Odišiel míliar, ktorý písal dejiny

Štvorminútová hranica v behu na jednu míľu, čiže 1609 metrov, bola kedysi podobne bájnou ako neskôr 10 sekúnd na 100 metrov či v súčasnosti dve hodiny v maratóne. Už v 40. rokoch sa k nej priblížili skvelí švédski bežci Arne Andersson a Gunder Hägg. Niektorí odborníci si myslia, že nebyť druhej svetovej vojny, ktorá množstvo talentovaných atlétov odklonila iným smerom, padla by táto hranica oveľa skôr. Našli sa však aj skeptici, ktorí tvrdili, že je fyziologicky nemožné zabehnúť míľu pod štyri minúty. Že ľudský organizmus to jednoducho nemôže vydržať.

Istý čas to vyzeralo, že skeptici budú mať pravdu. Švédom sa v priebehu troch rokov podarilo skresať svetový rekord o päť sekúnd, lenže potom – od júla 1945 - na dlhé roky zamrzol. Skúšali to mnohí, všetci zlyhali. Viacerí sa priblížili až frustrujúco blízko. Odolávala však nielen štvorminútová hranica, ale aj Häggov čoraz bradatejší rekord. Jedným z tých, ktorí zamerali na ňu pozornosť, bol aj anglický študent medicíny Roger Bannister.

Zodpovedná príprava

Stalo sa tak po olympijských hrách v roku 1952, ktoré sa skončili pre Bannistera sklamaním, v športe jedným z najtrpkejších – v behu na 1500 metrov skončil štvrtý. Aj keď Bannisterov výkon sa dnes považuje za jeden z posledných veľkých triumfov amatérskeho športu, bol za ním aj kus vedy. Britský denník The Guardian v tejto súvislosti cituje športového geografa Johna Bala: „Niekoľkých Bannisterových súperov trénovali vedci, ale Bannister bol vedec – a bol pripravený aplikovať vedecké princípy na svoje vlastné telo.“ Pripomína, že Bannister bol jedným z prvých, kto v tréningu využíval bežecký pás a spolu s výrobcom bežeckej obuvi sa mu podarilo znížiť jej hmotnosť o tridsať percent.

Rýchly a inteligentný medik však myslel aj na taktiku. Najprv sa mu jej svojrázna aplikácia vypomstila. Britský atletický zväz v roku 1953 odmietol uznať jeho britský rekord 4:02, pretože ho zabehol „v umelých podmienkach“. Tými umelými podmienkami mali strážcovia na mysli, že jeho kamarát Chris Brasher, neskorší olympijský víťaz a zakladateľ londýnskeho maratónu, prvú polovicu trate v podstate odkráčal a keď ho Bannister dobehol o kolo, robil mu až do cieľovej rovinky vodiča.

Táto skúsenosť ich však neodradila. Bannister sa rozhodol využiť vodičov aj 6. mája 1954. Jedným z nich bol opäť Brasher, druhým Chris Chathaway, ktorý sa neskôr uplatnil aj v politike. V príprave zabehol Bannister trištvrte míle pod tri minúty. Zostávala už len „maličkosť“ – zvládnuť posledné kolo pod minútu.

Dráma v Oxforde

Mesiac pred rekordným pokusom dopadla na Bannistera kríza. Nedarilo sa mu v tréningu plniť svoj cieľ – zabehnúť desať 400-metrových intervalov a každý z nich pod 60 sekúnd. Rozhodol sa pre radikálne riešenie, ktoré mnohí považovali za šialenstvo. Dal si prestávku od tréningu a na niekoľko dní odišiel do hôr. Túry mu zjavne prospeli, pretože po návrate behával intervaly za 59 sekúnd. Už zostávalo len pretaviť tréningovú formu aj do výsledku v pretekoch.

Jeho veľký deň mu však takmer pokazilo počasie. Silný vietor mu vohnal do hlavy pochybnosti, a že sa postaví na štart, sa definitívne rozhodol až polhodinu pred začiatkom pretekov. Kľúčový bol dohovor od trénera Franza Stampfla, ktorý mu povedal, že ak nenastúpi, možno si to bude vyčítať do konca života.

To, čo sa dialo od osemnástej hodiny večer, je dnes už legendou, ale oplatí sa to zopakovať. Brasher prvý štart ulial, čo len zvýšilo nervozitu na dráhe. Prvé kolo však Bannister a jeho vodiči zvládli za 58 sekúnd. Bannister si neskôr spomínal, že mal pocit, že Brasher beží pomaly a poháňal ho, aby pridal. Až neskôr zistil, že tempo bolo presne také, aké malo byť. Brasher nestratil hlavu a priviedol Bannistera a Chatawaya za svojím chrbtom do polovice pretekov v čase 1:58.

Všetko vyzeralo byť v poriadku. Vedenie od Brashera prevzal Chataway a mládenci mierili k svetovému rekordu aj nehynúcej sláve. Lenže keď Bannister začul medzičas po troch kolách, mierne spanikáril. Tretie kolo im trvalo viac ako 62 sekúnd. To posledné, rozhodujúce, musel zabehnúť pod 59 sekúnd.

„Nebol som si istý, či mám okamžite začať finišovať, alebo počkať ďalších 150 yardov (137 metrov, pozn. red.) a predbehnúť Chatawaya až na protiľahlej rovinke. Rozhodol som sa počkať trochu dlhšie a potom som nastúpil. Bolo tam veľa adrenalínu, to vás môžem uistiť,“ spomínal s odstupom desaťročí. Ten adrenalín sa nakoniec oplatil. Keď Roger Bannister preťal cieľovú pásku, časomer sa zastavil na troch minútach 59 sekundách a štyroch desatinách. Bannister písal dejiny, ale žiadnu extázu v tej chvíli neprežíval. Povedal, že sa cítil ako vybuchnutá žiarovka.

Rekord... a rýchly koniec

Ako to už v športe býva, prekonanie bájnej hranice jedným športovcom zrazu otvorilo bránu aj ostatným. Bannisterov rekord vydržal len 46 dní. Vo fínskom Turku, rodisku Paava Nurmiho, ho prekonal Austrálčan John Landy. Bol to krásny historický paradox, lebo Landy ešte niekoľko týždňov predtým vyhlasoval, že pod štyri minúty míľu nikdy nezabehne.

V auguste toho istého roku sa jediní dvaja muži, ktorých osobné rekordy na míľu sa začínali trojkou, stretli v priamom súboji na hrách Britského impéria vo Vancouveri. Tieto preteky majú dnes prezývku zázračná míľa a pripomína ich aj socha, na ktorej sa Landy obzerá doľava, aby si skontroloval, kde je Bannister, ale ten ho v tej chvíli obieha sprava. Hoci Landy väčšinu trate viedol, v cieli bol o osem desatín sekundy rýchlejší Bannister. Pochopiteľne, obaja pokorili štvorminútovú hranicu. To, čo sa ešte pred niekoľkými mesiacmi zdalo nedosiahnuteľné, bolo zrazu rutinou.

Roger Bannister zavŕšil svoj skvelý rok 1954 víťazstvom na 1500 metrov na majstrovstvách Európy v Berne. Na konci sezóny ukončil atletickú kariéru a naplno sa venoval medicíne. To, že časopis Sports Illustrated ho vyhlásil za športovca roku 1954, prekvapilo len málokoho.

Ak by Bannister nebol prekonal štvorminútovú hranicu, svet by si ho pamätal predovšetkým ako výborného neurológa, ktorý uverejnil desiatky vedeckých článkov a napísal niekoľko odborných kníh, ale aj výbornú autobiografiu, ktorá podľa niektorých dokazuje, že mal aj veľký literárny talent. Okrem toho bol prvým predsedom Britskej športovej rady, vtedajšieho strešného orgánu športu v Británii. Bol propagátorom športu pre všetkých, bojovníkom proti dopingu a iniciátorom výstavby športových hál. V posledných rokoch ho kvárila Parkinsonova choroba.