Ani na suchu nie som šprintér, tvrdí momentálne najlepší plavec Richard Nagy

Ani na suchu nie som šprintér, tvrdí momentálne najlepší plavec Richard Nagy
Momentálne je na Slovensku najlepší. Richard Nagy bol v decembri iba pár centimetrov od bronzovej medaily na majstrovstvách Európy. Je držiteľom ôsmich slovenských rekordov a pripravuje na svoju prvú olympiádu. Hneď po nej ho čaká bežecká päťdesiatka. „Hneď ako priletím z Ria, si môžem obuť tenisky a hurá!“ vraví Nagy.
Ako ste sa dostali k plávaniu?

„Prihlásili ma rodičia, keď som mal štyri roky. Bol som trochu drevo na šport. Padal som aj na rovnej zemi. Dali ma na plávanie, aby som sa aspoň to naučil.“

Kedy ste zistili, že vás plávanie baví a mohli by ste v ňom niečo dokázať?

„Nebol to konkrétny moment. Vždy som sa chcel zlepšovať. Keď sme chodili na preteky, chcel som byť lepší ako ostatní. To mi vydržalo dodnes.“

Boli začiatky náročné?

„Áno, pretože som nebol na Slovensku jeden z najlepších. Vždy som musel niekoho dobiehať. Keď som bol mladší, prehrával som na pretekoch aj o celú dĺžku bazéna. Ale hovoril som si – teba raz dobehnem a postupne sa mi to podarilo. Ale je pravda, že mnohí dobrí juniori nevydržali plávať a skončili.“

Za posledné dva roky ste sa stali najlepším slovenským plavcom medzi mužmi. Čím to je, že ste sa tak zlepšili?


„Asi ako jeden z mála som vydržal trénovať. Plávanie je náročné a ja som neskončil ani v puberte, ani cez strednú školu, ani počas vysokej. Plávanie bolo stále mojou prioritou.“

Slovenské rekordy prekonávate vo vytrvalostných disciplínach. Kratšie trate ste neskúšali?


„Samozrejme, aj tie som skúšal a na Slovensku si v nich tiež občas zasúťažím, ale nikdy som v nich nevynikal. V dlhých sa mi darilo vždy viac.“

Ako vyzerá vaša príprava? A aký je najťažší plavecký tréning?

„Plávam dvakrát denne približne po dve hodiny, ráno a po obede. Najťažší? Bolo ich veľa a zrejme ich ešte veľa aj bude. Ale najskôr to budú rôzne nekonečné série – 50-krát 300 metrov, 80-krát 200 metrov alebo 8-krát 1500 m. Veľa, veľa opakovaní.“

Ako dlho plávate takúto sériu a ako sa po nej cítite?


„Tri a pol až štyri hodiny. Na konci som veľmi unavený, ale tiež spokojný, že hádam už horšie nebude. A vždy potom príde ešte náročnejší tréning.“

Plavecké tréningy sú náročné psychicky. Točíte sa v bazéne od jednej steny k druhej. Na čo vtedy myslíte?

„V bazéne veľa robiť nemôžete. S nikým sa neporozprávate, ani hudbu nemôžete počúvať. Je to dosť deprimujúce. Ja si spievam, alebo rozmýšľam, čo som čítal, čo budem jesť, ale podvedome sa sústreďujem, aby som všetky pohyby robil správne. Hlava musí byť v pokoji. Keď ste v nepohode, alebo sa rozhneváte, už sa toho ťažko zbavíte.“

Kedy ste prvý raz zistili, že existujú olympijské hry?

„Mal som asi päť rokov a pozerali sme s otcom hokejový turnaj na olympiáde v Nagane. Bol to obrovský zážitok. Dodnes si pamätám ako po finále Česi skákali a tešili sa. Neskôr som zistil, že je aj letná olympiáda. Vtedy už som viac vnímal plávanie a obdivoval som Austrálčanov. Najviac Iana Thorpa a Granta Hacketta. Chcel som byť ako oni a rovnako štartovať na olympiáde.“

A práve tohtoročná v Rio de Janeiro bude vaša premiérová. Čo pre vás znamená? Aký je to pocit?

„Veľmi sa teším. Je to veľké zadosťučinenie za roky driny, ktoré som plávaniu venoval. Je to istým spôsobom odmena. Veľmi rád by som dosiahol dobrý výsledok. Chcem si niečo dokázať a zaplávať výnimočný čas. Najlepšie by bolo pokoriť 15-minútovú hranicu na tisícpäťstovke.“

Láka vás aj diaľkové plávanie? Vraj sa chcete v Riu predstaviť aj na 10-kilometrovej trati.

„Áno. Čaká ma v júni olympijská kvalifikácia v portugalskom Setubale. Určite sa na ňu špeciálne pripravím. Absolvujem niekoľko tréningov v mori a budem plávať aj doma v prírodnej vode. Na kvalifikácii sa bude plávať v oceáne a jediné, čoho sa bojím, je, že voda bude mať okolo 18 stupňov.“

Čo je váš najväčší doterajší úspech? Na čo ste hrdý?


„Je to vlastne každé finále na veľkých podujatiach. Ale najviac si spomínam na svoje prvé finále na majstrovstvách Európy v Berlíne. To bol neuveriteľný zážitok. Vôbec som to nečakal a rád by som si to čo najčastejšie zopakoval.“

Aký je pocit, byť vo finále na takom podujatí?

„V porovnaní s rozplavbami je to obrovský rozdiel. Iná atmosféra, všetci plávajú oveľa rýchlejšie. Každý ide naplno. Je to výnimočný pocit.“

Môže dnes slovenský plavec konkurovať svetovej špičke?

„Mohol by teoreticky. Tomáš Klobučník bol na majstrovstvách sveta v krátkom bazéne piaty. Ja som teraz nedávno tiež nebol na majstrovstvách Európy ďaleko od medaily. So špičkovými plavcami sa však ešte stále nemôžeme porovnávať. Oni plávajú nepredstaviteľné časy. Rád by som sa im priblížil, ale to je ešte ďaleko. Skôr si myslím, že sme niekde za svetovou špičkou.“

Čo Slovákom chýba, aby sa tam posunuli?

„Predovšetkým podmienky. Keď to preženiem, na Slovensku máme asi šesť bazénov. Mnohé sú v havarijnom stave a v niektorých mestách nemajú žiadny. A možno práve tam sa narodil náš najtalentovanejší plavec, len nemal kde plávať. Nemáme podchytenú mládež a ľudia sa potom k plávaniu dostávajú ťažšie. Nedá sa robiť kdekoľvek. Potrebujete bazén a naozaj dobrých trénerov.“

Máte na svoju prípravu všetko, čo potrebujete alebo musíte robiť kompromisy?

„Nemôžem sa sťažovať. Mám dostatočný počet hodín v bazéne, trénera aj dobrú tréningovú skupinu, ktorá ma trochu potiahne. Na Slovensku mám asi najlepšie podmienky, aké sa u nás dajú vytvoriť.“

Kto bol vaším športovým vzorom?

„Keď som bol mladý, uznával som najmä austrálskych plavcov – Thorpa s Hackettom. Neskôr som spoznal triatlonistu Riša Vargu a pre mňa je práve on veľkou inšpiráciou. Obdivujem, ako dokáže trénovať a čo všetko pre šport robí. A okrem týchto mne blízkych športov uznávam Jaromíra Jágra. Je neuveriteľný blázon. Nepoznám lepšieho hokejistu, ako je on. V takom vysokom veku hrá stále skvele.“

Dá sa plávať do takého vysokého veku?

„Nájdu sa také prípady aj v plávaní. Niektoré ženy sa po materskej vrátili v štyridsiate a získali olympijskú medailu - napríklad Dara Torresová. Ale veľa plavcov končí po tridsiatke. Je to psychicky náročný šport. Ja tiež neplánujem až tak dlho plávať. Treba už myslieť aj na inú prácu a na rodinu, a to sa popri plávaní nedá dosiahnuť. Ale zatiaľ je to ďaleko. Teraz je prioritou plávanie.“

Aký je váš vzťah k behaniu?

„Pozitívny. Rád si chodím zabehať, ale keďže pravidelne netrénujem, v behu nevynikám. Nemám dobrú techniku, ani skvelé časy. Určite je to príjemný pohyb a keď skončím s plávaním, budem behávať častejšie. Teraz mám beh ako doplnok v rámci tréningu asi raz do týždňa.“

Zaraďujú plavci beh do tréningu pravidelne?

„Neplatí to všeobecne. Každý to berie inak. Niektorí idú do extrémov. Napríklad Grant Hackett behával štyristovky a osemstovky vo vysokej záťaži, aby si jeho telo zvyklo na takú intenzitu aj pri plávaní. Jemu to pasovalo. V bazéne mu to potom pomáhalo.“

Vy máte konkrétny tréningový plán aj na beh alebo sa idete len voľne prebehnúť?

„Mám svoj plán. Ale skôr kondične poňatý. Nenaháňam časy. Nepotrebujem byť najrýchlejším bežcom, ale pracujem na celkovej kondícii.“

Koľko kilometrov zvládnete v bazéne a koľko odbehnete za týždeň?


„Napríklad v januári sme boli na sústredení v Tatrách a keď sme nešli na bežky, tak sme behávali. Za týždeň sme zvládli aj 20 až 25 kilometrov. Ale v priebehu roka behám iba raz do týždňa. Najčastejšie trénujeme v Horskom parku na schodoch. Teda nie je to o kilometroch, ale skôr o sile. A v bazéne za týždeň zvládnem okolo 70 kilometrov.“

Kde radšej behávate v lese či po ceste?

„Bývam neďaleko jazera, okolo ktorého už mám dosť veľa odbehané. Celkovo však radšej behám v lese, nie po asfalte. Zvykneme chodiť na Železnú studničku alebo do Horského parku.“

Pri behaní ste skôr šprintérsky typ alebo vytrvalec?

„Rýchlejší nie som v ničom. Ja som antišprintér. Mne nerobí problém odbehnúť veľa, akurát potom dlho trpím. Aj niekoľko dní sa neviem postaviť.“

Aký najdlhší beh ste absolvovali?

„Asi polmaratón v rámci polovičného ironmana.“

A bežecké súťaže?

„Skôr zo zábavy chodíme s kamarátmi na menšie podujatia, ako je Silvestrovský beh medzi mostmi. Ale tento rok ma čaká aj päťdesiatka. Vlani som prehral s kamarátom stávku. Na Triatlone pre všetkých nás v súťaži štafiet predbehli. A tak musím zvládnuť takúto vzdialenosť. On má v pláne prebehnúť naprieč celé Slovensko a ja s ním pôjdem posledný úsek. Bude to tesne po olympiáde. Takže hneď ako priletím z Ria, si môžem obuť tenisky a pôjdem si odbehnúť päťdesiatku. Hurá.“

Spomínali ste triatlon. Tiež v ňom súťažíte?

„V roku 2012 som sa nedostal na olympiádu do Londýna. Tak som si spestril leto a štartoval som na troch pretekoch. Najskôr to bol šprint, o dva týždne polovičný ironman a potom som išiel v Žiline olympijský. Plávanie bolo dobré, ale tam to aj skončilo. Najhoršia bola cyklistika. Predbiehali ma aj starší páni. Vytrpel som si dosť. (celkovo obsadil 16. miesto a záverečný beh na 10 km zvládol za 44 minút). Do budúcnosti musím viac popracovať na cyklistike.“

Ste športovec, ale poznáte súťaže aj z opačného pohľadu, ako organizátor.

„Áno, každý rok, ak mi to dovolia povinnosti, pomáham organizátorom Triatlonu pre všetkých. Vždy sa tam zíde dobrá partia ľudí a je výborná atmosféra. Rád pomáham či už v depe alebo na občerstvovacej stanici. Aj tlieskam a povzbudzujem. Je to pre mňa zmena. Hoci vždy, keď vidím ľudí športovať, aj mňa to ťahá na trať. Je mi to ľúto, že sa nemôžem s nimi naháňať.“

Aj vás pretekári spoznávajú?

„Na triatlone áno. Tam každý každého pozná. Mnohí vedia, kto som. Ale na behoch zrejme nie. Ale celkovo som rád, keď ma ľudia nespoznávajú. Anonymita mi vyhovuje. Nedokázal by som žiť ako Peťo Sagan alebo Marek Hamšík, keď ich zastavujú ľudia na ulici.“

Nemáte obavu, že aj to môže prísť napríklad po zlatej medaili z olympiády?


„Ak by som ju vyhral, nevadilo by mi už vôbec nič (smiech). Som rád, keď sa sem tam niekto zastaví a vie, že som plavec. To vždy poteší, ale po popularite som nikdy netúžil.“

Ste známy uzatváraním stávok na pretekoch. Je v tom nejaká motivácia alebo skôr rozptýlenie?

„Je to taký bonus. Skôr si vyberám činnosti, ktoré nevnímam ako trest. Nevadí mi absolvovať ich. Napríklad v Berlíne som musel skočiť z budovy na gumenom lane. Bol to zážitok navyše. A rovnako mi neprekáža, že v lete ma čaká 50 kilometrový beh. Celkom sa teším. Oveľa viac ma škrie, že som prehral vtedy na pretekoch.“

17.5.2016   /   Rozhovory   /   Autor: Miloslav Šebela   /    Foto: rh

Ďalšie články