Aj v behu som ambiciózna, tvrdí herečka Gabriela Marcinková

Aj v behu som ambiciózna, tvrdí herečka Gabriela Marcinková
Stíha toho ozaj dosť. Dvadsaťsedemročná herečka z Prešova Gabriela Marcinková hrá v divadle, v televíznych seriáloch, vo filmoch, bude sa vydávať a okrem snúbenca miluje aj beh.

Bežeckú kariéru ste odštartovali ako tínedžerka nad prekážkami. Pomáha vám beh zvládať životné prekážky?

„Myslím, že áno. Verím, že každý šport učí človeka veľa dôležitých vecí o živote. Na tie by človek možno prišiel aj neskôr, ale naučiť sa v mladom veku prekonávať samého seba, nebáť sa konfrontácie, prekonať strach z neúspechu, vedieť v danom momente predviesť najlepší možný výkon a nenechať sa zviazať trémou – to sú podľa mňa dôležité predpokladov pre úspešný a spokojný život, v ktorom za neúspech neviníme nikoho iného, len seba...“

Ako často si nájdete čas na beh?

„V priemere každý druhý - tretí deň. Keď nebehám, venujem sa inému športu. Deň bez pohybovej aktivity je u mňa zriedkavý – väčšinou, keď ho mám naplnený od rána do noci prácou. Alebo keď som po predchádzajúcom dni zo športu úplne zničená.“

Počas študentských čias ste vstávali ráno o šiestej, aby ste si stihli zabehať pred vyučovaním. To ste boli bežecký fanatik. Či ešte stále ste?

„Som športový fanatik. Keď mám viac času, plánujeme si s priateľom celodenné športové aktivity. Keď večer nemám predstavenie, dávam si thajský box, čo ma vie úplne zničiť, každý deň si dám aspoň základné pozície z jogy a do toho pravidelne behávam podľa chuti a motivácie. Na dovolenku beriem so sebou bežecké topánky a švihadlo, keby sa náhodou nedalo behať.“

Máte obľúbené miesta, kde si behom najlepšie vyčistíte hlavu?

„V Prešove aj v Bratislave som si našla niekoľko trás, ktoré podľa nálady, energie a množstva času striedam. Keď si vymyslím novú trasu, väčšinou dlhšiu ako tie predchádzajúce, veľmi sa teším, že si ju pôjdem zabehať. A tak si vytváram ďalšie motivácie. Ale hlavu si vyčistím takmer pri každom behu, nezávisle od miesta.“

Ako veľmi si dávate záležať na bežeckých doplnkoch a outfite?

„V porovnaní s ostatnými bežcami som z hľadiska výbavy mierny podpriemer. Bežeckú obuv si kupujem každé dva - tri roky, oblečenie podľa toho, čo ma zaujme, keď sa náhodou nachádzam v blízkosti športového obchodu, prípadne čo mi kúpia rodičia. Nepoužívam žiadne mobilné aplikácie, dokonca počas behu nepočúvam hudbu, nemeriam si vzdialenosť, tep... Jednoducho som si povedala, že sa budem riadiť len pocitom svojho tela – behať, len keď sa mi chce, koľko sa mi chce a ako rýchlo sa mi chce. Kedysi som to riešila – zapisovala som si tréningy, časy, nabehané kilometre... Jednoducho som to potrebovala ako motiváciu. Po prečítaní knihy Born to run som sa ale rozhodla nechať všetko len na pocit a radosť z pohybu.“

Zvyknete čítať knihy o behaní?

„Pamätám si, že hneď po tom, ako som skončila s prekážkovým behom a súťažnou atletikou, začítala som sa do knihy, ktorá do detailov popisovala, akým spôsobom sa pripraviť na polmaratón. Stanovila som si čas, ktorý by som chcela v polmaratóne dosiahnuť a začala som systémovo trénovať. Myslím, že sa tá kniha aj volala „Ako sa pripraviť na maratón“. Potom ma veľmi zaujala kniha „O čom hovorím, keď hovorím o behaní“ od Haruki Murakamiho. Mala som pocit, že mi hovorí z duše. No a posledný objav bol „Born to run“, ktorú som si objednala v angličtine a keďže ma neskutočne zaujala, hltala som ju tak, že mi určite pár vecí ušlo. Tak si ju teraz čítam druhýkrát. Pre istotou aj so slovníkom. Je úžasná. Po prečítaní dvoch stránok ju chcete odložiť a ísť si zabehať...“

Veľmi ste túžili po hlavnej úlohe vo filme Fair Play, ale napokon si šprintérku Annu zahrala Judit Bárdos. Ako sa vám páčil film?

„Veľmi sa mi páčil. Film aj Judit. Aj Aňa Geislerová a Eva Josefíková... Takmer všetci a všetko. Myslím, že vznikol dôležitý film o veľkej téme na pozadí našej nie tak dávnej histórie...“

Film Fair Play pojednáva o štátom riadenom dopingu v socialistickom Československu. Čo je vašim (povoleným) bežeckým dopingom?

„Možno tie spomenuté knihy. A vlastná ambicióznosť. Keď si stanovím cieľ, urobím všetko preto, aby som ho dosiahla. Každý rok si chcem zlepšiť čas na polmaratóne a to ma motivuje do ďalších tréningov. Dlhších, rýchlejších, prípadne iných športov, vďaka ktorým sa zlepšujem v behaní.“

Ako herečka ste si však zabehali vo filme Move On. A bolo to vraj dosť náročné...

„Každý, kto trénuje, vie, že najťažšie sú úseky odbehnuté naozaj naplno. A teraz si predstavte, že opakujete pred kamerou asi desaťkrát 50 metrov, potom máte pár minút pauzu, nasleduje dvadsať rozbehov naozaj naplno, opäť máte pár minút pauzu a po natočení ďalších záberov sa opäť dostávate k behu – asi trikrát dvesto metrov... a bonusovka na záver – dvakrát štyristo metrov.
Neviete, ktorú časť použijú, treba si dávať pozor na techniku, aby to nejako aj vyzeralo, nie? A to všetko v štádiu prípravy... asi tak nijakej lebo počas natáčania často nebol čas ísť si len tak zabehať. No... nasledujúci deň som bola dosť zničená.“

Prezraďte, kto z hereckej brandže je ešte vášnivý bežec?

„Ja vlastne neviem. Ale keď padne reč na beh, odrazu je každý bežcom – stal sa z toho teraz trend. Každý si „občas ide zabehať“, lebo „žije zdravo“. Nie, že by som niečo odsudzovala, každý, aj minimálny, pohyb je lepší ako nič. Z tých, čo sa behu venujú naozaj dlhodobo a pravidelne, mi napadá len Sajfa. Ale určite je poctivých hercov - bežcov na Slovensku viac.“

Vašou srdcovkou je už roky polmaratón v Košiciach. Spomínate si ešte, ako ste sa chystali na svoj prvý?

„Podľa knihy, ktorú som už spomínala. A ktorej meno si vlastne ani presne nepamätám. Jednoducho som čítala všetko, k čomu som sa dostala a overovala som si to na sebe.“

Minulý rok ste dosiahli v Košiciach svoj najlepší čas – 1:42:23. Sú pre vás v behu dôležité minúty a sekundy?

„Keďže minúty a sekundy sú ukazovateľom toho, ako som sa zlepšila, alebo ako veľmi som zabojovala sama so sebou – áno, sú pre mňa dôležité. Keď sa nezlepším, som sklamaná. Minulý rok som bola veľmi spokojná a tento rok by som to rada ešte vylepšila. Mala som viac času trénovať, teraz sa cítim vo výbornej forme a mám ešte plno času zrýchliť sa. Ak sa nezraním, tento rok idem na osobák! A teraz sa smejem, lebo hovorím ako nejaký profesionálny športovec.“

Trúfli by ste si niekedy aj na maratón?

„Myslím, že po tohtoročnom polmaratóne mi táto vzdialenosť už bude málo. Po prečítaní Born to Run som si povedala, že budúci rok už musím dať celý maratón. Momentálne však čítam ďalšie informácie o vytrvalostných behoch, ktoré ma presviedčajú, že to nemá až také zdravotné benefity, ako povedzme silový tréning, prípadne intervalový tréning. Tak možno nakoniec zmením názor. Uvidíme...“

Vlani ste absolvovali ako kapitánka tímu poisťovne Dôvera aj štafetový beh Od Tatier k Dunaju. A citujúc jednu členku tímu, neboli ste žiadna „cukrová bábika“. Zvládli ste náročný úsek, spali na parkovisku, či v telocvični plnej spotených ľudí. Bolo to dobrodružstvo?


„Najlepší športový zážitok môjho života. Tento rok som sa prihlásila znova, neviem sa dočkať soboty. Áno, spánok v telocvični, dvojdňové tlačenie sa v aute s ďalšími spotenými ľuďmi a samota pri behu v lese o štvrtej ráno s čelovkou na hlave... smiešne mi to prišlo najmä v okamihu, keď som dve hodiny po finiši musela „dobehnúť“ do redakcie módneho magazínu, kde ma dve hodiny líčili na krásku a striedala som výrazy typu – „som krásna“, „som sexy“, „som tajomná“. Neskutočne unavená, lebo počas behu sme takmer celú noc nespali a so svalovicou na tele. To sú vtipné životné situácie.“

Bežali ste aj v noci cez nepríjemnú pustatinu. Sama, bez sprievodu. Nemali ste strach?

„Trochu áno. Najmä z toho, že miniem nejakú šípku na zemi a stratím sa v lese. V tom tichu vám každé zašušťanie vlastnej bundy pripadá, akoby vás niekto prenasledoval, čo spôsobuje udržanie hladiny adrenalínu dostatočne vysoko. Asi preto som v tomto úseku zabehla taký dobrý čas... “

Chodíte aj na iné bežecké preteky?

„Polmaratón jedenkrát v roku bol pre mňa dostatočná výzva – jednoducho mám jednu šancu, aby som sa zlepšila. Okrem toho mi vyhovuje, že ten košický je vždy začiatkom októbra, takže ešte relatívne tesne po skončení divadelných prázdnin, kedy mám viac času trénovať. A Od Tatier k Dunaju bol pre mňa taký zážitok, že som sa rozhodla zopakovať si to. Uvidíme. Možno budem potrebovať preteky častejšie. Zatiaľ som však spokojná takto.“

Na ktorý bežecký výkon ste najviac hrdá?

„Pamätám si, že v dorasteneckej kategórii v behu cez prekážky som sa pohybovala tesne okolo slovenského rekordu – dvakrát som k nemu bola naozaj blízko a vtedy som na seba bola hrdá. Okrem toho minuloročný polmaratón, lebo som si ho zabehla v úplnej radosti a pohode. Takisto Od Tatier k Dunaju, lebo to bolo psychicky aj fyzicky dosť náročné. Hrdá som aj na posledný beh s mojím snúbencom, ktorý som vydržala a dokonca ma bavil. Nezvyknem behávať s inými ľuďmi, skôr ma to doteraz obmedzovalo – či už boli lepší alebo horší. Bežalo sa nám tak dobre, že sme si zabehli polmaratón, ani sme sa nenazdali. Môj snúbenec patrí k tým, ktorí si všetko merajú, takže vzdialenosť vieme presne.“

Akú máte teraz pred sebou bežeckú výzvu?

„Minimálne rovnako úspešne ako minulý rok zabehnúť Od Tatier k Dunaju. A potom vylepšiť polmaratón o pár minút. A najmä – stále mať z toho rovnakú radosť.“

GABRIELA MARCINKOVÁ

Pochádza z Prešova. Vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave. Svoju hereckú kariéru odštartovala v českom filme Osudové peníze režiséra Jiřího Krejčíka. V zahraničnej produkcii si zahrala postavu Anny vo filme 360 spolu s Judom Lawom, Anthonym Hopkinsom a Rachel Weiszovou. Objavila sa aj v road movie Move On. Účinkovala v seriáli Horúca krv, v ďalšom seriáli Panelák hrá Bašku (Barboru). Behať začala už v detstve cez prekážky, neskôr si obľúbila dlhšie trate. Je pravidelnou účastníčkou polmaratónu v rámci MMM v Košiciach.

14.8.2015   /   Rozhovory   /   Autor: Braňo Raškovič

Ďalšie články