Aké boli vaše športové začiatky?
Už ako malé dieťa som bola živá. Spomienky na detstvo sú spojené s hrami na skrývačku, skákaním cez gumu, lezením po stromoch i hraním futbalu s chlapcami. Jednoducho som robila to, z čoho som mala radosť a zabávala sa. Neexistovali žiadne tréningy, cestovanie a dodržiavanie životosprávy. Prvým športom, ktorému som sa venovala vážne, bol volejbal.
Po šiestich rokoch ste s volejbalom skončili. Mohla za to vaša nižšia postava?
Nebola som príliš nízka, na nahrávačku to bolo v poriadku. Bola som šedá a nevýrazná myška. Spoluhráčky boli šikovnejšie. Zaujímavé je, že práve volejbalový tréner ma posunul správnym smerom.
Prečo ste napokon prešli k behaniu?
Beh je to, v čom som sa skutočne našla. Vedela som, že je to správne pre moju povahu a danosti. Začala som z vlastnej vôle a presvedčenia. Nikto ma nenútil a to bolo najdôležitejšie. Táto zmena bola pre mňa pred jedenástimi rokmi obrovskou výzvou.
Akú máte povahu a danosti?
Som veľká bojovníčka. Ešte žiadne preteky som nevzdala aj napriek mnohým nepríjemným okolnostiam. Buď bežím naplno, alebo vôbec. Danosti súvisia s povahou, veď psychika je mnohokrát väčší nepriateľ, ako si dokážeme predstaviť. Mnohí športovci prehrávajú psychicky, nie fyzicky. Viem zabojovať, ale bolesť, plač či odriekanie vidia len moji najbližší, ktorí ma poznajú a vedia, čo všetko predchádza úspechom.
Po kom ste zdedili športové vlohy?
Zrejme po otcovi, ktorý sa v mladosti venoval futbalu. Pred tridsiatimi rokmi šport nebol preňho prioritou, zamestnal sa a svoj talent ďalej nerozvíjal. Gény som zdedila po babke.
S akými vzdialenosťami ste začínali?
Na základnej škole som najčastejšie behávala osemstovku. Na strednej som si obľúbila cezpoľné behy. Tam sa začal rozvíjať môj talent, keď som ako obyčajné dievča z Obchodnej akadémie získala titul majsterky Slovenska stredných škôl. Bez pravidelného tréningu a bez trénera som víťazila nad atlétkami zo športových gymnázií. Na základnej škole majú dodnes na nástenke vyvesený môj čas na 800 m, ktorý bol 2:22 a je stále platným rekordom školy. Pribudli k nemu aj aktuálne fotky. Keď sa tam občas zastavím, stále som pre nich žiačka Katka.
Obľubujete aj behy do vrchu. Čím vás zaujali?
Tieto behy mi vždy sedeli, nakoľko som zdedila po otcovi prirodzene silné stehná, ktorú sú tu dôležité. Priznám sa, že radšej bežím do kopca ako z kopca. Do vrchu už behám len príležitostne. Vlani som štartovala na svetovom šampionáte, kde som skončila dvanásta, čo bolo najlepšie umiestnenie slovenskej pretekárky v histórii. Vie to však málokto, lebo tieto podujatia sa na Slovensku nevnímajú ako príliš dôležité.
Aký najnáročnejší výbeh ste doteraz absolvovali?
Najzaujímavejší bol výbeh na Vtáčnik, ktorý meral 10 kilometrov a prevýšenie bolo zhruba 1100 metrov. Podobne náročný bol aj slovenský šampionát Horský kros na Gerlach, kde sa bežalo 8 km s prevýšením 750 m.
Postupne ste dĺžku tratí predlžovali, až ste sa dostali k maratónu. Čím vás uchvátila kráľovská vytrvalostná disciplína?
Pri maratóne som ešte nezakotvila, postupne sa s ním zoznamujem a zisťujem, čo znamená venovať sa mu. Je to olympijská disciplína, na ktorú som schopná splniť náročné kvalifikačné limity. Verím, že v budúcnosti sa budem zlepšovať, posúvať svoje hranice a maratón bude mojou hlavnou disciplínou.
Doteraz ste absolvovali šesť maratónov. Ako si na ne spomínate?
Prvý som odbehla pred štyrmi rokmi v Košiciach. Nasledovali maratóny vo Frankfurte a Düsseldorfe. Nikdy nezabudnem na olympijský v Londýne. Bol to najťažší beh v mojom živote. Asi na 25. kilometri som vyčerpala zásoby glykogénu a ani neviem, ako som sa dostala do cieľa. Posledné kilometre som mala problém vnímať aj okolie. Najľahší maratón som absolvovala v apríli vo Viedni, kde som vytvorila doterajší osobný rekord 2:36:20. Najviac ma teší posledný maratón zo svetového šampionátu v Pekingu, kde som dosiahla najlepší športový výsledok v kariére (obsadila 22. miesto a medzi Európankami skončila piata).
Nad čím rozmýšľate počas dlhých 42,195 km?
Nad technikou behu, rýchlosťou či tepovou frekvenciou. Taktiež si dávam pozor, kedy bude najbližšia občerstvovacia stanica. Sledujem aj súperky a keď majú tempo na rovnakej úrovni ako ja, snažím sa bežať s nimi.
Ako prekonávate krízy na trati?
Silou vôle (smiech). Väčšinou prichádzajú po tridsiatom kilometri. Je to všetko o hlave a bojovnosti. Buď to vydržíte, alebo si poviete, nemôžem a zastavím. Psychika je najdôležitejšia. Môžete mať natrénované, ale keď vás sklame hlava, je koniec. Najväčším hnacím motorom je prekonať samú seba.
Ako dlho sa pripravujete na kráľovský beh a koľko trvá regenerácia po ňom?
Na maratón sa pripravujem približne dva mesiace a rovnaký čas sa dávam aj dokopy. Mikrocyklus je vždy odlišný. Telo potrebuje po takejto záťaži poriadny oddych a samo vám povie, kedy už môžete niečo robiť.
Koľko ste sa dávali dokopy po maratóne v Pekingu?
Po dobehnutí som mala problém presúvať sa po izbe na vlastných nohách. Na druhý deň sme absolvovali 24-hodinové cestovanie lietadlom, autobusom a vlakom. Popritom mi spôsoboval ťažkosti aj 6-hodinový časový posun. Bolo to náročné. Vyklusávať som išla prvýkrát na štvrtý deň, aj to len ľahko. Skôr som sa zamerala na regeneráciu a vycestovala do kúpeľov v Sklených Tepliciach.
Na štarte maratónu je obrovská masa ľudí, neprekáža vám to?
Doteraz som na maratónskych podujatiach vždy štartovala v elitnej vlne, takže som sa nemusela predierať davom. Veľkú masu ľudí nemusím. Keď sa raz za čas vyberiem do nákupného centra, po pár minútach mi dochádza trpezlivosť.
S trénerom Gabrielom Valaskom, ktorý je skúseným ortopédom a telovýchovným lekárom, spolupracujete na diaľku. Ako to funguje?
Spoznali sme sa na pretekoch Židovská desiatka, ktoré sa konali neďaleko Trebišova v roku 2004. Mala som šestnásť a odporúčanie mu dal Cyprián Vajko, ktorý mi vtedy písal tréningové plány. Spolupráca funguje na báze telefonátov a približne týždenných tréningových plánov. Keď sa zriedka stretneme na tréningu, pracujeme najmä na technike behu.
Nemáte dni, keď sa vám nechce trénovať?
Aj ja som len človek a mám ,,svoje dni". Nechuť k tréningu mi nespôsobuje škaredé počasie, ale skôr zdravotné ťažkosti. Som dosť citlivá a keď mám nejaké problémy a viem, že to nebude tréning bez bolesti, som z toho psychicky znechutená.
Ako sa vtedy prinútite?
Oblečiem sa, obujem si bežecké tenisky a zídem dole po schodoch. Tesne pred tým však znepríjemňujem život tomu, kto je so mnou, nekonečným hundraním, ako sa mi nechce (smiech).
Počas dlhých behov nie je núdza o netradičné situácie. Ktoré považujete za najbizarnejšie?
Počas polmaratónu v nemeckom Karlsruhe sme dobehli pred železničné priecestie a boli spustené závory. Na tridsať sekúnd sme museli zastaviť a počkať, kým prejde vlak. Bolo to nepochopiteľné. Na Sardínii som bežala 10 000 m a spadla nepríjemne na tartane. Do cieľa som dobehla ubolená s krvavými kolenami. Krv mi tiekla až do tenisiek. Na stredoškolskej súťaži mi zas po dvesto metroch súperka vyzula tenisku. Kým som si ju obula a zaviazala, štartové pole sa mi vzdialilo na dvesto metrov. Napokon som ešte zvíťazila. Mám aj adrenalínový zážitok. Pred štartom na juniorskom svetovom šampionáte v behu do vrchu v Turecku 2006 som pri rannom rozbehu stretla medvedicu s mláďaťom. Boli odo mňa asi päťdesiat metrov. Našťastie ma nevideli. Bol to najrýchlejší rozbeh, aký som absolvovala (smiech).
Behanie je pre mnohých ľudí spôsobom relaxu. Viete si ho stále vychutnávať?
Ak som zdravá a nič ma nebolí, teším sa z každého tréningu. Najradšej trénujem na Štrbskom plese alebo v mestskom parku a na hrádzi v Trebišove. Vždy sa tam rada vraciam, sledujem prírodu a okolie.
Máte obľúbené bežecké podujatia, na ktorých sa pravidelne zúčastňujete?
Áno, sú tri. Prvým je Národný beh Devín - Bratislava, ktorý ma láka jedinečnou atmosférou a je to jedno z prvých veľkých podujatí, kde som triumfovala ako juniorka. Druhým je Medzinárodný maratón mieru v Košiciach. Úchvatná je celá história i organizácia tohto podujatia. Mám to v podstate doma a štartuje tam moja početná ,,bežecká rodina". Poslednou obľúbenou akciou je Beh v Brne okolo priehrady Prígl. Nechýbala som ani na jednom ročníku a je to moja srdcová záležitosť.
Ako najradšej trávite voľný čas?
Veľmi rada spím, varím a vymýšľam nové recepty. Oddychujem skôr aktívne. Obľubujem prechádzky v prírode, bicyklovanie i korčuľovanie. Keďže často cestujem, mojím spoločníkom sú knihy a dobrá hudba.
Popri kariére ste vyštudovali aj ekonómiu. Prečo ste si vybrali tento smer?
Ako hovorí môj tréner: stále je potrebné mať ,,zadné dvierka". Po vyštudovaní obchodnej akadémie som chcela mať kvalitné vzdelanie, ktoré mi po kariére pomôže zaradiť sa do bežného života. Uvažovala som aj o Fakulte telesnej výchovy a športe, ale tam by som sa musela venovať viacerým športom, čo pri behu nepotrebujem.
Aké podmienky má najlepšia slovenská vytrvalkyňa v súčasnosti?
Fungujem z dotácie Slovenského atletického zväzu, ktorú atlétovi prideľujú po splnení nominačného kritéria na vrcholné podujatie v danej sezóne. Podporuje ma aj môj bežecký klub TJ Obal-Servis Košice. Ostatných sponzorov si zháňam sama.
V minulosti ste boli dokonca aj na Úrade práce. Neuvažovali ste v ťažkých časoch, že profesionálnu kariéru ukončíte?
Počas viacerých zranení som uvažovala aj o konci. Trikrát som mala únavovú zlomeninu, inokedy natrhnuté väzy, zápal achilovky, ťažkosti s kolenom či chrbtom. Bolo toho vskutku dosť.
Čo vás presvedčilo, aby ste pri atletike zotrvali?
Ľudia, ktorí pri mne stoja a dôverujú mi bez ohľadu na to, či dobehnem prvá alebo posledná. Myšlienka, že ma to baví a napĺňa, bola silnejšia. Vidím, že motivujem aj ostatných, čím im aspoň trochu dopomôžem k lepšiemu životu.
Vrcholom budúceho roka bude olympiáda v Riu de Janiero. Čo pre vás znamená?
Olympijské hry sú najväčším športovým podujatím a snom každého športovca. Premiérovú účasť pod piatimi kruhmi som zažila už v Londýne 2012. Mojím cieľom bude prekonať samú seba. Predtým ma ešte čakajú jarné majstrovstvá sveta v polmaratóne a nevylučujem ani štart na európskom šampionáte v Amsterdame.
Aké sú vaše bežecké sny?
Chcela by som vylepšiť slovenský maratónsky rekord Ľudmily Melicherovej, teda bežať na úrovni 2:33:00. Mojim snom je stále sa zlepšovať a veľmi túžim behať znova bez bolesti.
Katarína Berešová
Narodila sa 10. októbra 1987 v Trebišove Osobné rekordy: 1500 m: 4:32.90 (Banská Bystrica 7. 6. 2014) 3000 m: 9:48.52 (Ostrava 22. 5. 2010) 5000 m 16:07.73 (Riga 22. 6. 2014) 10 000 m 33:11.66 (Jičín 3. 5. 2014) Polmaratón 1:13:26 (Košice 5. 10. 2014) Maratón 2:36:20 (Viedeň 12. 4. 2015) Najväčšie úspechy: 22. miesto v maratóne na MS 2015 (5. najlepšia Európanka) v čase 2:37:24, juniorská majsterka sveta v behu do vrchu z roku 2006, majsterka Slovenska v maratóne, polmaratóne, na 10 000 m.
