Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Chcete behať? Presťahujte sa do Rajca

Chcete behať? Presťahujte sa do Rajca
Vytrvalec z Rajca Lukáš Janík si minulý rok odbehol svoj prvý a ako tvrdí aj posledný maratón. Radšej bude behať svoje obľúbené desiatky a cestovať po svete. Prednedávnom sa vrátil z Malajzie a Indonézie. Obdivoval spokojných ľudí na Kube, ale bežal aj ultramaratón okolo Mont Blancu. Nesúťažne. Iba preto, lebo chcel. Vyskúšal si aj beh so psom, či preteky na Mallorke. Všetko, čo robí, robí rád.
Minulý rok ste úspešne odbehli prvý maratón v živote. Bol ním vám dôverne známy Rajecký maratón. Čo bolo podnetom, že ste po štvorročnom behaní polmaratónov do toho išli?

Raz som nechtiac v nejakej slabej chvíli vyhlásil, že do tridsiatky zabehnem maratón (krátka odmlka). To bolo ešte v časoch, keď som začínal s polmaratónmi. Vtedy som to bral ako ďalekú budúcnosť. Za chvíľku som to však oľutoval, keďže čas beží naozaj rýchlo.

Takže maratónsku premiéru v čase 3:16:23 h ste absolvovali deň pred svojou tridsiatkou....

Keď som si na začiatku roka 2017 pozrel kalendár maratónov a zistil som, že Rajecký je presne deň pred mojou tridsiatkou, bolo rozhodnuté. Síce som nemal úžasne natrénované, ale bola to pekná motivácia vyskúšať si tento maratón. Veď som to sľúbil. Navyše, keď som bol presvedčený, že do polnoci sa na to naše námestie určite nejakým spôsobom doplazím (smiech).

Mimochodom, aj svoju prvý polmaratón ste absolvovali v Rajci. Prečo sú tu dlhé trate také obľúbené?


Lebo Uhlárikovská rodina z behu do Čičmian a späť za tých 35 rokov vytvorila jedno úžasné a najmä veľmi obľúbené celoslovenské podujatie. V ten deň žije naplno celá Rajecká dolina. Ľudia si plánujú dovolenky tak, aby druhú augustovú sobotu boli vždy u nás námestí, alebo popri trati do Čičmian. Hovoríme o jednej veľkej športovo – kultúrnej akcii, počas ktorej naše námestie 24 hodín doslova praská vo švíkoch. Okrem maratónu sa vtedy koná aj jarmok, kde sa postretajú rodiny a kamaráti, ktorí sa celý rok nevideli. Deti sa s cukrovou vatou vozia na kolotočoch, zatiaľ čo otcovia spokojne postávajú pri stánkoch s medovinou v ruke. Večer návštevníkov Rajca rozprúdia Horkýže slíže a námestie tancuje až do rána. V tomto je Rajecký maratón jedinečný a našou rodinnou atmosférou si získal srdia množstva bežcov, ktorí sa k nám radi vracajú.

Akým športom ste sa venovali predtým, ako ste prišli do partie rajeckých vytrvalcov?

Najviac času mi vždy zabral futbal v našich dedinských ligách. Určite to poznáte, keď vyhráte u súpera, tak vás diváci nepustia cez rieku... A pri vhadzovaní autu do vás pichajú dáždnikom... Občas musíte počkať 10 minút, kým zaženú sliepky z ihriska, aby sa mohol začať zápas. Rozhodca má postavu, akoby pod tričkom stále nosil fitloptu (smiech). Vďaka jeho jastrabiemu zraku však nepotrebuje behať a vidí každý faul aj z 30 metrov a vlastne výsledok bol už pred zápasom dávno napísaný do obálky (smiech). Klubový lekár dokáže vyliečiť aj infarkt čistou vodou a chladiacim sprejom. To bol liek na všetko. Malo to svoje čaro... Po jednom zranení, som však už nemohol ďalej kopať do lopty a tak som si dal pokoj od športu. Trvalo to asi dva roky. Samozrejme, že mi potom chýbal pohyb a tým sa to vlastne začalo....

Pamätáte si ešte svoje prvé verejné preteky?


Bol to osemkilometrový Vianočný beh v Žiline, kde som sa stavil s kolegyňou, že kto prehrá, musí prebehnúť krížom cez Žilinské námestie v spodnej bielizni a v strede spraviť piruetu. V tom čase bolo asi mínus päť stupňov Celzia a námestie bolo v atmosfére vianočných trhov! Ľudia boli trošku v šoku, ale ja som si užíval svoju výhru, keď som na mobil natáčal polonahú kolegyňu pri piruete uprostred Žilinského námestia (smiech). Vidíte, vďaka jednej stávke som si odbehol osem kilometrov - a zrazu som sa stal členom Maratón klub Rajec. V jeho drese potom zákonite prišli ďalšie preteky, po nich ďalšie - a už to išlo.

Už viac rokov prekvapujete divákov okolo trate na bežeckých podujatiach s menom Lukašenko na svojom drese. Kto prišiel s nápadom, že budete behať s menom bieloruského prezidenta?

Pravdupovediac, už si ani nespomínam ako to vzniklo, každopádne išlo o zdrobneninu môjho mena. Nebolo to vôbec ovplyvnené nejakými sympatiami k pánovi „diktátorovi“. Ak však niekedy pôjdem na maratón do Minska, možno vďaka tomu dostanem štartovné zadarmo (smiech).

Dlhoročný riaditeľ Rajeckého maratónu Pavol Uhlárik tvrdí, že aj takouto formou chcete ľudí okolo trate zabávať. Darí sa vám to?

Toto vôbec nebol účel. Namiesto mena a priezviska som si zvolil na dres prezývku, nič viac... A ten nápis je naozaj malý, takže divák nemá šancu si ho všimnúť a nie ešte počas behu. Čo si však diváci všimnú, sú naše rajecké modro-žlté dresy. Niekedy som až prekvapený, koľko ľudí vám v cudzom meste zakričí: „Rajčania do toho!“ Divákov sa však snažíme zabávať iným spôsobom. Napríklad si pamätám, ako sme sa v Košiciach traja Rajčania preskakovali na cieľovej rovinke cez seba. Alebo náš najlepší bežec Rasťo Kalina pravidelne spraví mlynské kolo na cieľovej páske. My to robíme najmä pre zábavu.
Na konte máte doteraz jeden maratón, sedemnásť polmaratónov a sedem desaťkilometrových behov. Na ktorý výkon ste najviac hrdý?

Tie výkony až tak vážne neprežívam... Moje časy nie sú nič extra. Po chvíli systematického tréningu ich dokáže dosiahnuť ktokoľvek. Ja reprezentujem tie typy ľudí, ktorí sa snažia trošku potlačiť všetky negatíva sedavého zamestnania. Vďaka behu si raz za čas vyvetrám hlavu, rozhýbem moje telo, vyčistím myšlienky a najmä si dobre podebatujem s kamarátmi.

Desiatku zvyknete bežať iba v Bratislave (Telekon Night Run), na Kysuciach alebo v Prahe. Nemáte záujem rozšíriť počet dejísk, kde by ste sa v drese Maratón Klubu Rajec predstavili?

Desiatky sú moje najobľúbenejšie behy. Moje telo ich zvládne behávať každý víkend, nie ako maratón. Takže na desaťkilometrovom behu by som sa rád zúčastňoval čo najviac, ale dnes už je bežecký kalendár neskutočne preplnený a nedá sa byť všade. Raz za čas bežím nejaký polmaratón, potom desiatku, beh v horách, triatlon, duatlon, občas je nejaký festival, rodinná oslava, dovolenka a zrazu sú Vianoce... Veď len náš klub organizuje duatlon, krosový beh, triatlon, beh pre deti, maratón, dvanásťminútovku... Ľudia v Rajci to však zbožňujú. Kedykoľvek sa prejdete po našom meste, uvidíte behať či už členov nášho klubu, alebo mamičky, tety a rôzne iné skupinky kamarátov. Ak sa nevieš donútiť, alebo nemáš s kým behať, presťahuj sa do Rajca (smiech). My máme síce v názve Maratón klub Rajec, ale stretnete nás na rôznych pretekoch a v zime na bežkách. Sme jedna veľká rodina, ktorá sa zabáva športom a snaží sa prostredníctvom organizovania množstva podujatí priblížiť ho aj ostatným.

Raz ste bežali aj na pretekoch so psom (canicross). Čo vám to napadlo?

Bolo to neplánované, keďže nemám psa. Prihlásil som sa asi dva dni pred pretekmi s malým Jorkšírskym teriérom, ktorého som videl druhýkrát v živote. Celé som to bral len ako recesiu, ale poviem vám, bola to bomba! Malý Freddie váži asi ako klbko bavlny. Diváci neverili, že s ním idem naozaj súťažiť. Na druhom kilometri bol malý brod, cez ktorý sa malo prebehnúť. Bežcovi bola voda asi tak po členky, ale pre neho to bol rozbúrený oceán, kde mu išlo o život (smiech). Jemu sa však baterky nevybili a trojkilometrovú trať zvládol ten frajer za 11 minút a 25 sekúnd! Vyhral kategóriu do 15 kg a nechal za sebou aj viacero psov z vyššej váhovej kategórie. Druhá vec je, že potom spal asi dva dni vkuse (smiech).

Od Pavla Uhlárika vieme, že okrem behania je vašim hobby aj cestovanie. Kde sa vám najviac páčilo?


Rád objavujem nové miesta a vždy ma niečo prekvapí, vždy je niečo výnimočné a každý kúsok našej planéty má svoje čaro. Najviac by sa mi asi páčilo, aby som mohol precestovať všetky kúty sveta (krátka odmlka). Napríklad na Kube sa mi neskutočne páčili ľudia, presnejšie ich radosť zo života. Všetci boli chudobní, nemali internet, nemali možnosti vycestovať, žiadne peniaze. Na prídel dostávali trošku ryže a rumu. Ale nikto tam nikomu nič nezávidel a každý jeden bol nonstop vysmiaty a šťastný. Veľmi sa mi však páči spojenie šport a cestovanie. Keď si niekde zoberiete bicykel, dokážete prejsť veľmi veľa kilometrov. Alebo pokojne stačí, ak si v cudzom meste idete zabehnúť. Naposledy som si bol takto zabehať na jednom ostrovčeku v Indonézii.

Kam ste sa doteraz dostali vďaka športu?

S partiou MK Rajec som bol už behať aj mimo Slovenska. Bežal som v Karlových Varoch, Olomouci, v Prahe, v Českých Budějoviciach. Minulý rok dokonca na Malorke. Naši maratónci boli tento rok v Ríme. Polmaratónci zasa plánujú na jeseň Amsterdam. Nikdy to nie je len o tom, že odbehnete, osprchujete sa a idete naspäť domov. Vždy to je spojené aj so spoznávaním daného mesta a to sa mi veľmi páči. Pekné výlety však zažívame aj na Slovensku, kde jeden deň absolvujeme Štiavnický triatlon a druhý deň spoznávame na bicykli tajchy (jazerá) v okolí Banskej Štiavnice. Alebo v sobotu absolvujeme Oravaman a v nedeľu už chodíme po turistických chodníkoch v Roháčoch. Veľmi pekné preteky organizuje Ondrej Veselovský v okolí Turca, počas ktorých sa beží na Tlstú a Ostrú. Tých možností je naozaj veľa. Stačí sa iba prinútiť trochu sa hýbať. Pre zdravie i poznanie.
9.8.2018   /   Rozhovory   /   Autor: SZ   /    Foto: archív Lukáš Janík

Ďalšie články