Vojtech Bukovský sa na vtedajšej Pesti utca (dnešnej Južnej triede) narodil ako Béla Braun a pod tým menom publikoval v denníku Kassai Napló vychádzajúcom v maďarčine desiatky článkov z parížskej olympiády 1924. Najoslavnejší o maratóne v megapáľave (Veľký deň maratónskeho behu), ktorý ho inšpiroval založiť podobný aj v rodnom meste.
Bol mužom činu: košický maratón sa vďaka nemu zrodil už o tri mesiace, dal si ho ako darček k tridsatinám, ktoré oslávil o týždeň (4. novembra). O rok už na ňom bežali aj Maďari, o dva ho vyhral Nemec Hans Hempel (za štart bez súhlasu mu národný zväz naparil dištanc), ale možno len preto, že elitný taliansky bežec Angelo Malvicini zmeškal vo Viedni vlakový prípoj a u nás štart, a o tri roky renomovaný nemecký časopis Der Leichtathlet napísal, že ak sa v Košiciach do girlandami vyzdobených ulíc a na štadión vybralo vyše 25-tisíc zo 65-tisíc obyvateľov, spolu s výbornou organizáciou to dokazuje, že ide o najväčšie preteky svojho druhu...
Otec, židovský obchodník pôvodom z česko-sliezsko-slovenského pomedzia, mu zomrel, keď mal štrnásť rokov. Syn však po ňom zdedil podnikateľskú náturu aj pedantnosť (už vo štvrtom ročníku poistil maratón pre prípad dažďa) a keďže mal rečové aj diplomatické nadanie, rýchlo sa dočkal uznania aj vo svete: IAAF ho v Kristových rokoch nominovala ako rozhodcu maratónu na olympijské hry 1928 v Amsterdame!
V listine „oficiálov“ na OH figuruje ako prvý Slovák v histórii, na Hrách 1928 jeden zo štyroch z Československa (ďalší Josef Fikl, vtedy náčelník Čs. atletickej amatérskej únie, v r. 1922, 1924 a 1934 - 1938 aj predseda, štatistik Jan Plichta a funkcionár ČSOV a tenisovej asociácie Prokop Bureš). Pod menom Ing. Vojtěch Braun - po vzniku Československa si krstné meno Béla poslovenčil, čo potvrdzuje podpis pod správou o úvodnom košickom maratóne 1924, ale podklady pre amsterdamských organizátorov posielali z Prahy, preto háčik nad e v jeho účastníckom preukaze...
Ôsmich štartujúcich olympijského maratónu 1928 poznal Braun už z Košíc a, ako priznal v prvej publikácii o histórii MMM z roku 1960, povzbudzoval ich z rozhodcovského auta – „hoci proti predpisom“. Jediný štvornásobný víťaz MMM, maďarský stolársky tovariš József Galambos (1927, 1928, 1932, 1933) na Braunovu pomoc v Amsterdame, ale aj na turínskych ME 1934, na ktorých tiež pôsobil ako rozhodca (a Maďar na nich štvrtým miestom dosiahol životný úspech), nezabudol do konca života. „Vysvetľoval mi, ako si mám zadeliť sily, kedy pridať, aká je situácia pred a za mnou, obstarával mi občerstvenie a dodal mi odvahy na dokončenie pretekov,“ spomínal sedemdesiatnik Galambos v roku 1970 ako čestný hosť MMM na vtedy už nebohého zakladateľa košického maratónu.
1938: Odvolanie maratónu bola predzvesť vojny
Košický maratón prichádzal do najlepších rokov, ale svet mieril k najhorším - schyľovalo sa k druhej svetovej vojne. Východniari na jeseň 1937 rozoslali do cudziny fotomontáž z práve skončeného úspešného ročníka s hviezdnym, pritom skromným francúzskym záhradníkom Désirém Lericheom a z redakcie parížskeho denníka L'Auto, predchodcu renomovaného L'Équipu, im naopak poslali výtlačok článku, v ktorom Leriche vychválil Košičanov do nebies: „Prijali ma kráľovsky, stále ma obklopovalo množstvo gratulantov. Vy nie ste cudzinec, ste náš brat, povedal mi jeden z nich. Krásne a nezabudnuteľné.“
Braun bol rozhodcom aj na ME 1938 a po návrate z Paríža nadšene informoval, že získal prísľub štartu bežcov z rekordných 16 krajín na 15. ročníku plánovanom na 20. výročie vzniku Československej republiky (28. októbra). Vidina najlepšie obsadeného maratónu v histórii sa však čochvíľa zrútila ako domček z karát, lebo politici tzv. Mníchovskou dohodou namiešali tromfy jednej strane: ozbíjali Československo o Sudety a dodatkom v nej odobrili rokovania o maďarskej požiadavke na veľký kus Slovenska vrátane Košíc. Horthyovci ich jednostranne ukončili už 13. októbra, predvídajúc, že im dá za pravdu viedenská arbitráž. Rozhľadený stratég Braun týždeň pred maratónom vydal „s ťažkým srdcom“ pokyn rozoslať telegramy všetkým prihláseným o jeho odvolaní. Šiesti ich nedostali či nechceli veriť, že 28. október v Košiciach bude bez maratónu a dožadovali sa štartu...
1958: Kŕčová dráma najlepšieho dua vo finiši
Bukovský hľadal talenty medzi Ázijčanmi ešte ako Braun, čiže medzi vojnami, veď Japonsko bola maratónska veľmoc už v tridsiatych rokoch. Prvého sa mu však podarilo zvábiť do Košíc až v roku 1958. „Vďaka záslužnej propagačnej činnosti dr. Pavla Kantorka v Japonsku,“ férovo skonštatoval v knihe o histórii MMM.
Ambiciózny Pražan sa zo stredných behov preorientoval na dlhé, keď mu ako medikovi pred štátnicami diagnostikovali tuberkulózu. Po polročnej kúre s dennou dávkou 66 tabletiek mu odporučili dlhé trate menej zaťažujúce pľúcnu ventiláciu. V päťdesiatom ôsmom mal za sebou prvú z troch olympiád a pred sebou najväčšie úspechy na ME (1962 piaty, 1966 ôsmy). Na jednom z turné do Japonska nahovoril na štart v Košiciach vtedy mladučkého, iba 20-ročného Hidekumiho Hirošimu. V zahraničnej maratónskej premiére dobehol až desiaty, ale o sedem rokov vyhral chýrny maratón vo Fukuoke za 2:18:36.
V Košiciach pred 60 rokmi zvíťazil - Kantorek. Bol to prvý z jeho troch triumfov (ďalšie 1962 a 1964), ale pamätný. Predchádzal mu najdramatickejší dobeh v histórii MMM, záverečného pol druha kola na štadióne pripomínalo divadelné predstavenie dvoch hercov. Kantorkovým partnerom v ňom bol najlepší povojnový maratónec NDR Lothar Beckert, účastník dvoch OH (1956 a 1960), ktorý mesiac predtým na ME v Štokholme skončil piaty.
1968: Bez cudzincov a za asistencie tankov
Po tom, čo pred pol druha desaťročím organizátori zaradili do
oficiálnej histórie MMM aj vojnové ročníky, platí, že v Košiciach sa
maratón nebežal len v roku 1938 a o dva roky - maďarský zväz usporiadal
majstrovstvá 1940 na trati z Budapešti do Szentendre a späť.
Diera
v histórii však hrozila aj pred 50 rokmi. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy
znemožnil štart zahraničných bežcov, neexistovali totiž reálne možnosti
zaručiť ich bezpečnosť, čo je primárna povinnosť organizátorskej
krajiny. Po dlhom váhaní padlo rozhodnutie usporiadať maratón aspoň pre
domácich vytrvalcov. Z pôvodnej prvej októbrovej nedele ho však posunuli
až na posledný októbrový pondelok. Zmenený termín zahŕňal viacnásobnú
symboliku. Bol návratom k pôvodnému: košický maratón sa až do prelomu
štyridsiatych a päťdesiatych rokov pravidelne konal v Deň republiky,
čiže 28. októbra. V šesťdesiatom ôsmom boli aj dôvody navyše:
polstoročie Československej republiky a túžba manifestovať pred
agresormi jednotu oboch národov.
Košický
maratón patril vtedy do kategórie elitných, štartovať mohli len tí,
ktorí 42 195 m zvládli aspoň raz pod 2:40 h. V roku 1968 však z limitov
ostal jediný: vekový (23 rokov). A ani ten nebol bezpodmienečný.
Košičana Juraja Fotula po lekárskej prehliadke pustili na štart, hoci
ešte nemal ani 22 rokov - nuž, na otvorení MMM 1961 ako 14-ročný niesol
tabuľku Etiópia, za ktorou kráčal legendárny Abebe Bikila... Telegram
oznamujúci možnosť štartu, aj botasky, v ktorých bežal, vraj opatruje
dodnes.
Nebol jediný a ani najmladší: ako
20-ročný bežal za Sláviu SVŠT Bratislava Jozef Vojtek a pod hlavičkou
Ľudové spotrebné družstvo Myslava Ján Kolesár. Na rozdiel od nich je
však Fotul košickému maratónu stále verný - hoci na druhý štart si musel
počkať prvých šesť rokov (1974, k 50. výročiu vzniku) a na tretí
ďalších šesť, lebo MMM sa otvoril všetkým bez obmedzení až v roku 1980,
viac účastí ako on (38) má iba Peter Polák (39).
Na
maratóne len s dvoma M prvý raz počet domácich bežcov prekročil stovku
(122 na štarte, 113 v cieli). V siedmom štarte v Košiciach sa dočkal
primátu vtedy najlepší čs. maratónec Václav Chudomel, účastník OH 1964 a
ME 1962 aj 1966, na MMM dvakrát tretí (1963, 1964). Druhý dobehol -
debutant. „Nebyť okupácie, tak neštartujem, predtým som žiaden maratón
nebežal,“ konštatuje šaliansky rodák Eduard Földvári, ktorý časom
2:28:56,2 senzačne zlepšil slovenský rekord Topoľčanca Adama Košťála.
„Do Nemecka, kde som mal v tom termíne bežať 20 km, ma nepustili, a tak
môj banskobystrický tréner Róbert Rozim rozhodol, že pobežím v
Košiciach. Reku, dobre, no len po obrátku - na maratón som nemal
nabehané. Cítil som sa však v pohode a odstúpenie som odložil na
tridsiaty, neskôr na tridsiaty piaty kilometer... V závere som sa hrozne
trápil, ale zaťal som zuby. V uliciach vládla bohovská atmosféra, vtedy
všetci držali pokope, nie ako dnes, keď je skoro každý s niekým
pohádaný...“
Obavy, že o „domáci“ maratón
nebude vo verejnosti záujem, sa vôbec nepotvrdili. „Mne v Košiciach
vďaka maďarsky pôsobiacemu priezvisku zvlášť srdečne tlieskali, ale
aplauz života som dostal o pár dní v banskobystrickom kine Urpín -
päťminútové standing ovation v pauze medzi žurnálom a hlavným filmom,“
spomína Földvári.
Na štadióne najväčší
potlesk zožalo duo Anton Javorka - Karol Cviček, ktoré manifestačne
dobehlo plece pri pleci na treťom mieste. Prvý raz aj naposledy sa na
pódium postavili až štyria bežci.
Cvičeka pokladal za Čecha, veď väčšinu kariéry behal za Lovosice, netušil, že sa narodil v malofatranskej obci Turie a na sever Čiech odišiel až ako gymnazista. Košický maratón miloval ako málokto, bežal ho 20-krát v období 1966 - 1985. V jeho štatistike figuruje ako Karel, hoci ho pokrstili Karol („po babkinom bratovi, čo sa vysťahoval do Ameriky“) a pod týmto menom ho pred šiestimi rokmi uviedli aj do siene slávy Litoměřicka, regiónu, kde dodnes žije. Cviček, o rok osemdesiatnik, tvrdí, že základ renomé MMM položila precíznosť a spoľahlivosť organizátorov: „Jeho účastník vedel, že od príchodu do Košíc až po odchod bude všetko prebiehať tak hladko, že sa môže sústrediť len na svoj výkon.“
1978: Američana tromfol Kórejčan - rekord platil 23 rokov!
Šesťdesiate aj sedemdesiate roky boli zlatou érou MMM, takže na
traťový rekord Američana Leonarda Edelena z roku 1963 2:15:09,6 útočili
desiatky svetových hviezd - ale márne. Keď na jeseň 1975 organizátori
premiérovo vítali v Košiciach výpravu Kórejskej ľudovodemokratickej
republiky, žiadnemu z nich ani vo sne nezišlo na um, že do histórie
pretekov sa zapíše práve jeden z nej. Nanajvýš sa čudovali, že z takej
diaľky docestovali vlakom (tak sa však oddávna prepravovali aj vodcovia
tejto roky sa izolujúcej krajiny) a že na perón vystúpili všetci v
jednotných oblekoch, každý s podobizňou Kim Ir-sena na klope saka.
Kórejčania
však neboli v maratóne nímandi. Jediné olympijské zlato pre Japonsko,
pokladané za maratónsku veľmoc, vybehal v Berlíne 1936 Son Ki-čchong
pochádzajúci zo severnej časti Kórejského polostrova. A na bronzovom
stupni stál ešte Nam Sung-jong, ďalší z okupovanej Kórey - obaja dali
vzdor najavo sklonením hláv počas hymny Kimigayo. Šampióna Sona zastihol
koniec vojny na juhu kontrolovanom americkou armádou, kde ostal žiť a
ako ikona funkcionárčil aj trénoval. Keď mal takmer osemdesiat, jeho
zverenec Hwang Jong-čo vyhral maratón na barcelonskej olympiáde 1992.
„Teraz už môžem zomrieť,“ poznamenal po tom, ako si vypočul juhokórejskú
hymnu.
Śeverokórejčania v košickej
premiére obsadili prvé tri miesta, čo história s výnimkou ročníkov s
čisto domácou konkurenciou nepoznala. Prví dvaja preťali cieľovú pásku
skoro zároveň a rozhodcovia dlho študovali cieľovú fotografiu. Napokon
uprednostnili Čoe Čang-sopa. Akoby v predtuche, že Go Čung-son má ešte
všetko pred sebou. A skutočne: o dva roky vyhral MMM prvý raz (len 10
sekúnd za Edelenovým rekordom) a o tri znova. Naviac v traťovom rekorde
2:13:34,4 - Edelenov vydržal 15 rokov, jeho až 23!
„Prišli
sme s cieľom opäť vyhrať a prekonať rekord – podriadili sme tomu
taktiku a splnili sme ho,“ tešil sa tréner maratóncov KĽDR Že Sen-džin.
Aký máte najbližší cieľ? vyzvedali novinári. Odvetil bez váhania:
„Vyhrať maratón na olympiáde 1980 v Moskve.“ Ten už však nesplnili -
víťaz MMM 1976 a 1978 Go dobehol na 28. a víťaz 1975 Čoe na 33. mieste.
1988: Labutia pieseň legendárnej obrátky
Najstarší európsky maratón debutoval v roku 1924 na trati
Turňa - Košice a o rok vyskúšal trasu z Košíc do Šebastoviec a späť.
Najslávnejšie kapitoly však napísal na dlhej rovinatej ceste do Sene a
zdanlivo ešte dlhšej, priam nekonečnej opačným smerom. S výnimkou dvoch
rokov počas nevyhnutnej rekonštrukcie starej hradskej začiatkom
päťdesiatych rokov (r. 1951 sa bežalo do Lemešian a späť a 1952 z
Prešova do Košíc) prežil na nej v období 1926 - 1988 viac než dve
tretiny svojej histórie.
Cesta na juh
smerom na maďarské hranice je skoro úhľadná priamka na vodorovnej
tabuli. „Z tej dlhočiznej roviny dovidieť až do Fínska,“ žartoval John
Farrington. Austrálčan v košickej premiére 1972, ktorú mal ako náhradu
za mníchovskú olympiádu (tri týždne pred odletom si naštiepil
priehlavkovú kostičku), bežal opatrne a vyhral. Pricestoval aj o rok a
dlhoročného štartéra a tajomníka MMM Vladimíra Harantu požiadal o
ideálny rozpis tempa na prekonanie Edelenovho traťového rekordu. V
maratónsku nedeľu ortuť v teplomere už na štarte, ktorý býval o jednej
popoludní, ukazovala 26 stupňov. Farrington si vyhrnul tričko a napriek
tomu itinerár dodržiaval. Ale len do 35. kilometra – potom zakýval na
sanitku. „Nepotreboval som ju, no bolo to široko-ďaleko jediné auto a
mňa chytila hnačka,“ tvrdil.
Na ďalší rok
(1974) vládlo presne opačné, psie počasie: len 9 stupňov, lialo, dráha
bola pod vodou a fúkal silný vietor. Severák, čiže do Sene bežcov hnal.
Na
polstoročnicu sa šéfovi košického MMM Jánovi Margitovi splnil sen a
dotiahol do Košíc Rona Hilla, zlatého aj bronzového z ME (1969 a 1971),
ktorý v r. 1970 vyhral v Bostone aj na Hrách Commonwealthu a ako druhý
na svete zabehol maratón pod 2:10 (2:09:28). Slávny Brit sa v ten deň
nechal vetriskom unášať a prekonával jeden rekordný medzičas za druhým:
5. km 14:54,4, 10. km 29:54,8, 15. km 45:00,2, 20. km 1:00:13,6. Na
obrátke v Seni mu namerali 2:03:30! To bol medzičas na skvelé zlepšenie
svetového rekordného času Austrálčana Dereka Claytona 2:08:33,6 z
antverpského, navyše pravdepodobne kratšieho maratónu z roku 1969.
Ibaže
po obrátke dul bežcom podobne silný a chladný vetrisko do tvárí. „Keď
som sa dostal do protismeru, mal som dojem, že bežím proti ľadovej
stene. Tá hrozná zima zo mňa rýchlo vysávala sily a čoskoro som stratil
veľký náskok. Nebyť veľkej vôle, nedobehnem. Ešte aj po dvoch hodinách
som sa triasol ako osika,“ spomínal Hill. Nevzdal sa, skončil dvadsiaty
ôsmy, no keďže na druhú polovicu trate potreboval o 25 minút viac ako na
prvú, MMM nefiguruje medzi jeho 29 maratónmi zo 115 v 55 krajinách,
ktoré dobehol pod 2:20...
Hillovi hovorili
„bežecká mašina“: od 20. decembra 1964 do 30. januára 2017 zabehol
každý deň minimálne jednu míľu, dokopy vraj vyše štvrť milióna
kilometrov. Pred 13 rokmi prerušil služobnú cestu a v Košiciach si
zabehol polmaratón, ešte pred štyrmi bol na MMM ako čestný hosť. V marci
však priniesli britské médiá informáciu, že začal trpieť demenciou -
koľko má odbehané vraj stále vie, ale koľko vnúčat už nie.
Velikáni
sa vracali z Košíc domov s trofejou, aj keď nevyhrali. Aspoň tí, ktorí
dobehli prví na obrátku - dostávali veľký brúsený pohár.
Maratón
preslávil Seňu a Seňa maratón. Nebyť MMM, o dvojtisícovej prihraničnej
abovskej obci by málokto vedel. Seňania si maratón vážili - vôkol vždy
dômyselne a zásadne trošku inak vyzdobenej obrátkovej kulisy (prvé
povojnové štvrťstoročie ju doma chystal a maľoval učiteľ, neskôr
riaditeľ školy Pavol Kenderovský) s transparentom typu Seňa zdraví MMM a
vlajkoslávou vládla vždy jedinečná atmosféra: kopa vďačne
povzbudzujúcich divákov vrátane babičiek, k tomu na vlečke alebo na
tribúne s chuťou a perfektne hrajúca cigánska kapela spravidla na čele s
chýrnym primášom Gejzom Pottom, a za ňou v najbližšom dvore drobné
občerstvenie vrátane poldecáčika pre nešoférujúcich členov posádok
sprievodných áut či autobusov... Po tom, čo to zažil, žasol aj Ind Rómeš
Čandra, dlhoročný šéf Svetovej rady mieru - mimochodom, vlani zomrel vo
veku 97 rokov.
Trať do Sene mnohí bežci
prekliali, ale pokorne sa na ňu vrátili v nádeji, že najbližšie im jej
protivenstvá sadnú a stanú sa slávnymi. Bola krásna svojou náročnosťou a
nevyspytateľná nepredvídanosťou počasia, ale ňou vždy pre všetkých
rovnako.
„Mne sa zdala aj spravodlivá -
obrátkové trate sú podľa mňa najspravodlivejšie, lebo to, čo v prvej
polovici vnímate ako zisk, je v druhej polovici strata, náhle zmeny
počasia práve na obrátke sú výnimočné,“ tvrdí Javorka. „Seňa vábila aj
atmosférou, hudbu ste počuli na štarte a potom znova, ale inú, v
polovici, to vám na chvíľu dodalo sily. Mínusom bola jednotvárnosť
rovinatej trate, dlho pred Košicami ste videli ich kontúry, a nie a nie k
nim dobehnúť...“
Trať z Košíc do Sene a
späť odpísal biznis, ktorý sa rozmohol v maratóne bežeckým boomom
naštartovaným triumfom Američana Franka Shortera v Mníchove 1972.
Najstarší európsky maratón dovtedy chosnoval z tradície, organizačnej
perfektnosti a pohostinnosti. Široká duša a pozornosti v podobe výletov a
darčekov už nestačili, hviezdy začali pýtať peniaze. Košice, ktorých
konkurencieschopnosť upadala, sa v roku 1988 pokúsili zatraktívniť MMM
hlavnou cenou v podobe auta pre víťaza. Vyhral renomovaný východný Nemec
Michael Heilmann, ktorého trénoval Waldemar Cierpinski, jeden z dvoch
dvojnásobných olympijských víťazov, ale ani on nedokázal zabrániť, aby
jeho zverencovi národný atletický zväz (NDR) škodovku „neznárodnil“. Ale
pozor, to nebolo rozhodujúce -vtedy už ani auto nestačilo...
V
maratónskych Košiciach nastal „november“ ešte pred tým „politickým“:
Haranta vystriedal štyridsiatnik Štefan Daňo, tajomník Národného výboru
mesta Košíc, ktorý sprvu opatrne, anketovo, začal sondovať stav verejnej
mienky na prípadnú zmenu trate, no len čo zistil priechodnosť nového,
čisto mestského okruhu, nezaváhal - v roku 1989 sa už na jeho prvej
verzii bežalo.
