Prvý olympijský maratón bol pre Grékov sviatkom

Prvý olympijský maratón bol pre Grékov sviatkom
Maratónsky beh je dnes už tradičným zavŕšením každých olympijských hier. Pri premiére v roku 1896 to tak nebolo. Vtedy sa konal uprostred hier. Preteky to však boli vskutku legendárne. A pre usporiadajúcu krajinu radostné, keďže to bola jediná atletická disciplína, ktorú vyhral Grék.

Aj uznávaní historici olympijských hier priznávajú, že niekedy je ťažké oddeliť mýty od skutočnosti. Vďaka dostupným zdrojom však dokážeme s veľkou pravdepodobnosťou zreprodukovať, čo sa 10. apríla 1896 na trati medzi Maratónom a Aténami udialo. Najprv sa však musíme vrátiť trocha v čase. Maratónsky beh v tom čase nemal žiadnu tradíciu, bolo ho treba doslova vymyslieť.

Za všetko môže jazykovedec

S nápadom zaradiť beh z Maratónu do Atén prišiel zakladateľ modernej sémantiky a znalec gréckej mytológie a klasických jazykov Michel Bréal. Myšlienku na vytrvalostný beh spomenul v liste Coubertinovi z 15. septembra 1894: „Keď pôjdete do Atén, mohli by ste sa pokúsiť pozrieť, či by sa dal zorganizovať vytrvalostný beh z Maratónu na Pnyx, známe miesto stretnutí Aténčanov v blízkosti Akropoly. Tým by sa zdôraznil charakter starobylosti.“

V skutočnosti maratón na starovekú tradíciu vôbec nenadväzoval, keďže najdlhšia bežecká disciplína na antických olympijských hrách mala necelých päť kilometrov.

Pozoruhodné je aj to, že pôvodne sa uvažovalo o dĺžke až 48 kilometrov. Tá sa objavila aj v prvých dvoch tlačených programoch olympijských hier v Aténach. Program zasielaný spolu s pozvánkami pre športovcov už obsahoval dĺžku 42 kilometrov.

Nakoniec sa bežalo 40 kilometrov a maratón bol jedinou disciplínou, kde víťaz okrem medaily dostal aj špeciálnu odmenu – pohár Michela Bréala. Trať je pomerne členitá, a tak bežci boli isto radi, že cieľ nakoniec nebol na vrchu Pnyx, ale na Panaténajskom štadióne v centre mesta.

Niekoľko týždňov pred olympiádou napísal Breál predsedovi Medzinárodného olympijského výboru Demetriosovi Vikélasovi, že bez ohľadu na národnosť víťaza ho bude považovať za nositeľa klasickej gréckej tradície.

Prvé pokusy

Gréci neponechali nič na náhodou a pred ostrou olympijskou premiérou vyskúšali, či je taká dlhá vzdialenosť vôbec v ľudských silách. Pokusným králikom sa stal Georgios Grigoriu. Podľa niektorých zdrojov bežal sám, podľa iných vrátane bulletinu MOV, išlo o prípravné preteky, ktoré Grigoriu vyhral. To by však odporovalo tomu, že víťazom prvého súťažného maratónu, ktorý bol súčasťou panhelénskych hier a kvalifikáciou na olympijské hry, sa stal Charilaos Vasilakos časom 3 hodiny a 18 minút. Nech už je to tak či onak, ukázali sa dve veci – že 40 kilometrov sa dá v zdraví odbehnúť a že cesty medzi Maratónom a Aténami sú v katastrofálnom stave a treba ich opraviť.

Grékom sa Vasilakosov výkon príliš nepozdával, a tak deň pred začiatkom olympijských hier a päť dní pred plánovaným olympijským maratónom zorganizovali ešte jednu kvalifikáciu. Z dnešného pohľadu to bolo šialenstvo, ale vtedy boli iné časy. Víťazom behu, na ktorý sa prihlásilo 85 bežcov a nakoniec ich odštartovalo 38, sa stal Ioannis Lavrentis časom 3:11:27. Na piatom mieste skončil Spyros (Spiridon) Louis, neskorší hrdina gréckeho národa. Ako neskôr napísal, prvé tri dni po behu bol úplne nepoužiteľný.

Okolnosti jednotlivých kvalifikačných behov, časy potrebné na nomináciu aj to, či Louis splnil limit a ak nie, ako sa dostal na štart, sú ponorené v hmle vzájomne si protirečiacich správ. Dokonca ani Louisove vlastné spomienky, ktoré v roku 1936 uverejnil nemecký časopis Sport Telegramm, veľa svetla neprinášajú, skôr naopak.

Cudzinci to prepálili

Prvý olympijský maratón má aj s odstupom 121 rokov v sebe nádych romantiky a takmer až rozprávkového deja.

Deň pred pretekmi odviezli organizátori 17 bežcov, z ktorých iba štyria boli cudzinci, do hostinca blízko štartu. Štart pretekov bol z dnešného pohľadu v nezvyčajnom čase – krátko pred druhou hodinou popoludní. Ak si však predstavujete horúcu grécku jar, mýlite sa. Podľa dobovej tlače v predvečer pretekov husto pršalo a okolité vrchy boli pokryté snehom. Okrem toho fúkal studený severák.

Kým grécki bežci mali už trať odskúšanú z kvalifikačných behov, pre cudzincov to bola úplná novinka. Jedine Maďar Gyula Kellner zabehol vzdialenosť 40 kilometrov na domácej kvalifikácii. Trojica medailistov na 1500 metrov, Austrálčan Flack, Američan Blake a Francúz Lermusiaux, to zrejme prehnala so sebavedomím.

Do čela sa ako prvý nahrnul Francúz, ktorý mal v polovici pretekov asi trojminútový náskok na Flacka. Obyvatelia obce Palini dokonca postavili víťazný oblúk a Lermusiauxovi zavesili na krk veniec. Bolo to však predčasné. Keď bežci začali klesať smerom k Aténam, Lermusiaux postupne prejavoval čoraz väčšie známky vyčerpanosti a potácal sa. Na tridsiatom kilometri ho predstihol Flack, ktorý by v prípade víťazstva získal v Aténach už tretie zlato.

Jeho vedenie však dlho nevydržalo. Na 32. kilometri síce definitívne prišiel o jedného súpera, pretože Lermusiaux skolaboval, ale ani Flack už na tom nebol najlepšie. Dovtedy ani raz nebežal viac ako desať míľ, čiže približne šestnásť kilometrov.

Svoje posledné chvíle v olympijskom maratóne opísal Edwin Flack v liste svojmu otcovi: „Pretrápil som sa k 34. kilometru, kde som mal pocit, že ďalší kilometer už nezvládnem, lebo som si sotva cítil nohy. Keď už som bol na pokraji toho, že to vzdám, predbehol ma čerstvo bežiaci Grék. Odtackal som sa ešte ďalších sto yardov z jednej strany cesty na druhú a potom som zastavil, pretože ak by som pokračoval, padol by som.“ Tým svižne bežiacim Grékom bol 24-ročný Spyros Louis.

Je to Grék, je to Grék!

Keďže v roku 1896 televízia ani rozhlas neexistovali, jediným praktickým spôsobom, ako informovať ľudí na štadióne o vývoji pretekov, bolo, že tam organizátori posielali poslov na koňoch alebo bicykloch. Prvé správy o tom, že vedú zahraniční pretekári, zarmútili zaplnené tribúny.

Všetko sa však zmenilo, keď na štadión pricválal na koni štartér pretekov major Papadiamantopulos. Ten zamieril priamo ku kráľovskej lóži. Štadiónom sa rýchlo rozniesla zvesť, že na čele je Grék. Krátko nato policajný komisár oficiálne oznámil, že víťaz sa už blíži k štadiónu.

Nasledovali scény, ktoré si dnes už nevieme ani predstaviť. Keď sa v mramorovej bráne objavil drobný bežec s číslom 17 Spyros Louis, korunný princ Konštantín a princ Juraj skočili na dráhu a takmer ako telesní strážcovia odprevadili nového gréckeho hrdinu až k cieľovej čiare. Spyros Louis ani v čase svojho najväčšieho životného triumfu nezabudol na etiketu a v cieli sa uklonil kráľovi Jurajovi. Jeden zo svedkov napísal, že Atény také niečo nezažili tisíc rokov.

Zakladateľ moderných olympijských hier vo svojich memoároch o Louisovom triumfe napísal: „Jeho víťazstvo bolo veľkolepé svojou brilantnosťou a prostotou... Keď ho princ Konštantín a princ Juraj spontánne zobrali na ruky a odniesli ku kráľovi stojacemu pred mramorovým trónom, bolo to, akoby do arény vstúpil duch starého Grécka.“

V celom tom ošiali zrejme len štatistici zaznamenali Louisov čas 2:58:50 a to, že viac ako sedem minút po ňom dobehol aj Charilaos Vasilakos. Aj tretí v cieli bol Grék Spiridon Belokas, ale neskôr sa ukázalo, že časť trate sa nechal odviezť v koči. K podvodu sa priznal, a tak tretie miesto pripadlo Maďarovi Kellnerovi.

Tajomný Spyros

Podobne ako viaceré okolnosti prvého olympijského maratónu, aj osoba Spyrosa Louisa je zahalená viacerými tajomstvami. Vieme o ňom, že pochádzal z mestečka Marousi. Renomovaný športový historik David Wallechinsky o ňom napísal: „Okolo Louisa vzniklo toľko legiend, že je ťažké nájsť pravdu. Bol chudobný pastier, zámožný farmár, vojak, poštár? V skutočnosti on a jeho rodina boli maloroľníci, ktorí vlastnili dom a niekoľko polí.“

Grécka publikácia o zakladateľovi maratónu Michelovi Bréalovi však o Louisovi hovorí ako o mužovi, ktorý na voze dopravoval vodu z Marousi do Atén. Zaujímavo ho opísal britský časopis Field: „Je vysoký a tmavý s albánskymi črtami. V národnom kroji vyzerá driečne.“

Aj po olympiáde sa o ňom popísalo množstvo nezmyslov. Azda najbizarnejší bol ten, že olympijským víťazstvom chcel dosiahnuť, aby kráľ udelil milosť jeho uväznenému bratovi. Malo to jeden zásadný háčik – Louis nemal brata. Ďalšiu legendu spomenul sám Louis v novinovom rozhovore: „V novinách písali, že som si vypýtal kone a voz a aj som ich dostal. Nie je to pravda.“ Jediná pozornosť, ktorú priznal, boli zlaté hodinky, ktoré mu prostredníctvom korunného princa poslala istá neznáma dáma.

Louis sa neskôr publicite vyhýbal. Olympijský maratón bol jeho druhý aj posledný. Odišiel na vrchole slávy.

Svetu sa opäť ukázal až v roku 1936, štyri roky pred svojou smrťou, a treba žiaľ povedať, že zahral úlohu užitočného idiota. Na olympijských hrách v Berlíne, ktoré boli v réžii nacistického režimu, bežal v kroji s olympijským ohňom a okrem toho na olympijskom štadióne odovzdal Adolfovi Hitlerovi olivové ratolesti zo starovekej Olympie.

Bol to smutný záver života muža, o ktorom historik John MacAloon napísal, že bez neho by aténske hry nemali epického hrdinu a popri Coubertinovi ho označil za muža, ktorý viac než ktokoľvek iný stvoril moderné olympijské hry.

Napriek kontroverznému účinkovaniu v Berlíne Spyros Louis nepochybne prispel k tomu, že prvý olympijský maratón bol obrovským úspechom a táto nová disciplína si postupne získala veľkú obľubu a dnes sa jej venujú státisíce rekreačných športovcov, pre ktorých je často najväčšou športovou métou.
22.4.2017   /   Ostatné   /   Autor: Rudolf Šefčík   /    Foto: Bigstock

Ďalšie články