Úžasná Fanny, lietajúca gazdiná

Úžasná Fanny, lietajúca gazdiná
Mala osemnásť, keď sa objavila na svetovej scéne. Žiadostivo túžila po autograme od Jesseho Owensa. Príhodná chvíľa nastala na berlínskej olympiáde 1936 po skoku do výšky.
Ulovila ho. Bola šťastná ako blcha. Podpis si cenila viac než piate miesto v štafete 4x100 m, kde bežala na druhom úseku, a šieste vo výške (155 cm). Sotva tušila, že o dvanásť rokov neskôr sa na londýnskej olympiáde 1948 stane práve ona ženským Owensom a napodobní svoj idol ziskom štyroch atletických zlatých na jedných hrách! Iba s drobnou zmenou:
Owens si k trom šprintérskym vystúpeniam pridal diaľku, kým ona krátke prekážky.

V roku 1999 ju Medzinárodná asociácia atletických federácií vyhlásila za najlepšiu atlétku storočia. Ženu, ktorú novinári ospevovali pestrými a vzletnými prirovnaniami: Lietajúca Holanďanka, Lietajúca žena v domácnosti, Najrýchlejšia mama na svete, Ženský Zátopek alebo Ženský Owens či Úžasná Fanny. Reakcia vtedy 81-ročnej atlétky, trpiacej Alzheimerovou chorobou, bola
na slávnosti spontánna: ,,Asi štvrť hodiny neskôr než iným v sále mi došlo, že som ocenená... Naozaj mi udelili hlavnú cenu, stala som sa atlétkou storočia? Skutočne? Preto tu spolu sedíme?“

Na tlačovke sa obrátila smerom ku Carlovi Lewisovi, najlepšiemu atlétovi. ,,Carl je taký mladý a ja taká stará. Som nesmierne prekvapená, že si na mňa niekto spomenul. Veď v histórii atletiky bolo toľko veľkých žien.“

Hoci jej kariéra trvala dve desaťročia, ktoré zapadli do vojnového obdobia, celý jej talent akoby vytryskol od jednej nedele do druhej na londýnskej olympiáde 1948. Ako tridsaťročná matka dvoch detí si vybehala štyri zlaté medaily (z deviatich vtedajších ženských atletických disciplín), a to sa ešte rozhodovala medzi diaľkou a behom na 80 m prekážok. Atlétky totiž limitovali iba tri individuálne štarty. Štyri zlaté z jednej olympiády – na to má patent iba úžasná Fanny.
 
Varovali ju, že na Londýn je už stará. Aj jej manžel si ju doberal, že by ju už radšej videl pri sporáku, ako na dráhe. Anglický komentátor Jack Crump bol ešte krutejší: ,,Isteže, Fanny je dobrá, ale tridsiatka na krku... Príliš stará Fanny.“ Neprajníkov nepresvedčili ani aktuálne výkony. Mesiac pred olympiádou utvorila svetový rekord na 100 m (11,5 s) a týždeň pred hrami na 80 m prekážok (11,0 s).

Na atletickej dráhe vo Wembley sa aj s rozbehmi postavila za osem dní na štart jedenásťkrát a ani raz nepoznala chuť prehry. Stovku vyhrala v hustom daždi s päťmetrovým náskokom. Keď ju holandskí reportéri pritiahli k živému vstupu, nadšene odkázala domov: ,,Tati, môžeš od radosti tancovať okolo kuchynského stola.“ Nasledovali dramatické prekážky. Takmer mŕtve preteky. S britskou učiteľkou baletu Maureen Gardnerovou vpadli rovnako do cieľa. Dlho sa čakalo na fotografické rozuzlenie. Navyše kapela spustila hymnu God Save the King a Fanny sa domnievala, že znie na počesť domáckej prekážkarky. Našťastie, pocta patrila anglickému kráľovi Jurajovi VI., ktorý sa so svojou suitou práve usadil v kráľovskej lóži. Lenže z tohto behu nemala najlepší dojem.
,,Vôbec to nebol môj deň. Prepočula som štartový výstrel. Myslela som si, že ide o nevydarený štart. Neskoro som vybehla. Až na druhej prekážke som Angličanku dobehla. Stratila som však rytmus, piatu prekážku som zachytila tretrou a začalo sa trápenie. Ostala mi už iba rozmazaná hmlistá spomienka. Štýl sa mi rozpadol na malé kúsky, no viem, že na dráhe som sa tackala ako opilec.“ Obom najrýchlejším aktérkam namerali zhodný čas – 11,2 s. Pikantéria spočívala v tom, že obe koučoval Jan Blankers!

Druhé zlato však Fanny poriadne zabrnkalo na psychiku. Na druhý deň sa pred rozbehmi na 200 m ocitla na pokraji nervového zrútenia. Predchádzajúca dráma, clivota po domove a deťoch a tlak získať ďalšie víťazstvo na ňu frontálne zaútočili. Chytila emocionálny šok. Bola zúfalá, plakala, chcela ísť okamžite domov k dvom deťom. Manžel ju v šatni chlácholil a po kvapkách jej
dodával guráž. ,,Ak nechceš pokračovať, nemusíš. Obávam sa však, že skôr či neskôr oľutuješ, že si dvojstovku vynechala.“

Rozmyslela si to a po tretí raz v hustom lejaku vyhrala. Dokonca s najväčším náskokom v histórii olympijských dvojstoviek (o sedem desatín sekundy). Záverečnú štafetu takmer nestihla. Pred finále sa jednoducho stratila. Motala sa po londýnskom obchodnom dome, zháňala pršiplášť a uviazla v dopravnej zápche. Našťastie, pribehla v poslednú chvíľu. To, čo sa potom
odohralo na poslednom úseku, nemá obdobu. Ako finišmanka prevzala kolík na štvrtom mieste, päť metrov za Austráliou, tri za Veľkou Britániou a dva za Kanadou. Až na páske zdolala austrálsku šprintérku Joyce Kingovú. Štvrté zlato!
A to jej v tom čase patrili ešte svetové rekordy v diaľke 625 cm (víťazka londýnskej olympiády skočila o pol metra menej – 569 cm) a vo výške 171 cm (víťazka 168)...

,,Pre každého člena rodiny jedna zlatá!“ nadchýnala sa. V Amsterdame ju vrelo privítalo štvrť milióna Holanďanov. S manželom
ich usadili do pozláteného koča, ťahaného dvoma pármi sivých koní a kráľovná Juliana ju ako prvú ženu v kráľovstve pasovala do rytierskeho stavu. ,,Veď som nič výnimočne nedosiahla, iba som rýchlo bežala a vyhrala niekoľko pretekov,“ čudovala sa. ,,Nechápem, načo toľko vzruchu. Obávala som sa iba jedného, či sa moje deti nebudú jašiť, keď som ich toľký čas nechala
samé.“ Susedia jej darovali bicykel, aby sa vraj neubehala a prechádzala životom v pohodlnejšom tempe...

,,Myslela som si, aké je to zvláštne, že som vniesla medzi ľudí toľké šťastie. Ale povojnové časy boli krušné a každý bol rád, keď mal príležitosť čosi oslavovať. Bola som hrdá, že som do životov ľudí vniesla radosť.“

Fanny štartovala na troch olympiádach. Do Berlína 1936 prišla ako osemnásťročné športovo založené a talentované dievča. Medzi jej záľuby patrili predovšetkým tenis, plávanie, gymnastika, korčuľovanie a beh. Ťažko sa rozhodovala, ktorou cestou sa vyberie. Plavecký tréner jej navrhol atletiku, lebo vo vode bola zdatná konkurencia, a ľahšie sa vraj presadí na dráhe. Jej prvé preteky v roku 1935 sa skončili rozčarovaním. Ale už v treťom súťažnom behu utvorila na 800 m holandský rekord. Postupne sa však zaradila medzi šprintérky a nominovali ju na berlínsku olympiádu.

O dva roky zabehla svoj prvý svetový rekord na 100 yardov (11,0 s). V roku 1940 sa vydala za Jana Blankersa, bývalého trojskokana európskeho formátu. Štartoval na olympijských hrách 1928 a neskôr pôsobil ako športový novinár a napokon ako tréner holandskej ženskej atletickej reprezentácie. Pôvodne patril k tým, ktorí sa prikláňali v tom čase k dosť zaužívanému názoru,
že ženy by nemali športovať. Keď sa však zaľúbil do Fanny, o pätnásť rokov mladšej, svoj názor zmenil. V roku 1941 sa im narodil syn Jan a holandské média sa automaticky nazdávali, že Fanny má po kariére. Prekvapila ich: už o rok utvorila svetový rekord v diaľke (625 cm). Bola aktívna aj vo vojnovom čase, keď Nemci obsadili Holandsko – utvorila päť svetových rekordov.
,,Boli to krušné časy. Nazdávala som sa, že už nikdy nebudeme môcť súťažiť.“

V roku 1945 sa jej narodila dcéra Francina. ,,Trénovala som iba dvakrát do týždňa po dvoch hodinách. Aj to medzi umývaním riadu a praním ponožiek...“ Jej ,,dopingom“ bol rybí tuk a hnedá fazuľa. Po vojne v príprave často pendlovala medzi Londýnom a Amsterdamom, aby čo najlepšie využila olympijské túžby, ktoré prinieslo oslobodenie a uhasenie vojnového konfliktu. Londýn bol jej najkrajšia a najšťastnejšia kapitola.

Šťastie skúšala aj na helsinskej olympiáde 1952. Po príchode do dejiska hier však ochorela. Pokúšala sa obhájiť aspoň londýnske zlato z prekážok, lenže vo finále zakopla už na druhej bariére, preteky nedokončila a predčasne sa vrátila domov. Po návrate už uzdravená vyrovnala svetový rekord na 100 m, ktorý držala Austrálčanka Marjorie Jacksonová. Dokázala, že na to ešte mala. Kariéru ukončila 7. augusta 1955, keď získala 58. holandský titul – vo vrhu guľou. V atletike pokračovala, v rokoch 1958 – 1968 koučovala holandské atlétky.

Objavili sa pokusy prezentovať ju ako vzor feministického hnutia. ,,Slovo feministka je mi cudzie, nemám ho rada. Prirodzene, ženy dokážu veľa, ale nie je to to isté, čo muži,“ dištancovala sa. Rok pred jej smrťou vyšiel o nej prvý pomerne objektívny životopis, ktorého spoluautorom bol aj jej manžel (zomrel v roku 1977). Viaceré rozhovory s príbuznými, priateľmi a súčasníkmi ju vykreslili v trochu odlišnejšom svetle než boli predstavy, ktoré ju sprevádzali. Počas úspešných rokov ju holandskí i zahraniční novinári dávali za vzor ako perfektnú matku, veľmi prostú a skromnú. Kniha Keesa Koomana ju však zobrazuje v dosť sebeckej podobe ako ženu, ktorá ťažko rozdávala lásku. Jediné, čo ju vždy naozaj zaujímalo, bol tréning a ustavičná túžba po víťazstvách.

Šport ju ako príjemný spoločník sprevádzal až do konca života. Ešte v osemdesiatke si stará dáma dožičila tenis a golf. Zomrela na stareckú demenciu v dome dôchodcov. Holanďania si ju v Rotterdame pripomínajú dôstojnou sochou. ,,Po druhej svetovej vojne bola pre veľa žien inšpiratívnym symbolom,“ napísal v parte holandský denník Algemeen Dagblad. ,,Bez akéhokoľvek
vystatovania vykonala v emancipácii žien v športe priekopnícku úlohu.“ Fanny do konca života opatrovala ako relikviu vzácny Owensov autogram.
,,Keď som ho stretla na mníchovskej olympiáde 1972, zdôverila som sa mu, že vlastním jeho autogram a že som Blankersová-Koenová.“ Jesse sa potešil a skromne jej odvetil: ,,Nemusíte mi hovoriť, kto ste. Viem o vás všetko.“
,,Nie je to neuveriteľné? Jesse Owens vedel, kto som!“


Ženská atletika vyšla zásluhou Fanny Blankersovej-Koenovej zo stredoveku.
Robert Parienté, špičkový francúzsky komentátor denníka l' Équipe


FANNY BLANKERSOVÁ-KOENOVÁ
FRANCINA ELSJE BLANKERSOVÁ-KOENOVÁ

• Atletika
• Holandsko
• Narodila sa 26. apríla 1918 v Lage Vuursche
• Zomrela 25. januára 2004 v Hoofddorpe
• Podľa Medzinárodnej asociácie atletických federácií (IAAF) najlepšia atlétka 20. storočia
• Štvornásobná olympijská víťazka na jedných hrách (1948: 100 m, 200 m, 80 m prekážok, štafeta 4x100 m)
• Päťnásobná majsterka Európy (1946: 80 m prek., 4x100 m, 1950: 100 m, 200 m, 80 m prek.)
• Dvadsaťjedennásobná svetová rekordérka (100 m, 200 m, 80 m prekážok, diaľka, výška, päťboj)
16.1.2011   /   Ostatné   /   Autor: Anton Zerer   /    Foto: Fanny Blankersová-Koenová

Ďalšie články