Po návrate z materskej ste hneď na prvých zahraničných pretekoch splnili olympijský limit na 800 metrov, čo ste pôvodne vôbec nečakali. Čo tento limit pre vás znamenal?
Komplikáciu v kariére a totálne nabúranie celého plánu prípravy na olympiádu v Riu. Osemstovku som totiž behala iba ako súčasť prípravy na dôležité preteky, ktoré som chcela neskôr ísť v tisícpäťstovke. Ale keď som zabehla limit na 800 metrov, s trénerom sme povedali, že nejdeme zbytočne ´tlačiť na pílu´, lebo do šampionátu v Pekingu bolo už veľmi málo času. Navyše, pre nečakané zdravotné problémy som musela na jar vynechať až dva mesiace z plánovaného tréningu. Tak sme do Pekingu na šampionát išli bežať osemstovku, z čoho nakoniec bolo nečakané semifinále a ďalší vydarený štart v behu na 800 metrov… Jednoducho asi tak to chcel život...
Ako ste sa po návrate k osemstovke vlastne cítili? Ako ste vnímali nečakaný návrat na túto trať na najvýznamnejších minuloročných pretekoch?
To som ešte nezažila, aby 25 bežkýň, ktoré sa prihlásili na MS v Pekingu, malo zabehnutých 800 metrov pod dve minúty. Dokonca tesne nad 1:59 min. Bolo to ´nasekané´ jedna radosť. Ja som tam išla ako 24. bežkyňa podľa svetových tabuliek. Preto som rada, že som v Pekingu skončila v semifinále na 13. mieste. Ešte lepšie by bolo dvanáste, lebo trinástka nie je práve moje obľúbené číslo, ale predstihnúť na MS jedenásť tabuľkovo vyššie postavených súperiek je predsa len dobrý výkon. Som rada, že som to vôbec dokázala. Takže po návrate k osemstovke ma potešil výkon i výsledok. Myslím, že som si v Číne na MS hanbu neurobila.
Začiatkom júna ste si opäť po dlhšom čase v behu na 800 m zmerali sily s konkurenciou. Čo šamorínsky výkon pre vás znamená, čo vám táto súťaž naznačila smerom k Riu?
Aj tieto preteky ukázali, že pre mňa je osemstovka už rýchla. Preto sa budem usilovať splniť limit na 1500 metrov. To je trať, ktorá mi aj z hľadiska bežeckého tempa i celkovej stratégie pretekov viac vyhovuje. Predsa len, som staršia bežkyňa, už nemám také zrýchlenie a dynamiku. Viac mi vyhovuje beh, pri ktorom môžem taktizovať, rozmýšľať a analyzovať čo, ako a kedy urobím... Osemstovka je pre mňa krátka a veľmi rýchla trať. Ak v prvom okruhu niečo pokazím, nemám veľa šancí to v druhom ešte napraviť. Pri behu na 1500 metrov takáto možnosť stále existuje. Preto veľmi túžim dostať sa na olympiáde v Riu práve medzi bežkyne na 1500 metrov.
Aký pocit vo vás zanechalo šamorínske vystúpenie? Čo hovoríte na podmienky, ktoré pre atlétov ponúka moderný štadión v tomto unikátnom komplexe?
Som rada, že počas pretekov na 800 m nám veľmi nefúkalo, že sa v tom počasí dalo celkom solídne bežať. Voľba pre osemstovku bola správna. Je to krásny štadión. Chvalabohu, že ho na Slovensku konečne máme. Ešte treba urobiť nejaké úpravy pre atlétov, ale šamorínsky komplex sa mi veľmi páči. Potešili ma aj diváci, ktorí na preteky prišli. Veľmi nás povzbudzovali, dlaňami nás hnali dopredu. Takú žičlivú atmosféru som doteraz na pretekoch na Slovensku ešte nezažila.
Ktorý okamih vo vašej bežeckej kariére by ste v živote nechceli už nikdy zažiť?
Zdravotný problém, ktorý som mala minulý rok na sústredení na Kanárskych ostrovoch, kde ma únavová zlomenina panvy vyradila na dva mesiace z prípravy . To bolo zlé. Dovtedy som nemala žiadny signál, nič ma nebolelo. Večer som išla normálne do postele, nič mi nebolo, len ma trochu bolela noha - a ráno som sa nemohla postaviť na nohy. Nevedela som urobiť krok! Ten okamih ma veľmi vyľakal. Vôbec som netušila, čo sa mi stalo. Bála som sa, čo z toho bude. Na tréning som mohla zabudnúť... Veď som sa musela opäť učiť chodiť. Prišla som behať, a zrazu som sa musela učiť chodiť. To bol pre mňa riadny šok.
Koľkokrát ste sa už na Kanárskych ostrovoch pripravovali na dôležité preteky svojho atletického života?
Ak dobre počítam, na ´Kanároch´ som bola doteraz tridsaťjedenkrát. A zakaždým vlastne tri týždne. Je to už naozaj dosť veľa. Dokopy viac ako rok. Pre nás sú Kanárske ostrovy ideálne miesto na prípravu najmä vtedy, keď v Martine máme sneh a nemôžeme trénovať pod holým nebom. Ak sa dá, zimu trávime práve na ´Kanároch´ alebo na sústredení v Břeclavi.
Viackrát ste zdôraznili, že príprave na olympiádu v Riu podriaďujete takmer všetko. Ako je to s vaším tréningom počas veľkých sviatkov alebo počas klasického dovolenkového obdobia a školských prázdnin?
Trénujem aj počas sviatkov. Pre mňa je jedno, či sú Vianoce, Veľká noc alebo školské prázdniny. V týždni mám prakticky iba jeden deň voľna. Inak som stále v akcii. Každý deň behám. Dokonca na Vianoce už desať rokov na Štedrý deň ideme vinšovať rodičom a svokrovcom behom. Teda iba ja. Manžel s Adamkom chodia po vinšovaní autom a ja tam dobehnem. Medzi domom mojich rodičov a domom manželových rodičov je to presne osem kilometrov. Tie zvyknem absolvovať po vlastných. Späť už ideme spolu autom. Je to moja tradícia, Takto behám aj na Silvestra, na Veľkú noc. Keď mi to tréningový cyklus predpisuje, tak trénujem. Bez výnimky. Keď som zdravá, keď celá naša rodina je zdravá, vtedy žiadne výnimky neexistujú. Ja sa jednoducho vždy musím hýbať.
Hýbete sa aj preto, aby ste povedzme nemali problémy so svojou hmotnosťou? Niesť nejaké to kilo navyše pri behu na 800 alebo 1500 metrov je predsa len bremeno navyše. Ako je to s vami a zdravou stravou?
Jem všetko, čo si telo a duša žiada. V jedle sa neobmedzujem, lebo veľa kalórií tréningom a pravidelným pohybom spálim. Ale už dlhé roky jem s rozvahou a rozumom. Zbytočne sa neprepchávam, ale ak mám chuť na čokoládu alebo zákusok, tak si ho dám. Lebo viem, že to telo potrebuje - a že to určite vybehám. Pri jedle často nehreším ... Aby som bola úprimná, prísne diéty nie sú mojou doménou. Našťastie, vidíte sami, že zatiaľ ich nepotrebujem. Športovec by mal svoje telo poznať. Mal by vedieť, čo mu prospieva – a čo zasa škodí. Ak sa celý život stravujete s mierou, nemali by ste mať problém.
S akými očakávaniami pôjdete na olympiádu do Brazílie? Čo si pred olympiádou v Brazílii najviac želáte?
Určite úspech. Aj keď stále neviem, v akej disciplíne. V Brazílii chcem podať čo najlepší výkon. Chcem, aby celá príprava vyšla dobre, bez zbytočných zranení a chorôb. Tréner dokáže prípravu nastaviť tak, aby moja forma gradovala v deň D. Nejdem teraz hovoriť o medaile, o mieste vo finále, pretože najskôr musím úspešne absolvovať troje pretekov. Rozbehy, semifinále a finále. A držať v hlave až tri ciele, je dosť ťažké. Je veľmi náročné dobre bežať s vedomím, že sa chcem umiestniť do piateho - šiesteho miesta. Bežať v Riu s tromi cieľmi je veľmi ťažké, zbytočne by ma to zaťažovalo.
Čo želáte celému slovenskému športu v súvislosti s prvými olympijskými hrami na území Južnej Ameriky?
Minimálne takú početnú výpravu ako v Londýne. Budem rada, keď v našej výprave bude viacero mladých športovcov, najmä atlétov. Uvedomujem si totiž, že ako idú roky, stále nás je v olympijských výpravách menej a menej. Navyše, my, čo sme už štartovali na niekoľkých olympiádach, sme v slovenskom športe akési stálice. A ako sa na to pozerám, dobrých a vhodných nasledovníkov skoro v žiadnej disciplíne nemáme. Bola by som rada, keby si mladší atléti od nás starších zobrali príklad. My im aj na olympiáde v Riu chceme dobrými výkonmi dodať motiváciu. Aby pri svojom športe zostávali a postupne nás mohli nahradiť. Aby pokračovali v tom, čo sme doteraz robili. Je veľmi potrebné, aby slovenská atletika neskončila, keď skončíme my. To by bol veľmi smutný osud, ktorý by ma veľmi mrzel.
V Londýne ste boli aktérkou údajne najšpinavších pretekov v dejinách olympijských hier v ženskej disciplíne. Z deviatich bežkýň už tri dostali dištanc a prišli o londýnske umiestnenie. Ako vnímate túto skutočnosť? Čo si myslíte o svojom dodatočnom a unikátnom putovaní vo výsledkovej listine?
Aby som pravdu povedala, ja sa dopingom mojich súperiek už minimálne päť - šesť rokov vôbec nezaoberám. Podľa mňa ten nešťastný doping je predsa všade okolo nás. V mnohých športoch, nie iba v atletike, ale aj v cyklistike, plávaní, zápasení, vzpieraní a podobne. Veď si zoberte aféry okolo Tour de France. Okolo Armstronga, ktorý tie preteky viackrát vyhral. Alebo teraz doping v tenise... Doping sa presúva z jedného športu do druhého. Pre mňa osobne je to všetko demotivujúce. Dosť mi to berie chuť do ďalšieho tvrdého tréningu. Nerada na to myslím, nerada o tom rozprávam.
Prečo?
Zoberte si to takto. Človek sa celý aktívny športový život snaží, dáva do prípravy všetko, čo môže. Musí si odopierať mnohé veci. Vrcholový šport robí aj na úkor rodiny, svojho zdravia, voľného času. Na čo je všetka snaha, načo je tá obrovská sebaobeta, keď na olympiádu príde súper, ktorý voči vám hrá nečestne, „nasype sa bobulami" a vyhrá medailu. Zahrajú mu hymnu a svet si ho pamätá ako víťaza. A má radosť, hoci vie, že mu tú medailu časom zoberú. Každý si ho dlhé roky bude pamätať, že zvíťazil na olympiáde... Aj keď podvádzal... Aj tak to ľudia okolo neho vedia. A predsa sa tešia s ním. Doping sa športovcovi vždy vráti. Je to chémia, zásah do organizmu, dobrovoľné devastovanie tela. Za roky, čo robím atletiku, som nič nedovolené nepoužila. Aj keď vrcholový šport nie je vždy iba o zdraví, ja sa snažím fungovať na báze zdravia. Viem, že ničím nepovoleným som svoj organizmus doteraz nenarušila. Mám istotu, že keď raz skončím s profesionálnym športom, môžem rekreačne behať ďalších päťdesiat - šesťdesiat rokov. Bez problémov. Kým tí dopingoví hriešnici majú mnohokrát problém ďalej fungovať ako normálni ľudia, ktorí šport v živote nerobili.
Lucia, naozaj je to také zlé, keď sa na každom kroku musíte konfrontovať s ´nasypanými" súpermi?
Je to horšie, ako si myslíte. Už
som dospela k názoru, že čím menej o tom človek vie, tým
je to pre neho lepšie. Preto sa na každých pretekoch usilujem o
stopercentný výkon. Už dávnejšie som sa rozhodla sústrediť iba
na seba, na svoju formu. Koncentrujem sa na svoju súťaž. Ostatné
neriešim, lebo v konečnom dôsledku s tým nič neurobím. Aj to
unikátne posúvanie vo výsledkovej listine. Na čo je to dobré?
Veď z toho nemám absolútne nič. Predsa o tie obrovské emócie,
ktoré som mohla zažiť priamo na olympiáde, som už nenávratne
prišla. Aj prípadná medaila by mi už prišla iba poštou. Ako
balík... Radosť z úspechu, o ktorý som prišla, mi už nikto
nevráti. Je predsa rozdiel dobehnúť na olympiáde na 8. mieste,
alebo byť piata a tešiť sa pred celým svetom z krásneho a
výnimočného úspechu. Ja som bola v Londýne pred štyrmi rokmi
šťastná, že som bola ôsma.
Foto: Pavol Uhrin
