Ako sa za trinásť hodín stať chodiacou mŕtvolou

Z bratislavskej Dúbravky sa dostanete do Rače električkou päťkou približne za 45 minút. Autom to dáte za dvadsať. V podstate je to epizóda, ktorú absolvujete toľkokrát, že jej prisudzujete význam asi ako zahraničnej politike ostrova Tuvalu.

Lenže z Dúbravky sa dá dostať do Rače aj po turistických chodníčkoch. To už môže byť celkom zábavné, aj keď povedzme si otvorene, aj zdĺhavé.

Cesta začína byť dobrodružnou, ak si ju spestríte a miesto najkratšej trasy, prejdete všetky zákutia v okolí mesta. Devín, Horský park, Kamzík, Kačín, Marianku, Stupavu, Pajštún, Dračí hrádok, Košarisko a mnohé ďalšie. Kto by však šliapal dvoj či trojnásobok maratónu a riskoval, že sa v priebehu 24 hodín stane dočasným invalidom? V lepšom prípade, že bude pripomínať chodiacu mŕtvolu?

Čudovali by ste sa, ale celkom dosť ľudí. „Elitní ultratrailoví bežci, rekreační bežci, diaľkoplazi, turisti, vandráci aj čundráci. Je jedno, ako sa kto cíti, alebo nazýva. Dôležité je, že vás baví stráviť víkend na náročnej trase,“ hovorí Olaf Čihák organizátor Pražskej stovky. Trailu, ktorý je v Čechách legendárny.

V podobnej vybranej spoločnosti sa v chladné októbrové ráno ocitám aj ja, ibaže v bratislavskej Dúbravke.

Beží sa hlavnému mestu za chrbtom. Takže, keby som si to v polovici rozmyslel, môžem si zbabelo zavolať taxík, alebo sa ukryť v miestnej krčme a tváriť sa, že som si sem vlastne na to pivo od začiatku chcel zabehnúť. Jednoducho únikových ciest je množstvo. Stupava, Marianka, Kamzík, Rača. Na jednej strane je to výhoda, na druhej aj veľké pokušenie.

Cieľom je zabaviť sa, dobre sa pri tom najesť a zažiť niečo lepšie ako vytrvalostný gaučing či pucovanie domácnosti. Áno športovanie a najmä dlhotrvajúce je dobrou ospravedlnenkou z domácich prác či rodinných osláv, ktoré nechcete absolvovať.

Na štarte Prešporského ultratrailu je vyše dve sto bežcov. V skupine ľudí pobehuje dáma. Temperamentná, natešená, brechajúca.

Jessie je biely švajčiarsky ovčiak. Je to ultrabežkyňa rovnako ako všetci ostatní. Na rozdiel odo mňa absolútneho nováčika, má Jessie za sebou niekoľko ultratrailov, medzi nimi aj stoviek. Cenné rady by mohla rozdávať.

Je tma, mrholí a predpoveď na deň nie je optimistická. V príprave som sa držal hesla, že trénujú len tí, čo nemajú talent. A my, čo ho máme, by sme si trénovaním mohli formu iba pokaziť.

S týmto okrídleným sloganom sa vrhám v ústrety svojmu najdlhšiemu dobrodružstvu. Kým prídem do cieľa, bude hlboká tma. V najlepšom prípade to bude niekedy po večerných správach. Ale nie je vylúčené, že v kalendári už bude svietiť nedeľa.

Čaro dlhých utltratrailov spočíva v tom, že behu za tmy sa nevyhnete. Na Prešporskom ultratraili sa za tmy už vybieha a my pomalší za nej aj končíme.

Tempo po štarte je voľné, šancí pridať bude habadej. Skúsení účastníci sa neostýchajú aj kráčať. Všade inde by vás iní bežci vysmiali. Lebo čo už je to za hrdinstvo odkráčať polmaratón, hoci aj to sa dá. Lenže ultra je z iného súdka.

Tí, čo si nejdú hneď nohy dolámať, aby boli čo najskôr na prvej občerstvovačke, si môžu vychutnať krásny pohľad na vychádzajúce slnko po zbehu z Devínskej kobyly.
Treba si to užiť, pretože romantická nálada vás bude s pribúdajúcimi kilometrami nezadržateľne opúšťať.

To, čo vás však naisto neopustí, je hlad a smäd. Bude to váš najbližší kamarát nielen počas samotného trailu, ale minimálne ďalší týždeň.

Bez preháňania sa dá povedať, že ultrabehy sú dobrým obžerstvom a chodia na ne iba tí, ktorí radi jedia. Zlé jazyky vravia, že za nálepkou súťaže je festival dobrého jedla, kde sa medzi jednotlivými stánkami, musíte presúvať po svojich.

Najprv sa však musíte najesť doma. Jedlo si treba zbaliť aj so sebou. Ideálne do batoha. Koľko sa vám zmestí. Pokojne aj zaváraninovú fľašu segedínu s celou knedľou, babkine fajnové šnicle, štrúdlu. Čo vám hrdlo ráči.

A gurmánsky zážitok vás čaká aj na občerstvovačkách. Sú to stánky ako na dedinských hodoch. K dokonalosti chýbajú len lokše či cigánska. Inak je výber naozaj veľký a ponúkajú sa aj nevídané kombinácie.

Sušené ovocie môžete zapiť kuracím vývarom, chlieb s nutelou zajesť soletkami, banán preložiť chlebom s masťou. K tomu sú koláče, pagáče, pomaranče, čokoláda. Niekde majú aj čerstvú cibuľu. Michelinskí šéfkuchári odpustia, ale mal som tú česť zapiť ju kolou. Len tak čerstvú. Bolo to fantastické.

Ani raz sa mi nestalo, že by som mal problém si niečo vybrať. Navyše kalórie od rána spaľujem ako parná lokomotíva. Pri každej zastávke mám chuť na všetko. To by však hrozilo, že by som nedošiel do cieľa ani do druhého rána. Skromne odhadujem, že som jedením strávil dobrú trištvrte hodinu.

No a okrem hodovania a zbierania gurmánskych zážitkov, sa treba aj presúvať. Ak sa vám veľmi chce, alebo vás niekto naháňa, tak aj bežať.

Našťastie, s plným bruchom nemusí byť beh vôbec zlý. Takže kilometre odsýpajú. Od rána prší, v lese je blato, ale ani dážď neprekáža. Po druhej občerstvovačke dokonca balím bundu do batoha, lebo sa mi zdá, že je moc horúco.

A teraz koniec zábavy. Ultratrail je beh v lese. No a neverili by ste, ale tam sú kopce. A to už nie je taká sranda. Je dokázané, že na Slovensku každý turistický chodník vedie do kopca. On by mohol ísť okolo, pekne po rovine. Lenže u nás, ak na nejaký natrafíte, zaručene sa dostanete na najvyšší štít v okolí. Takže ste bez šance, aby ste sa im vyhli. Aj sledovať výškový profil Prešporského ultratrailu pred štartom je disciplína len pre silné povahy. Je to záznam z EKG po silnom srdcovom záchvate.

Ešte to nie je na himalájsku osemtisícovku, ale v podstate si vyšliapete na veľmi pekný končiar do výšky 3500 metrov.

Beh v lese vás však na rozdiel od asfaltového nikdy nebude nudiť. Každú chvíľu máte nejaké poleno pod nohami, v lepšom prípade padnete nohou rovno do mláky. Stále treba pozerať kam šliapete. Už len udržať sa na nohách je niekedy celkom náročné.

„Pri behoch v teréne všetky svaly pracujú a zapájajú sa. Je to iný šport, ako behať po asfalte, ale zas behať v lese je oveľa krajšie. Vnímate, ako sa menia ročné obdobia. Vidíte padajúce listy na jeseň, na jar pučiace stromy,“ hovorí ultrabežec Richard Zvolánek.

Áno, presne to si treba všímať. Prírodu v rozpuku. Myseľ treba zamestnať. Rozptýliť sa, aby vám v hlave nesvietil volebný slogan: Toto sme chceli Slováci? Túto nikdy nekončiacu mordu?

Aj galeje môžu byť príjemné, keď vidíte, ako si veverička lúska svoj ranný oriešok, alebo prehodíte pár vtipných príhod so spolubežcami. Ultra je komunita ľudí, ktorí sú nakazení rovnakým bacilom a všetci sú naladení na rovnaký humor .

Ultra nie je skutočná súťaž, že idete dušu vypustiť, len aby ste všetkých predbehli. Nejakým spôsobom sme v tom všetci spolu.

Takže keď mi nohy niekde v polovici trate naznačia, že hádam by na dnes stačilo a dostanem prvú upomienku v podobe kŕču, o chvíľu mi ponúka jedna bežkyňa magnézium. Aj v októbrovej pľušti je svet hneď veselší.

Atmosféra je na ultrabehoch naozaj iná. Nik sa nehrá na hviezdu, bavíme sa ako starí známi, hoci miestami je to smiech cez slzy. Povzbudzujeme sa, a keď je treba, aj ponúkneme pomoc. Je to oveľa osobnejšie ako na maratónoch či iných behoch.

Aj pri všetkých úžasných pozitívach, ako je žičlivá atmosféra, plné stoly dobrôt a romantické zátišia, vás s postupom času bolí pomaly ale isto celý človek.

Nie je to krutá trýznivá bolesť, je skôr mdlá, ale dostatočne presvedčivo vás uväzňuje. Pohyb už nie je rezký, je skôr dôchodcovský.

Nohy za sebou ťahám bez toho, aby som ohýbal kolená. Nakláňam sa pri tom na jednu stranu. Vystreté ruky v trhavých pohyboch naťahujem dopredu. Farbu v tvári som už dávno stratil. K tomu všetkému patrí ešte blato, lístie, prípadne nejaký mŕtvy hmyz. Pre skvelý efekt aj na tvári.

Tento štýlový mejkap som si zaobstaral až niekde ku koncu behu, keď už bolo slnko za obzorom a čelovka pri všetkej snahe nemala šancu rozkryť hádanky lesných cestičiek.
Hlavu som statočne zaboril do hlbokej brázdy z blata, ktorú tu zanechali drevorubači. Bola dostatočne hlboká, aby ňou po tme zaručene nik neprešiel.

Aby blato neostalo len v mojom exteriéri, a teda mejkap nepôsobil lacným dojmom, treba pri efektnom páde naširoko otvoriť ústa. Práve takto docielite to, že váš výzor chodiacej mŕtvoly bude vierohodný. Lebo blato na kolienku má každý škôlkar, ale medzi zubami len človek, ktorý sa musel vyhrabať spod zeme.

V tomto štýlovom prevlečení vybieham v sobotu za tmy na parkovisko na Potočnej ulici. So mnou vybiehajú z tmy lesa menšie i väčšie skupiny zombie. Priťahovaní neviditeľnou silou ako lietajúci hmyz pouličnou lampou pomaly a nezadržateľne smerujú k teplu miestneho kultúrneho centra, aby hodovali a oslavovali príchod ďalších chodiacich mŕtvol až do neskorého rána. Vtedy zamaskovaní za slušných ľudí miznú nenápadne v meste.

Zabehnúť stovku je silný zážitok, ktorý vás len tak ľahko neopustí. Je to príliš pestré a silné, aby sa dali opísať všetky odtiene toho, čo človek podstupuje. Ten deň je ako adventný kalendár so stovkou kúskov čokolády. A keď prídete do cieľa, prvý raz po trinástich hodinách si sadnete, dáte si teplé jedlo a k tomu pivo, máte pocit, že musia byť Vianoce.