky hrala futbal za Skloplast Trnava a je viacnásobnou reprezentantkou Československa i Slovenska. „Najprv som túžila hrať futbal ako ona. Vždy ma viedla k športu a podporuje ma doteraz,“ priznáva talentovaná športovkyňa.

„Bolo to poriadne živé dieťa – taký chlapčisko. Postavili sme ju na ľad a korčuľovala. Vysadla na koňa a jazdila. S ničím nemala ťažkosti. Prihlásili sme ju na gymnastiku i plávanie, nech si vybije energiu, lebo doma sa to s ňou niekedy nedalo vydržať,“ vtipne prezrádza jej otec. Jej ďalšou vášňou sú zvieratá. „V byte máme psa a jašterice. V detstve chcela byť zverolekárkou,“ dodáva mama.

V októbri 2012 sa dostala sa do bežeckej skupiny trénera Eduarda Čordáša. „Talent sa odkrýva očami a objektívnymi kritériami, akými sú testy. Zrak môže niekedy klamať, ale v jej prípade ma nesklamal. Do vienka dostala, čo iným chýba. Má prirodzený pohyb, výborné odrazové schopnosti i pružný členok, ktorý je pre šprintéra a najmä prekážkara kľúčový. Vyčnieva aj v tempovej vytrvalosti. Navyše je súťaživým typom – motivujú ju preteky, vie sa na nich vybičovať k ešte lepším časom,“ hovorí skúsený 76-ročný atletický znalec.

Počas ostatných troch rokov zaznamenala výrazný výkonnostný progres. Na začiatku spolupráce s trénerom Čordášom behávala časy na úrovni 1:02:00. Aktuálne je osobné maximum 58,02. „Pred troma rokmi bola priemernou pretekárkou. Svojimi výkonmi sa prepracovala do iného športového sveta. Urobila výrazný mentálny pokrok. Keď pochopí, že na ďalšie zlepšovanie je potrebná ešte tvrdšia a zložitejšia príprava, perspektívu má obrovskú. V jej veku som taký talent ešte neviedol. Dokonca trénuje s chlapcami, keďže dievčatá v rovnakej kategórii jej nestačia,“ dodáva.

Svoju univerzálnosť potvrdzuje aj v iných disciplínach. „Skok do výšky i diaľky má na úrovni atlétok, ktoré sa špecializujú na tieto disciplíny. Pred dvoma rokmi získala na majstrovstvách Slovenska juniorov v sedemboji druhé miesto – a to bez výraznejšej prípravy,“ chváli ju tréner.

Na rovinke ju takmer odfúklo

Výnimočná pretekárka si vybrala na prienik medzi športové hviezdy azda najťažšiu bežeckú disciplínu. „Prvých dvesto metrov som uvoľnená a užívam si ich. Druhá dvestovka je už trápenie a bolesť. V závere prekonávam samu seba. Za ten pocit v cieli to stojí, najmä pri zisku cenného kovu,“ prezrádza Pešková.

Akoby jej náročných štyristo metrov nestačilo. Pridala si k nim aj prekážky. „Pri hladkej štvorstovke mám veľa času na premýšľanie a je to nuda. Pri prekážkach sa náročnosť stupňuje a trať mi rýchlejšie plynie. Na zakopnutie radšej nemyslím. Rada prekonávam prekážky na trati i v živote. Mám rada výzvy.“

Jednu z najväčších zažila na vlaňajších olympijských hrách mládeže v čínskom Nankingu. Pri jej finálovom behu sa v hľadisku tiesnilo tridsaťtisíc divákov. Hoci nad poslednou prekážkou ešte figurovala na prvom mieste, v náročnom finiši ju predstihla Juhoafričanka Gezelle Magermanová. „Strieborná medaila je pre mňa obrovským úspechom, aj keď zlato mi ušlo len o pár stotín," povzdychne si pretekárka trnavskej Slávie.

Po úspešnej minuloročnej sezóne ju vyhlásili za najlepšiu mládežnícku atlétku na Slovensku. Stúpajúcu výkonnosť nepotvrdila na majstrovstvách Európy do 19 rokov vo Švédsku, kde v konkurencii o dva roky starších pretekárok skončila až šiesta. „Za tri dni som absolvovala tri súťaže a vo finále som už nemala energiu. Navyše na rovinke fúkal silný protivietor a ja som ako pierko. Skoro ma odfúklo. Musím asi viac cvičiť," doplnila.

Náladu si vylepšila víťazstvom na augustových majstrovstvách Slovenska. Nielenže zdolala svoju dospelú rivalku Luciu Slaničkovú, ale osobným rekordom 58,02 zlepšila rekord slovenského šampionátu z roku 2012. Za jej úspechom stojí rodinné zázemie, tvrdá drina a taktiež tréner. „Zo začiatku boli v našej spolupráci menšie rezervy. Postupne sme si na seba zvykli a pomáha mi v športe aj v živote. V súčasnosti je mi viac ako tréner,“ priznáva študentka Športového gymnázia Jozefa Herdu v Trnave.

 Za prvú výplatu si kúpila elasťáky a tretry

Náročný program tréningov, súťaží a školských povinností zatiaľ zvláda. „Večer som už dosť unavená. Väčšinou si teda privstanem ráno a učím sa vtedy. Najradšej mám telesnú výchovu a biológiu, už menej fyziku a geografiu. Keď však niekam cestujem, pozriem si mapu,“ dodala s úsmevom. Okrem Číny navštívila Španielsko, Azerbajdžan i Holandsko, kde pred dvoma rokmi vybojovala striebornú medailu na Európskom olympijskom festivale mládeže.

Po nečakanom úspechu dostala svoju premiérovú atletickú výplatu. „Kúpila som si vtedy elasťáky a tretry. Mala som z toho obrovskú radosť, keďže som si to kúpila za vlastné peniaze, ktoré som si vydrela svojimi výkonmi," vraví hrdo.

Od septembra zarezáva v maturitnom ročníku, po ktorom by chcela pokračovať na niektorej zo zámorských vysokých škôl. „Ponuky na štipendium mám z viacerých amerických univerzít. Momentálne u mňa víťazí Michiganská. Rada by som získala nové životné skúsenosti a zlepšila si jazyk. Stále som však na vážkach, keďže by som musela opustiť rodinu, kamarátov či skvelého trénera," tvrdí.

Okrem svojej srdcovej disciplíny do prípravy zaraďuje aj vytrvalostné behy. Zúčastnila sa na 8. ročníku športovo-charitatívneho podujatia Tesco Behu pre život a na ČSOB maratóne vytvorila štafetu s chodcom Matejom Tóthom, biatlonistkou Janou Gerekovou a už bývalým bežcom na lyžiach Martinom Bajčičákom. „Trochu som tam bola premotivovaná a zo začiatku som to riadne nakopla. Skoro som vypustila dušu," spomína s úsmevom.

Najradšej má vlnité terény a behy v lese. Jej najväčším vytrvalostným maximom je dvanásť kilometrov. „Vtedy som si hovorila: moja zlatá štvorstovka. Tú mám raz-dva za sebou. Dlhšie behy sú náročné najmä po psychickej stránke."

 Rio je vzdialené necelé dve sekundy

Počas letných horúčav sa jej kamaráti vyvaľujú na pláži a čľapkajú v bazéne. Ona krúži svedomito na atletickej dráhe. „Počas školského roka trénujem s chlapcami. V lete sa na mňa vykašlali. Pomáhajú mi niektoré dievčatá, ktoré mi vždy odtiahnu určitý úsek. To, že ich stále zdolávam, mi nevadí, skôr to povzbudzujúco pôsobí na moju hlavu," konštatuje atlétka.

Ako najradšej relaxuje?

„Ak mám čas, rada si zajazdím na koňoch. Zbožňujem masáže a vírivku. Rada spím a pochutím si na bryndzových haluškách. Doma ma zamestnáva aj šesťročný braček Matej, s ktorým sa viac bijem ako hrám,“ prezrádza.

Zraky trénera i bežkyne sa upierajú do budúcnosti. V nasledujúcej sezóne sa sústredia na majstrovstvá sveta juniorov v Kazani. „Netipujem, kam to až môže dotiahnuť. Vždy ostávam radšej pri zemi, čo vyžadujem aj od Mišky. Veľa závisí od zdravia. Volím metódu postupných krokov,“ tvrdí Čordáš. Svoju zverenku vidí aj v iných súvislostiach. „Je to kolektívny typ, optimistický, usmievavý a vždy ju všade počuť - je taká šibalka.“

Na olympijský limit do Ria 56,20 jej chýbajú ešte necelé dve sekundy. „Je to výzva, aj keď viem, že na túto trať potrebujem ešte dozrieť a nabrať skúsenosti. Reálnejšie to vidím o ďalšie štyri roky do Tokia. Verím si a chcem byť najlepšia. Nechcem o tom hovoriť, ale ukázať to na dráhe," uviedla Pešková.

Jej najväčším športovým vzorom je česká atlétka a bronzová medailistka z Londýna na 400 m prekážky Zuzana Hejnová. „Keď som ju v televízii videla dobiehať na svetovom šampionáte v Moskve 2013, na ktorom zvíťazila, rozplakala som sa. Bol to skvelý zážitok. Sledujem jej kariéru. Na ostravskej Zlatej tretre som ju videla naživo, ale hanbila som sa jej prihovoriť. Raz by som sa jej chcela vyrovnať,“ vyslovila tajné želanie.

 


12.10.2015   /   Rozhovory   /   Autor: Juraj Berzedi   /    Foto: Ivan Majerský

Ďalšie články