Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Odišla poľská kráľovná šprintu

Odišla poľská kráľovná šprintu
Keď koncom júna zomrela vo veku 72 rokov vo varšavskej vojenskej nemocnici Irena Szewińská, svetová atletika prišla o jednu zo svojich najväčších postáv. Už len počet medailí, ktoré získala, je ohromujúci. Nemenej zaujímavý je aj jej životný príbeh.
Zákerná choroba nedopriala najlepšej poľskej atlétke histórie podobnú dlhovekosť v súkromnom živote ako na dráhe. Tam žiarila viac ako poldruha storočia. Za ten čas si priniesla z piatich olympijských hier spolu sedem medailí, z toho tri zlaté. Takúto veľkú zbierku mala pred ňou iba Austrálčanka Shirley Stricklandová-de la Huntyová.

Szewińská získala olympijské kovy v piatich rôznych disciplínach - štyroch bežeckých a v skoku do diaľky. Veľmi úspešná bola aj na majstrovstvách Európy, odkiaľ má celkovo desať medailí v šiestich disciplínach, a to ešte šampionát v roku 1969 vynechala, pretože v tom čase už čakala syna Andrzeja, neskoršieho reprezentanta vo volejbale a člena poľského Senátu. Jej medailová zbierka by isto bola ešte bohatšia, ale v čase jej kariéry ešte neexistovali majstrovstvá sveta, ktoré sa konajú až od roku 1983.
Aj keď to vo svetle dejinných udalostí môže vyznieť paradoxne, za svoju najlepšiu športovkyňu Poľsko pravdepodobne vďačí Sovietskemu zväzu. Ak by totiž Irenin otec Jakub Kirszenstein nebol odišiel študovať do vtedajšieho Leningradu, na území nacistami okupovaného Poľska by sa ako žid konca druhej svetovej vojny možno ani nebol dožil. Ireninu matku Eugeniu, židovku z Kyjeva, spoznal v uzbeckom Samarkande, kde boli počas vojny obaja evakuovaní.

Dcéra Irena sa im narodila rok po skončení vojny v Leningrade. Keď však Jakub Kirszenstein dokončil štúdium akustiky, rodina sa presťahovala do Varšavy.

Rýchly štart

K atletike sa Irena dostala na jeseň ako štrnásťročná vďaka bývalému oštepárovi Janovi Kopytovi, ktorý zorganizoval skupinu žiakov a žiačok z jednej varšavskej školy. Všetci sa zapísali do klubu Polonia Varšava, ktorý Irena Kirszensteinová, neskôr Szewińská, reprezentovala počas celej atletickej kariéry. Zaujímavé je, že spočiatku sa venovala skoku do výšky. Dobré odrazové schopnosti jej však zostali, vďaka čomu získala striebro v skoku do diaľky na olympiáde v Tokiu v roku 1964 (bola to jej vôbec prvá olympijská medaila) aj európsky titul o dva roky neskôr v Budapešti. Skokanské medaily si vybojovala aj na halových majstrovstvách Európy (zlato v roku 1969 a striebro v roku 1971). Istý čas sa poľskí tréneri dokonca nádejali, že by mohla byť prvou ženou, ktorá prekoná sedemmetrovú hranicu. Nakoniec sa jej to nepodarilo. Jej výkonnosť sa zastavila na 667 centimetroch.

Už spomínané olympijské hry v Tokiu, na ktoré prišla ako mladá 18-ročná nádej, jej priniesli aj prvé olympijské zlato, ktoré dodnes vyvoláva kontroverzie. Finišmanka poľskej štafety na 4 x 100 metrov Ewa Klobukowská totiž v roku 1967 neprešla tzv. sex testami – ako vôbec prvá atlétka. Všetky jej svetové rekordy, vrátane toho, ktorý vytvorila štafeta v Tokiu, boli vymazané. Zlato však Poľkám zostalo, aj keď podľa niektorých im ho mali zobrať rovnako ako svetový rekord.
Rekordérka na troch vzdialenostiach

Bez ohľadu na neskoršie dianie okolo Klobukowskej, Kirszensteinová začala lámať rekordy aj v individuálnych disciplínach. Ten úplne prvý v júli 1965 v Prahe na 100 metrov (11,1 sekundy). O mesiac neskôr doma vo Varšave prekonala aj svetový rekord na dvojnásobnej trati. Na ďalšie svetové rekordy si musela počkať až do olympijských hier v Mexiku. Tam už prišla ako manželka prekážkara a neskôr športového fotoreportéra Slawomira Janusza Szewińského. V behu na 100 metrov vyrovnala v medzibehoch svetový rekord. Vo finále však nestačila na dve Američanky Tyusovú a Ferrellovú.

Všetko si však vynahradila v behu na 200 metrov. Ten vyhrala presvedčivo vo svetovom rekorde 22,58. Jej premožiteľky z polovičnej trate nedosiahli ani na medailu. Miernou škvrnou na rekorde, za ktorú Szewińská nijako nemohla, bolo podozrenie, že Mexičania – podobne ako pri niektorých ďalších disciplínach – určili rýchlosť vetra presne na dva metre za sekundu, čo je hranica pre uznanie regulárneho výkonu, aj keď podľa viacerých fúkalo viac.
Szewińská akékoľvek pochybnosti o tom, či na takýto výkon má, rozptýlila v roku 1974, keď v Postupime, kde jej nepomáhal silný vietor ani nadmorská výška, zabehla 22,21. Dokázala to v súboji s domácou Renate Stecherovou, ktorej tak ukončila sériu 90 vyhratých pretekov na 100 a 200 metrov. Neskôr Szewińská spomínala, že po dobehu celý štadión stíchol - v šoku z výsledného času aj nečakanej prehry svojej favoritky. „Ak by sa bolo bývalo meralo ručne, pravdepodobne by som vošla do dejín ako prvá šprintérka, ktorá sa dostala pod 22 sekúnd,“ povedala v roku 2011 v rozhovore pre Przeglad sportowy.

Rok 1974 bol pre Szewińskú zrejme najlepším v kariére. Deväť dní po svetovom rekorde na 200 metrov totiž vytvorila svetový rekord aj na 400 metrov. Ako vôbec prvá žena zabehla túto trať pod 50 sekúnd. Dodnes je jedinou atlétkou, ktorá dokázala prekonať svetové rekordy na troch šprintérskych tratiach – 100, 200 i 400 metrov. Aby toho nebolo málo, v tom istom roku sa jej podarilo zabehnúť 100 metrov pod jedenásť sekúnd. Aj keď to nebol svetový rekord, prelomenie tejto hranice bolo ďalším z významných míľnikov jej kariéry.

Skvelú formu potvrdila aj na majstrovstvách Európy v Ríme, kde vyhrala behy na 100 a 200 metrov a pomohla štafete na 4 x 100 metrov k tretiemu miestu. V roku 1974 sa zároveň začala jej séria 34 víťazstiev v behu na 400 metrov, ktorú potiahla až do roku 1978, keď na pražských majstrovstvách Európy nestačila na Maritu Kochovú a Christinu Brehmerovú. Na konci roka kraľovala svetovým tabuľkám na 100, 200 aj 400 metrov. Málokoho teda prekvapilo, keď ju agentúra UPI vyhlásila za najlepšiu športovkyňu roku 1974.

Vytrvalá šprintérka

Hoci bola Szewińská na svetovej atletickej scéne už desaťročie, jej výkonnosť naznačovala, že sa na odchod ani zďaleka nechystá. Mesiac pred olympiádou v Montreale vyslala súperkám jasný odkaz, že ani po tridsiatke nijako nespomaľuje. V Bydhošti opäť pokorila hranicu 50 sekúnd aj svetový rekord. V Kanade si na ňu brúsila zuby 18-ročná východná Nemka Brehmerová, lenže Szewińská už v semifinále prekonala olympijský rekord a to najlepšie si nechávala až na finále. Tam to dlho vyzeralo na vyrovnaný súboj bežeckých generácií, lenže v cieľovej rovinke Szewińská nedala súperke šancu a vyhrala s takmer desaťmetrovým náskokom. Bol to najväčší rozdiel medzi víťazkou a striebornou na tejto vzdialenosti v histórii olympiád. Ďalší svetový rekord 49,29 bol už len príjemným bonusom.

Posledné veľké atletické medaily získala Irena Szewińská na európskom šampionáte v Prahe v roku 1978. Tak z behu na 400 metrov, ako aj zo štvrťkárskej štafety si odniesla bronz. Jej rozlúčka s veľkou atletikou bola smutná. V semifinále behu na 400 metrov si natiahla sval a do cieľa iba dokrivkala. Po skončení kariéry však za najväčšie športové sklamanie označila skok do diaľky na olympiáde v Mexiku. Cítila sa na medailu, ale skončila už v kvalifikácii. „Nehovorím, že by som určite vyhrala medailu, ale nemala som po dlhom tréningu mať ako prvé preteky olympijskú súťaž. Je mi ľúto, že to tak dopadlo,“ vyznala sa v rozhovore pre časopis Bieganie.

Po skončení aktívnej kariéry porodila druhého syna a rýchlo prešla na funkcionársku dráhu. Angažovala sa v Poľskom atletickom zväze, neskôr aj v strešných organizáciách európskej a svetovej atletiky a od roku 1998 bola členkou Medzinárodného olympijského výboru. Počas predchádzajúcich olympiád pravidelne navštevovala aj slovenský olympijský dom.

O tom, čo znamenala pre svojich krajanov a akú mala povahu, výborne vypovedá historka, ktorú rozprával Sebastian Coe. Počas inšpekcie na stavbe olympijského štadióna v Londýne zrazu robotníci prestali pracovať a zamierili k delegácii Medzinárodného olympijského výboru. „Všetci sme sa usmievali a chystali sme sa podať im ruku, ale úplne nás ignorovali a zamierili priamo k Irene. Naši poľskí stavbári okamžite spoznali svoju národnú hrdinku. Zostala s nimi a s každým z nich sa porozprávala,“ spomínal na poľskú kráľovnú šprintu šéf svetovej atletiky.
16.10.2018   /   Ostatné   /   Autor: Tomáš Mrva   /    Foto: SITA/AP

Ďalšie články