Bez kasera už z domu nevybehnem

Bez kasera už z domu nevybehnem
Jej príbeh je poučný aj inšpirujúci. Hobby bežkyňa Slávka Lorencová rada uniká súperom na trati, ale počas behu si už musela poradiť aj s oveľa ťažším protivníkom – chlapom s násilníckymi sklonmi.
Ako ste sa dostali k behu?

Tridsať rokov som hrávala basketbal, a keď sa prihlásilo o slovo tretie dieťa, už mi na tréningy nezostal čas. Pre mňa je pohyb ako dýchanie, keď sa nehýbem, som nervózna a protivná, takže som hľadala iný šport a vyšiel mi z toho najlepšie beh, lebo je nenáročný.

Kedy ste sa rozbehli?

Pred piatimi rokmi. Obula som si tenisky, dobehla som do parku a bola som šťastná, že som to zvládla. Pripadalo mi to ako heroický výkon, ale keď som zistila, že som ubehla iba kilometer, bola som sklamaná.

Niekto zostane pri behaní v parku, ale vy ste sa po čase postavili na štart pretekov. Prečo?


Som súťaživý typ. Potrebujem sa niekam posúvať, s niekým sa porovnávať. Išlo to celkom prirodzene, keďže aj manžel športuje a veľmi ma podporuje. Moje prvé preteky bola desiatka v rámci ženského behu vo Viedni. Dobehla som v peknom čase za 47 minút. Potom prišlo štvrté dieťa a dala som si na chvíľu pauzu, ale vedela som, že sa k behu vrátim. Počas tehotenstva som absolvovala štafetový beh od Tatier k Dunaju - ako šofér nášho tímu - a myšlienka pretekov ma nadchla. Povedala som si, že o rok už pobežím.

Bežali ste?

Áno, už dvakrát a bolo to úžasné.

Ako ste zvládli prvý polmaratón?

Minulý rok v Košiciach na Medzinárodnom maratóne mieru za 1:51. Na 16. kilometri ma zastihli problémy. Nevedela som skĺbiť beh, pitný režim a dýchanie, ale potom som to prekonala a dobehla. Na jar som absolvovala druhý polmaratón – v Bratislave za 1:45 a tešila som sa na ďalší do Košíc, no medzitým som sa musela vyrovnať s najväčšou športovou krízou v živote?

Čo sa stalo?


Dva týždne po polmaratóne v Bratislave som musela vzdať beh na štyri kilometre. Dostala som astmatický záchvat, prišlo mi zle. Na pol roka som stratila bežeckú pohodu. Každý pokus o zrýchlenie sa skončil astmatickým záchvatom, cítila som sa unavená, vyčerpaná, nevládala som vyjsť hore po schodoch. Našla som si trénera, šla podľa tréningového plánu, ale nič nepomáhalo. Už som si myslela, že budem zrelá akurát tak na gorodky. A potom som úplnou náhodou prišla na to, že mi chýba železo. Hneď ako som ho doplnila vo vysokých dávkach, bola bežecká pohoda späť. Stihla som aj Košice a polmaratón dopadol fajn - 1:48.

Čo je ďalšou métou, prvý maratón?

Ten si dám tento rok v Košiciach. K 42. narodeninám si darujem presne 42 kilometrov.

Budete sa špeciálne pripravovať?

Odkedy spolupracujem s trénerom, mám pocit, že idem podľa premysleného systému. Dohodli sme sa, že ma na maratón pripraví tak, aby som ho nielen odbehla, ale aj zabehla v solídnom čase, pod štyri hodiny. Už sa pripravujem, v novembri mám odbehnutých 180 kilometrov.

Priniesli ste si so sebou medailu z majstrovstiev Slovenska veteránov v behu na 400 m. To je trochu netradičné, keďže beháte skôr dlhšie trate. Ako ste k nej prišli?

Prihrala mi ju náhoda. Som členkou Atletického klubu Malacky, kde mi navrhli, či sa neprihlásim na majstrovstvá Slovenska veteránov v Nitre. Prihlásila som na tri kilometre, ale vravela som si, že tam pre jednu disciplínu nepôjdem, tak som pridala aj beh na 400 metrov. Tri kilometre dopadli z môjho pohľadu katastrofálne. Potom prišla na rad štvrtka. Moje súperky mali tretry, pred štartom sa rozcvičovali. Mala som pocit, že som tam omylom. V štartových blokoch som kľačala naposledy na I. stupni základnej školy. Zaznel výstrel, rozbehla som sa a s obrovským náskokom vyhrala, netešila som sa dopredu, lebo tam sa časy prepočítavajú podľa veku. O chvíľu som skutočne vystúpila na najvyšší stupeň a na krk mi zavesili zlatú medailu. Na druhý deň som pátrala, aký som dosiahla čas, a našla som sa vo výsledkoch na 2. mieste. Tak som volala organizátorom, že to je asi omyl, ale omylom bolo moje prvé miesto. Zlato som vrátila a poštou mi prišla strieborná medaila. Ale získala som inšpiráciu. Idem si kúpiť tretry a vo februári sa chystám na majstrovstvá Slovenska veteránov v hale.

Ako prežívate bežecké úspechy?

Veľmi sa z nich teším. Viem, že moje časy nie sú žiadne rekordy, ale pre mňa sú súperkami ženy, ktoré sú rovnako staré alebo staršie, majú štyri deti, pracujú a starajú sa o dom a záhradu. Každý čas, s ktorým som spokojná, ma urobí šťastnou.

Začiatkom septembra ste mali veľmi nepríjemnú skúsenosť. Za bieleho dňa na vás počas bežeckého tréningu zaútočil na ceste násilník, ktorému ste, našťastie, unikli. Čo sa vtedy udialo?


Najskôr som si myslela, že to ten chlap na bicykli nemyslí vážne, že si chce siahnuť na prvý ženský zadok, ktorý zbadal na ceste. Ale keď sa jeho vyškerená tvár zmenila na tvár lovca, už som sa začala báť. Kričala som o pomoc, ale nikto tam nebol. Pochopila som, že si musím poradiť sama. Keď videl, že neuspeje, vzdal to.

Zmenilo to váš postoj k behaniu?

Nie. Prvé dni po incidente som to mala dosť často pred očami. Vracalo sa mi to ako film. Ale jeden kriminalista, ktorý vyšetroval prípad, mi povedal, že hádam teraz neprestanem behať.
Dokonca behávam po tej istej trase a v tom istom čase, ale už som obozretnejšia. Bez kasera, (obranný sprej) už z domu nevybehnem.

Beháte aj po tme?

Tým, že pracujeme a mám deti, ktoré musím uložiť, tak si nenavyberám. Cez deň trénujem len počas víkendov. Potme sa bojím, ale radosť z behu vždy preváži nad strachom.


16.1.2017   /   Rozhovory   /   Autor: Braňo Raškovič   /    Foto: RH

Ďalšie články