Ako dieťa sa Brasher v škole venoval typickým britským športom – futbalu, ragby a kriketu. Nijako v nich však nevynikal. Až keď sa dostal k cezpoľnému behu, našiel svoju skutočnú športovú lásku. Vytrvalostný beh ho potom sprevádzal až do konca života. Popri ňom však aj mnoho iných aktivít.
Prvé okamihy slávy
Na medzinárodnej scéne sa prvý raz presadil v roku 1951 na Svetových študentských hrách v Luxembursku. Zvíťazil v behu na 5000 metrov a skončil druhý na 1500 metrov.
Len málokto vie, že nehynúcu svetovú slávu si mohol získať v roku 1953. Bol totiž náhradníkom do expedície, počas ktorej Ed Hillary a Šerpa Tenzing ako prví ľudia preukázateľne vystúpili na Mount Everest.
Oveľa známejšia je jeho úloha pri prvej míli pod štyri minúty, ktorú zabehol 6. mája (1954) v Oxforde Roger Bannister. Brasher plnil úlohu vodiča počas prvých dvoch kôl. Nemal to vôbec jednoduché, pretože v druhom kole na neho netrpezlivý Bannister zozadu kričal, aby pridal. Brasher si však zachoval chladnú hlavu a držal dohodnuté tempo. V treťom kole prebral vodičskú taktovku ďalší skvelý bežec Chris Chataway. Bannister po pretekoch uznal, že nebyť Brashera, tempo by isto prepálil a na rekord by nedosiahol.
Brasher sa cítil trocha nepríjemne, že sa stal slávnym vďaka výkonu niekoho iného. „Bol to môj okamih slávy a dosiahol som ho tak, že on vyliezol po chrbte niekomu inému. Zúfalo som chcel v nejakej inej disciplíne dokázať, že aj ja niečo dokážem,“ spomínal neskôr.
Tou disciplínou bol beh na 3000 metrov. Brasher v nej už mal olympijské skúsenosti, ale jedenáste miesto z Helsínk bolo pre neho sklamaním. V Melbourne 1956 mal oveľa vyššie ambície. To znamenalo vzdať za zlozvykov (viac ako dvadsať cigariet denne) aj iných kratochvíľ (chodenie po horách a za dievčatami).
Situáciu mu komplikovalo, že jeho rakúsky tréner Franz Stampfl sa presťahoval práve do Austrálie.
Brasher nebol príliš talentovaný bežec. Jeho veľký bežecký kamarát Chris Chataway o ňom povedal, že jeho výkony sú z piatich percent výsledkom schopností a z 95 percent výsledkom charakteru. Tréner bol teda pre neho dôležitejší ako pre talentovanejších bežcov. Riešenie sa predsa len našlo.
Stampfl trénoval Brashera na diaľku, keď svoje inštrukcie nahrával na pásku. Boli to možno práve Rakúšanova skúsenosť a chladná hlava, ktoré Brasherovi pred Melbourne pomohli.
Na národnom šampionáte totiž Brasher vybuchol a začali sa šíriť reči, že s takou výkonnosťou ho možno na olympijské hry ani nenominujú. Stampfl nespanikáril a nariadil trojtýždňový odpočinok len s ľahkými behmi. Brasher si kožu zachránil v medzištátnom stretnutí s Československom, v ktorom si zlepšil osobný rekord. Teraz už len musel dokázať svoju triedu aj v konkurencii najlepších.
Dráma v Melbourne
Brasher nepatril zďaleka medzi favoritov. V štartovom poli bolo niekoľko bežcov s výrazne lepšími osobnými rekordmi a na štarte bol aj jeho tímový kolega John Disley, ktorého nikdy predtým nezdolal. Lenže súťaže na najvýznamnejších podujatiach sú špecifické. A finále v Melbourne patrilo k mimoriadne dramatickým. Brasher sa pretlačil medzi Maďara Rozsnóyia a Nóra Larsena až pri preskakovaní jednej z prekážok v poslednom kole. Na vodnej prekážke mal už jasný náskok. Neskôr hovoril, že tristo metrov pred cieľom vedel, že vyhrá. V cieli bol v novom olympijskom rekorde 8:41,2, ktorý bol o šesť sekúnd lepší ako jeho predchádzajúce maximum.
Radosť však netrvala dlho. Po dvanástich minútach sa dozvedel, že ho diskvalifikovali za kolíziu s Larsenom. Brasher okamžite protestoval. Jeho súperi sa zachovali mimoriadne rytiersky. Larsen priznal, že ku kontaktu došlo, ale podľa neho bol bezvýznamný a nijako neovplyvnil výsledok pretekov. Nemec Heinz Laufer, ktorý by sa po Brasherovej diskvalifikácii dostal na tretie miesto, povedal, že takú medailu by nechcel a ani by si ju neprevzal. Rozsnóyi, ktorý mohol mať zlato, sa tiež zastal Brashera. Rozhodcovia po troch hodinách oznámili, že platí pôvodné poradie.
Oslavy olympijského víťazstva boli veľmi svojrázne. Brasher sedel na izbe s Chatawayom, keď k nim o tretej ráno prišla dvojica britských novinárov s fľašami. Na druhý deň Brasher a Chataway zorganizovali „tekutý obed“ s ďalšími novinármi. „Som asi jediný olympijský víťaz, ktorý si preberal medailu úplne a totálne na mol,“ priznal neskôr Brasher. Keď mu francúzsky člen MOV vešal medailu na krk, vzduchom sa šíril závan džinu a nový olympijský šampión mal čo robiť, aby pri predklone nespadol zo stupňa víťazov.
Druhá kariéra
Pre Brashera to bola v podstate rozlúčka so súťažnou kariérou. Krátko po olympijských hrách sa zamestnal ako športový redaktor nedeľníka Observer. Neskôr pracoval aj pre BBC. Na aktívny šport ani zďaleka nezanevrel. Stal sa nadšeným obdivovateľom orientačného behu. Dokonca vymyslel aj jeho anglický názov. „Práve som sa po prvý raz zúčastnil na jednom z najlepších športov na svete. Ťažko povedať, ako ho nazývať. Nóri mu hovoria orientation.“ V angličtine z toho nakoniec bol orienteering.
Jeho nádeje, že orientačný beh bude v Británii rovnako populárny ako v Škandinávii, sa nenaplnili, ale s Johnom Disleym urobili všetko pre to, aby sa tak stalo.
Už ako mladík rád chodieval do hôr a toto mu zostalo až do vysokého veku. Veď už ako dôchodca prešiel Škótsko od jedného pobrežia k druhému. A podobných bláznovstiev mal na konte viacero. Aby sa ľuďom v horách lepšie chodilo, navrhol ľahkú horskú obuv, ktorá bola známa ako Brasher Boot. Neskôr založil aj sieť obchodov s bežeckým oblečením, obuvou a inými doplnkami.
Jedna z jeho najúspešnejších myšlienok sa nezrodila v anglických či škótskych horách, ale v ďalekom New Yorku. V roku 1979 sa tam zúčastnil ma maratóne a vrátil sa úplne nadšený. V novinovom článku obdivne písal, ako sa „čierni, bieli a žltí, protestanti aj katolíci, židia a moslimovia, budhisti a konfuciáni spoločne smiali, povzbudzovali a trpeli počas najväčšieho ľudového festivalu, aký kedy svet videl“.
V hlave mal jasno: takýto maratón chcem aj v Londýne. Lenže trápili ho pochybnosti. „Máme skvelú trať, ale máme aj dostatočné srdce a pohostinnosť, aby Londýn privítal svet?“ pýtal sa v reportáži z New Yorku. Londýnska radnica ani polícia najprv nechceli počuť o tom, že by sa tam takéto bláznovstvo malo niekedy uskutočniť. Brasher však nepatril k tým, ktorí sa ľahko vzdávajú, a tak si nakoniec presadil svoje – 29. marca 1981 sa konal prvý Londýnsky maratón.
Brasher dúfal, že príde aspoň štyritisíc ľudí. Nakoniec ich bol takmer dvojnásobok. Na štarte stál, ako inak, aj Brasher. Hoci mal už po päťdesiatke, trať zabehol za dve hodiny a 56 minút. Neskôr sa ukázalo, že trať bola o tridsať metrov dlhšia, ako má byť, ale nikomu to príliš neprekážalo. O rok neskôr sa už na štarte tlačilo viac ako osemnásťtisíc ľudí. Dnes je Londýnsky maratón jedným z najväčších, najznámejších a najprestížnejších športových podujatí na svete.
Brasherovi priniesol nielen veľa radosti, ale aj nepríjemností. V roku 1990 investigatívny novinár Duncan Campbell obvinil Brashera a Disleyho, že Londýnsky maratón, oficiálne registrovaný ako charita, využívali na osobné obohacovanie. Brasher a Disley súdny spor vyhrali a dostali odškodné viac ako milión libier. Paradoxom bolo, že keď daňový úrad skúmal hospodárenie Londýnskeho maratónu, zistil preplatok na daniach vo výške pätnásťtisíc libier.
O tom, že Brasher bol skutočne pozoruhodnou osobou, svedčí aj príhoda, o ktorej v roku 1959 písal denník Times. Brasher bol svedkom dopravnej nehody, po ktorej vodič z miesta činu utiekol. To, čo nasledovalo, opísali noviny takto: „Brasher ho naháňal, chytil a požiadal ho, aby sa vrátil. Vodič sa ho pokúsil udrieť a znovu ušiel, ale pán Brasher ho znovu naháňal, chytil a sedel na ňom, až kým neprišla polícia.“ Aj taký bol Chris Brasher. Muž bez talentu, a predsa veľká postava svetovej atletiky.
