Náš národný bežecký sviatok

Náš národný bežecký sviatok
V nedeľu 24. apríla ráno o 9.00 h nasadlo do nákladného vojenského auta 37 bežcov. O 10.30 h už stáli zoradení na priestranstve pod starobylým Devínom. Beh vylákal aj babky z kostolov. Sledovali zablatené postavy, lebo trať bola rozmoknutá a ťažko chápali, prečo bežia, keď ich nikto nenaháňa. Písal sa rok 1921 a zrodila sa krásna tradícia.

Dátum 24. apríla si organizátori prvého ročníka behu Devín - Bratislava nevybrali náhodou. Práve v ten deň, lež v roku 1836 sa vydala skupina študentov združených okolo Ľudovíta Štúra na výlet na hrad Devín. Sám Štúr označil tento deň za ,,narodní svátek" a neskôr v liste M. Godrovi o tom napísal. ,,Bol jasný deň; slnko z jasna vychádzalo, keď sme sa blížili k starým hradbám osirelého Devína a zdalo sa vychádzať na nový deň Slovenska. Keď sme ta prišli, oddýchli sme si, potom sme vyliezli na najvyššiu hradbu Devína a začali sme so spevom, k tejto slávnosti zloženým, náš sviatok. Potom sa držala reč, v ktorej sa rozprávali príbehy Devína, porovnávali sa minulé časy s prítomnými, po čom sa spievalo. Po speve vystúpil iný rečník s ódou k tomu zloženou, ktorú vystriedal spev, po čom zase pôvodný trúchlospev prednášal tretí rečník. Vystúpili ešte niektorí a recitovali najviac z Klácela, potom ódu na Slovákov, znelky zo Slávy dcéry. Tým sa ukončila slávnosť, ktorá nám navždy ostane pamätná."

V januári 1920 na ustanovujúcej schôdzi atletického odboru I. ČsŠK Bratislava zvolili za predsedu atletického trénera Američana Maxa W. Youngera (na Slovensku pôsobil až do roku 1923). Práve jeho zásluhou a podporou hlavného protagonistu atletiky v klube Antona Mášu-Balíka prijali členovia novovzniknutého odboru uznesenie, že pripravia cestný beh, akési slovenské Běchovice (pražský beh Praha - Běchovice). S pomocou predsedu I. ČsŠŠK Gejzu Reháka (mimochodom, v roku 1939 prvého predsedu Slovenského olympijského výboru) zapáleného pre atletiku, získali do organizačného výboru aj prominentné osobnosti mesta. Vo februári 1921 prebehla tlačou správa, že atletický odbor I.ČSŠK Bratislava pripravuje na jar usporiadanie cestného behu z Devína do Bratislavy.

Ešte pár hodín pred plánovaným štartom bola neistá účasť pretekárov maďarských a nemeckých menšinových klubov na Slovensku, ktoré neboli členmi Československej atletickej amatérskej únie, čo malo byť podmienkou štartu.

Delegát Československej atletickej amatérskej únie (ČsAAU) Ing. Skřivánek z Prahy vyriešil problém kompromisom. Vyhlásil, že ak chcú tieto kluby nominovať pretekárov na nedeľňajšiu premiéru, musia sa zúčastniť na rokovaní o založení Západoslovenského okrsku ČsAAU so sídlom v Bratislave. Ráno sa na stole objavili podpísané vyhlásenia menšinových klubov, že s podmienkou súhlasia a prídu na rokovanie. Nič nebránilo, aby sa podujatie spustilo.

Na nádvorí Štefánikových kasární na dunajskom nábreží (sídlo 4. ženijného pluku), kde sa v súčasnosti nachádza Slovenská národná galéria, nasadlo v nedeľu 24. apríla ráno o 9.00 h do nákladného vojenského auta 37 bežcov zo Slávie Praha, Viktórie Žižkov, Třebíča, Prostějova, Žideníc, Komárna i Bratislavy (I. ČsŠK a PAC) a do starej fordky sa napratala skupinka funkcionárov. O 10.30 h už stáli zoradení na priestranstve pod starobylým Devínom. Beh vylákal aj babky z kostolov. Sledovali zablatené postavy, lebo trať bola rozmoknutá a ťažko chápali, prečo bežia, keď ich nikto nenaháňa.... Celú trať lemovali diváci a najviac sa ich tiesnilo v cieli pred Slovenským národným divadlom, kde ich bolo pätnásťtisíc! Hoci Bratislava mala vtedy iba 90 000 obyvateľov... Husté špaliere lemovali posledné metre. Lesk podujatiu dodala aj skutočnosť, že zároveň sa konali aj jarné slávnosti Československého Červeného kríža. Do cieľa, kde vyhrávala vojenská kapela, dobehlo 21 bežcov.

Favoritom bol preslávený olympionik, ktorý celú mladosť strávil v Budapešti, Václav Vohralík (AC Sparta Praha), ktorý napokon zvíťazil (36:51,4 min). Nadšený dav ho v cieli vítal hromovým ,,Zdar!“. S minútovou stratou za ním dobehol jeho oddielový kolega František Zika, ktorý prišiel do cieľa naboso, lebo po ceste stratil jednu tenisku. Najlepším bratislavským bežcom bol pekár Koloman Schätzel z menšinového klubu PAC, ktorý skončil ôsmy. Mestská tlač písala: ,,Závod tento bude historickým v dejinách športu na Slovensku, lebo športový úspech bol ohromný. Závod otvoril konsolidáciu atletického športu na Slovensku."

V tieni Mníchova len 7 bežcov

Už v roku 1923 sledovalo preteky 10 000 divákov! Pozoruhodnosťou tretieho ročníka bola účasť – chodcov. O rok neskôr vo štvrtom ročníku (zasa tisícové davy) dobehol Schätzel už druhý a bratislavský úspech korunoval tretím miestom iba devätnásťročný František Hulán (VAS Bratislava), ktorý prehral až vo finiši. Súčasťou podujatia bol aj beh vojakov s malou poľnou výzbrojou. V roku 1925 na jubilejnom piatom ročníku štartoval aj slovenský olympionik, košický rodák 22-ročný Jozef Koščák, ktorý vyhral , za ním skončil Hulán. V roku 1931 práve Koščák získal natrvalo putovný pohár venovaný Lekárskou fakultou Univezity Komenského. Štartovalo iba osem bežcov. Športová tlač písala: ,,Jubilejný desiaty ročník mal dva rekordy. Jeden radostný, že víťazovi Koščákovi sa podarilo docieliť nový traťový rekord a druhý menej sympatický, že sa ho zúčastnil iba minimálny počet oficiálne prihlásených atlétov.“

Rektor bratislavskej univerzity profesor Dobroslav Orel venoval v roku 1932 víťazovi nový večne putovný krištáľový pohár, ktorého kópia sa používa až dodnes. Samostatnou kategóriou bol beh vojakov v športovom výstroji s malou poľnou. Užitočnú službu vykonali vojenskí telefonisti, ktorí podávali informácie o priebehu behu z každého kilometra, takže obecenstvo v cieli bolo priebežne informované o vývoji. Hospodárska kríza spôsobila v roku 1933 neúčasť moravských bežcov. Zachránili to vojaci, ktorých bolo šesťkrát toľko ako registrovaných bežcov. Aj ich zásluhou prekonali štartujúci po prvý raz hranicu sto účastníkov.

Na štart v roku 1935 nastúpilo rekordných 136 pretekárov, no 126 z nich boli vojaci. Vladimír Šlechta dovŕšil účasť nepretržitých štrnástich štartov. Upozornil na seba talent Karol Herceg (I. Čs.ŠK Bratislava), ktorý hneď vo svojom prvom štarte skončil tretí. O rok neskôr Herceg získal pri Botanickej záhrade asi tridsaťmetrový náskok, ktorý do cieľa ešte zvýšil. Bratislavčania prijali jeho triumf s veľkým jasotom. Po prvý raz vyhral atlét z klubu, ktorý preteky pripravoval!

Denník Slovenská politika v roku 1937 napísal: ,,Pri tohtoročnom behu sme postrádali účasť vojakov v ľahkej poľnej výzbroji. Ako sme sa dozvedeli, stalo sa tak preto, že poriadajúci ľahkoatletický odbor I. ČsŠK Bratislava nemohol obstarať autobus, ktorý by dopravil vojakov do Devína, pretože nemal na úhradu vo výške 200 Kčs. Tento prípad nám názorne ukazuje, za akých ťažkých pomerov sa v slovenskej atletike pracuje a funkcionári, ktorí napriek týmto nepriaznivým okolnostiam pracujú neúnavne v ľahkej atletike, zasluhujú skutočne obdiv a plné uznanie.“

Sedemnásty ročník (1938) sa konal v tieni Mníchova. Beh zavŕšil prvú etapu svojej existencie. Na štartovú čiaru sa postavilo iba sedem bežcov. Vojsko bolo totiž v tom čase už v stave pohotovosti. V súvislosti s rozpadom prvej republiky museli odísť v roku 1939 z národnostných príčin zo Slovenska ľudia, ktorí sa o podujatie najviac zaslúžili: Anton Máša-Balík, Karel Rotkovský, Karel Ziegler a iní. Celý organizačný výbor, ktorí tvorili zväčša českí funkcionári, sa rozpadol.

Lákali aj Zátopka


V rokoch 1939 – 1947 bola vojnou a jej následkami prerušená tradícia. O desať rokov neskôr sa zásluhou Rudolfa Holzera, jednej z najvýraznejších osobností slovenskej atletiky, a atletického oddielu ŠK Bratislava, beh znovu obnovil. Na štarte bolo 1. mája 1948 13 bežcov. Organizačný výbor vydal toto vyhlásenie: ,,Beh Devín – Bratislava nech nám pripomína vždy puto, ktorým sa viaže Bratislava k symbolu slovanskej podstaty, k staroslávnemu Devínu a vykrojenie ktorého z časti nášho slavanskeho tela znamená urážku našich dejín, na ktorej sa na nás dopustil náš odveký nepriateľ. Slovenská atletika dáva týmto podujatím svoj výraz, že sviatok práce – 1. máj je i pre športovcov článkom spolupatričnosti, jednoty a bratstva.“ V špalieri asi 2000 divákov dobehol prvý František Augustín.

V roku 1950 sa spustila ,,železná opona“. Devín vyhlásili za pohraničnú obec a nezmyselné politické pomery nepripúšťali, aby sa tam organizovali podujatia podobného rozsahu a významu. Preteky sa neuskutočnili. Clivo, napísal vtedy Rudolf Holzer, zostalo v roku 1950 v tábore slovenských vytrvalcov. Malá nádej svitla, keď sa v rekordnom čase podarilo zorganizovať v rámci Dňa armády (7. októbra 1951) podujatie na skrátenej trase. S myšlienkou prišiel dvojnásobný víťaz (1936, 1937) Karol Herceg, tentoraz už v úlohe organizátora. Lebo v Deň armády sa zdvihli závory pohraničného pásma. Dokonca po prvý raz štartovali aj dorastenci a ženy, ale iba na 1 a 3 km. Ba organizátori sa pokúšali aj o štart fenomenálneho rekordéra Emila Zátopka, čo im, žiaľ, nevyšlo. Hetrik prvenstiev dovŕšil František Augustín. Práve jubilejný 20. ročník prerušil históriu na ďalších šestnásť rokov (1952 – 1966). Preteky sa nekonali, hoci v roku 1958 devínsky obvod uvoľnili z pohraničného pásma. Nebol však dostatok iniciatívy na obnovenie behu. Slovan Bratislava, nástupca I. ČsŠK, nemal natoľko skonsolidovaný atletický oddiel.

Podujatie vzkriesila po šestnástich rokoch TJ Rapid. Z iniciatívy R. Holzera, F. Letovanca a J. Brlicu z TJ Rapid Bratislava sa začalo v roku 1967 s prípravami na obnovenie. Vhodnou príležitosťou sa stala spolupráca so slovenským výborom Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, na čele ktorého bol Július Viktory, bývalý výborný atlét. Viktory sa stal aj predsedom organizačného výboru, tajomníkom F. Letovanec a technickým poradcom a vedúcim R. Holzerom. Devín – Bratislava sa konal ako súčasť osláv Dní československo-sovietskeho priateľstva. Preteky sa uskutočnili 3. júna. Po prvý raz vyhral preteky zahraničný atlét Walter Dietiker zo švajčiarskeho Bazileja a za ním skončil Piešťanec Anton Javorka. Veľkú smolu mal topoľčiansky bežec Adam Košťál. Mal tesne pred cieľom dvadsaťmetrový náskok, no v poslednej zákrute sa pošmykol, spadol, pád ho pripravil o víťazstvo a skončil až tretí. V Karlovej Vsi sa pretekári dostali do prietrže mračien a silného protivetru. Nebolo vidno ani na päť metrov. Do cieľa vbiehali ako neviditeľné siluety.

Nad prepadliskom nezáujmu


V roku 1970 sa preteky nekonali, ale to bol posledný prípad prerušenia kontinuity. Rudolf Holzer napísal vo svojich spomienkach: ,,Koncom decembra 1969 ma postihol infarkt myokard. To pre mňa osobne znamenalo vyradenie z akejkoľvek športovej činnosti. Bol som nútený zanechať aj svoje zamestnanie. Moja liečba trvala do konca marca 1970. Po návrate z kúpeľov som sa dozvedel, že do tých čias sa s prípravami na Devín nezačalo. Videl som pred sebou jeho ďalší čierny osud. Stáli sme teda na novom historickom rázcestí. O náhradnom termíne napriek urgenciám nemohlo byť ani reči. Neupadne zasa toto krásne športové podujatie do zabudnutia? Ktosi si však predsa vstúpil do svedomia. Výročná členská schôdza TJ Rapid Bratislava rozhodla, že sa znovu v roku 1971 ujme organizovania 24. ročníka behu Devín – Bratislava. Prijal som tú do ucha pošepnutú pripomienku pôvodného obnoviteľa behu Františka Letovanca: len kvôli tebe Holzer, v záujme veci, kamarátsky.“

Ubehlo presne polstoročia od založenia podujatia, keď v roku 1971 R. Holzer napísal: ,,Beh Devín – Bratislava sa mal stať veľkým manifestom svojbytnosti slovenského národa. A aj sa ním stal! Žiaľ, postupne sa na jeho význam zabudlo a zdá sa, že sa potom stal už len čírou športovou záležitosťou.. Záujem popredných reprezentantov mesta, verejných ustanovizní, spoločenských organizácií klesal natoľko, že neraz hrozilo jeho odumretie. Za jediné ospravedlnenie slúži fakt, že po roku 1938 okupáciou Devína hitlerovcami, neskoršie zasa okolnosťou, že sa ocitol v hraničnom pásme sa jeho nitky umele prerušili. Po daždi však zvyčajne vychádza slnko. A zvíťazilo predsa len pochopenie. Ušľachtilosť pôvodnej myšlienky sa znovu presadila, obrodila. Jeho obnovenie vyvolalo veľký ohlas. Prišli znovu veteráni, prišli pomôcť mnohí, ktorí si ho obľúbili, prípadne predtým sa na jeho organizovaní zúčastňovali. Odvtedy už ani raz nevypadol z atletického kalendára.“ Preteky sa konali 10. októbra, no usporiadatelia sa museli boriť s prekážkami, nábrežie bolo rozkopané, lebo sa začalo s výstavbou nového mosta. Cieľ na skrátenej trati (10 000 m) bol pred PKO a začala sa séria víťazstiev Petra Suchána.

V roku 1976 beh znovu takmer skolaboval, no predsa sa konal. Denník Šport vyšiel s titulkom Nad prepadliskom nezáujmu: ,,S výnimkou Běchovíc niet v celej republike starších atletických pretekov, ktoré by sa zachovali. A predsa veľa nechýbalo a bol by beh, ktorého trasa vedie už roky spod Devínskeho brala do centra Bratislavy, zmizol v prepadlisku nezáujmu... Konečné vyjadrenie Mestského atletického zväzu v Bratislave – nenašiel sa atletický oddiel, ktorý by usporiadal 29. ročník behu Devín – Bratislava, hoci jeho predseda osobne prerokoval možnosť usporiadania so všetkými oddielmi. Pred deviatimi rokmi sa podujala na renesanciu pretekov TJ Rapid, hoci nemá atletický oddiel. Zorganizovala štáb obetavých pracovníkov, ktorí pripravili jeho osem ročníkov. Usporiadania deviateho sa zriekla. Dôvodov na to bolo niekoľko, financie, nedostatok ocenenia, výčitky v zmysle: ,,kto vám káže byť organizátorom, keď nemáte atletický oddiel“.

Rok 2012 stanovil nový rekord


Dvadsiatydeviaty ročník, hoci sa dostal aj do kalendára EAA, zostal dva mesiace pred konaním bez patróna. Do zahraničia neodišla nijaká pozvánka, nijaký tlačiarenský stroj nevytlačil propozície.“ Narýchlo zvolaný organizačný výbor atletického oddielu Slovana dal 25. októbra dohromady obetavých ľudí a rozhodol, že sa bude 14. novembra bežať. Peter Suchán, člen banskobystrickej Dukly vyhral po štvrtý raz (1971, 1974, 1975, 1976). Prvý raz štartovali aj ženy. Prvé tri ročníky vyhrala vtedy najlepšia slovenská vytrvalkyňa Paula Májová-Kirnová, ktorú trénoval Juraj Nagy.

V roku 1977 vyhral náš skvelý bežec na 3000 m cez prekážky Dušan Moravčík. Rodák z Bánova, strieborný medailista z ME 1971 a piaty z OH 1972 patril pravdepodobne k najprominentnejším víťazom. Organizátori podchytili aj tzv. Malý Devín pre žiactvo a dorast, ktorý sa konal po prvý raz na kratších tratiach. Organizácia podujatia sa po roku 1976 dostala znovu k pôvodným usporiadateľom. Preteky prevzal atletický oddiel Slovana Bratislava, kde bol ústrednou postavou hospodár telovýchovnej jednoty Ing. Viktor Nedved, ktorý nielen organizoval, ale aj behal. V roku 1980 štartoval aj Dully Sipprelle, americký konzul na veľvyslanectve vo Viedni aj so svojou manželkou Lindou a trinásťročným synom Markom.

Pravda v roku 1981 napísala: ,,Azda nebude prehnané tvrdiť, že 34. ročník bol istým prelomom v dlhej šesťdesiatročnej histórii najstaršieho atletického podujatia na Slovensku. Ním sa asi bude raz v budúcnosti datovať začiatok éry podujatia, ktoré už spĺňa požiadavky masového, tak trochu národného behu. Na trati bežal robotník vedľa inžiniera, manžel vedľa manželky (maratónkyňa Mária Nagyová s manželom Jurajom), otec vedĺa syna (bývalý päťbojár Vladimír Černý so synom, ktorý zvábil z hereckej partie aj Milana Kňažka).“ O rok po prvý raz padla hranica tisíc účastníkov (1172). V roku 1986 sa zrodilo prvé víťazstvo rekordérky podujatia Aleny Močáriovej, ktorá jediná vyhral sedemkrát (1986, 1989, 1993, 1995, 1996, 1997 a 2001). 1987: Rekordný počet, doteraz neprekonaný 4245 prihlásených účastníkov.

V roku 1992 prevzala organizovanie pretekov Správa telovýchovných a rekreačných zariadení hlavného mesta Slovenska Bratislavy, ktorej riaditeľom bol kanoista, účastník mníchovskej olympiády 1972 Ľubomír Kadnár. Denník Pravda si povzdychol, že sa podujatie dožilo ďalšej jari: ,,Apríl sa nezaprel. Kľúčové však bolo iné: prvá nedeľa mesiaca poveternostných rozmarov na ľavom brehu Dunaja aj tentoraz patrila bežcom, hoci najstaršími atletickými pretekmi zasa raz lomcovala predsmrtná triaška. Najmä vďaka bratislavskému STARZ-u sa však dožili aj tejto jari. Spod Devína sa ju vydala vítať tisícka verných.“ V roku 1994 sa zrodilo prvé víťazstvo Miroslava Vanka, ktorý vyhral ešte aj v rokoch 2002, 2004 a 2005 a zaradil sa k dvom štvornásobným víťazom a rekordérom Jozefovi Koščákovi a Petrovi Suchánovi. Tlač chválila STARZ. ,,Odvtedy, čo organizáciu behu prevzal STARZ, ako keby ustáli problémy. Pred tromi rokmi hrozil jeho zánik, hoci usporiadateľskú štafetu držal Slovan, počas ktorého éry zaznamenal národný beh svoje najslávnejšie kapitoly, písané bezmála štyrmi tisícmi párov nôh. Našťastie, v krízovej chvíli magistrát hlavného mesta SR Bratislavy prevzal Devín ako srdcovú záležitosť a tradícia pokračuje.“

Počet účastníkov posledné roky kolísal okolo čísla tisíc. Avšak v roku 2007 prekročil hranicu 1500 bežcov, v roku 2008 dokonca 2000 bežcov, v roku 2009 3 000 a v roku 2010 sme sa priblížili k číslu takmer 4000 bežcov. Pomaly sa šplhal k rekordu. V roku 2012 sa konal už jeho 65. ročník a prekonal ho – zaevidovaných bolo 6490 účastníkov, do cieľa vbehlo 5259! Katarína Berešová z Košíc vyhrala po piaty raz (predtým 2006, 2008, 2009 a 2011).

Medzi organizátormi 66. ročníka spoznávame staré známe tváre, ktoré sú ústrednými postavami pretekov už desaročia: Peter Blaho, hlavný koordinátor pretekov či doc. PhDr. Bartolomej Rusina, CSc., hlavný rozhodca. Súčasná hlavná trasa so štartom pod Devínskym bralom meria 11 625 metrov. Pre mládež je pripravený Malý Devín. Spoločný cieľ je pripravený na Rázusovom nábreží, kde na Dunaji oddávna kotví historický propeler.
29.3.2013   /   Ostatné   /   Autor: Anton Zerer

Ďalšie články