A potom znova ňou začínala byť koncom päťdesiatych. Béla-báči Bukovský, zakladateľ košického maratónu, v túžbe dostať na štart MMM konečne aj reprezentanta krajiny vychádzajúceho slnka oslovil pražského rodáka MUDr. Pavla Kantorka, ktorého v decembri 1957 pozvali do Fukuoky. Vtedy tam najlepší československý maratónec dobehol až štvrtý, ale najmä jeho zásluhou o rok prišiel do Košíc Kurao Hirošima, ktorý k víťazstvu vo Fukuoke pridal o tri mesiace ďalšie v Beppu.
Kantorek si vybavil súpera navyše, napriek tomu tretí štart vo východoslovenskej metropole na jeseň 1958 premenil na prvé víťazstvo (ďalšie získal v rokoch 1962 a 1964)...
Hirošima skončil až desiaty, ale denník Asahi Šimbun priniesol o slovenskom maratóne šesť pomerne rozsiahlych článkov. Aj vďaka nim sa Japonci začali na trati MMM objavovať skoro pravidelne. Takajuki Nakao dobehol v Bikilovom ročníku 1961 tretí, podobne o päť rokov Jutaka Aoki. Jubilejný 40. ročník MMM v roku 1970 mal na štarte dvoch veľkých favoritov: jedným bol strieborný Japonec z mexickej olympiády 1968 Kendži Kimihara a druhým prvý bežec pod 2:10 aj 2:09 a svetový rekordér Austrálčan Derek Clayton (2:08:33). Obom však senzačne vypálil rybník sovietsky maratónec Michail Gorelov – vyhral s náskokom 1:40 min pred Kimiharom, kým fúzkatý protinožec, rodák z Írska, dobehol piaty...
Austráliu dostal na zoznam krajín s košickým víťazstvom napokon až John Farrington v roku 1972 a Japonsko o ďalšie štyri roky Takeši So.
V Košiciach nabral smer OH 1980
Pár zainteresovaných vedelo, že nie je So ako So, a že Soovci sú dvaja, ale neroztrubovali to. Takže naletel aj československý odborný mesačník Atletika a organizátorov MMM pochválil, že zlákali na štart aspoň pár účastníkov maratónskeho behu na montrealskej olympiáde 1976 a medzi nimi menoval aj Japonca Soa. Ibaže na nej štartoval Šigeru So (z tria Japoncov bol najlepší, ale až dvadsiaty), kým do Košíc priletel Takeši So.
Takeši a Šigeru sú jednovaječné
dvojičky. Zrkadlové: jeden pravák, druhý ľavák. Inak skoro na
nerozoznanie: husté čierne dlhé vlasy a na nose silné okuliare.
Dokonca aj výkonmi sa podobali. V atletike sa odmala navzájom
inšpirovali. Naraz debutovali aj v maratóne: ako 20-roční v
Nobeoke.
Takešiho nenominovali do Montrealu, hoci ho zdobil osobný rekord 2:12:52, takže mal dôvod sa v Košiciach ukázať. Napriek dusnému počasiu nastúpil hneď za obrátkou v Seni. O 11 rokov starší Brit Barrington Watson sa ho snažil mať na dohľad, ale po 30. kilometri ho chytila kríza. Dostal sa však z nej a na štadióne pokusom o finiš Japonca vystrašil. Takeši napokon vyhral len o necelých desať sekúnd a za cieľom ho museli podopierať pomáhajúci vojaci. Keď sa vydýchal, žiaril šťastím: „Bol to môj ôsmy maratón a len druhé víťazstvo, určite najcennejšie. Veľmi mi k nemu pomohlo to, že sme pricestovali takmer týždeň vopred a dôkladne som spoznal trať. Čas tesne pod 2:19 h ma nenadchol, ale ospravedlňuje ho dusno, ktoré vládlo a ktoré nemám rád. Triumf je dôležitý na ceste s cieľom úspešne štartovať na moskovských Hrách 1980.“
Japoncov do Moskvy nepustili...
Obaja bratia Soovci boli súčasťou tímu Asahi Kasei so sídlom v Nobeoke, ktorý patrónoval a patrónuje veľký chemický koncern. Viedol ich tréner Hidekuni Hirošima, v šesťdesiatych rokoch jeden z najlepších maratóncov sveta, žiak Kijošiho Nakamuru, ktorý sa inšpiroval metódami legendárneho novozélandského kouča Arthura Lydiarda, a vyznával tvrdý tréning s dlhými kilometrážami a zásadu „jesť, spať a behať“.
Dvojča Šigeru sa stalo svetovou jednotkou v roku 1978 a v predolympijskom aj olympijskom roku už boli v desiatke obaja: 1979 – šiesty Šigeru, siedmy Takeši, 1980 – tretí Takeši a ôsmy Šigeru. Pred Takešim bol len ďalší Japonec Tošihiko Seko a Holanďan Gerard Nijboer, ktorý získal striebro na OH 1980 v Moskve, kde dobehol hneď za Waldemarom Cierpinským z NDR, ktorý obhájil primát z Montrealu.
Japoncom však ostali slzy pre plač,
lebo do Moskvy ich nepustili. Museli si počkať na ďalšiu olym-
piádu 1984 v Los Angeles, ktorú pre zmenu bojkotoval takmer celý
Východ...
Dvojičky boli už v LA 1984 – a aké! Pred ženským maratónom na ne- dávnej olympiáde v Riu de Janeiro niektoré svetové médiá viac než favoritky omieľali nemecké dvojičky Hahnerové a estónske trojičky Luikové. Počas neho zistili, že bežia aj severokórejské dvojičky Kimové, a to výrazne rýchlejšie (skončili na 10. a 11. mieste). Napokon však aj tie skritizovali, lebo rovnako ako Nemky (81. a 82. miesto) dobehli ruka v ruke, manifestačne – v duchu coubertinovského Nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa. A rozhodcovia museli ich poradie určiť na základe štúdia cieľovej fotografie...
Pritom raritou boli len estónske trojičky (z nich však jedna maratón nedokončila). Dvojičky – japonské – totiž štartovali už na OH 1984 v Los Angeles.
Takeši So si v Tokiu v predolympijskom roku 1983 zlepšil osobný rekord na 2:08:55 a na olympiá- de ešte na 20. kilometri viedol. Napokon skončil na štvrtom mieste v čase pod 2:11 h. Šigeru So dobehol sedemnásty za 2:14:13.
Vo Fukuoke 1983 obaja dosiahli priemerný čas 2:09:14 (Šigeru 2:09:11, Takeši 2:09:17), čo je dodnes absolútny dvojičkovský rekord na jednom maratóne.
Šigeru skončil s maratónmi piatym miestom v Beppu 1989. Takeši mal väčšiu výdrž: rozlúčkový maratón absolvoval o sedem rokov neskôr ako 43-ročný na trati Beppu – Oita a dobehol ôsmy v čase 2:16:32! To už vlastnil titul veteránskeho majstra sveta – získal ho na šampionáte 1993 v „domácom“ Mijazaki.
Takeši je dnes šéftréner aj riaditeľ
Úžasné, čo Takeši stíhal: jeho manželka, ešte pod menom Keiko Ogawová, ázijská šampiónka 1975 v skoku do diaľky, v roku losangelskej olympiády priviedla na svet ich prvú dcéru Jukari, z ktorej vychoval vytrvalkyňu.
Spolu s bratom hneď po kariére začali pôsobiť na postoch trénerov atletického tímu Asahi Kasei. Ich zverencami boli napríklad strieborný medailista barcelonských OH 1992 Koiči Morišita či bronzový medailista sevillských MS 1999 Nobujuki Sato. Takeši je už dlhšie jeho šéftrénerom. A od novembra 2012 aj riaditeľom Japonského atletického zväzu pre maratón.
Jeho osobný zverenec Satoru Sasaki skončil na tohtoročných olympijských hrách v Riu de Janeiro z maratónskeho tria najlepšie, na 16. mieste, ale to sa v Japonsku pokladá za nedôstojné tradícií a úspechov v tejto disciplíne. Jeden problém je, že všetci traja olympionici boli tridsiatnici, druhý, že hlavnú rolu hrajú firemné tímy, ktoré platia najlepších vytrvalcov a strážia hlavne svoje záujmy, nie reprezentáciu krajiny na vrchol- ných podujatiach. „Takto to ostať nesmie, niečo sa musí zmeniť,“ tvrdí Takeši So, ktorý je v delikátnej pozícii muža na stoličkách oboch strán.
