Inšpirácia z Atén a Paríža
Oba najstaršie maratóny sú potomkovia novovekých olympiád. Bostonský hneď tej prvej v Aténach 1896. „Dĺžka trate bola obrovská, nečudo, že ju odborníci pokladali za nerozumnú, no len čo sa pojem maratónsky beh vyslovil, už nešlo ustúpiť,“ napísal v pamätiach francúzsky barón Pierre de Coubertin. Úspech pretekov z Marathonu do Atén označil za jedinú senzáciu inauguračných Hier a ich dobeh za „najpodivuhodnejšie predstavenie“, aké v živote zažil.
Víťazného Spiridona Luísa, syna roľníka z aténskeho predmestia, ktorý sa živil ako nosič chýrnej marusskej vody, dvaja princovia odviedli z cieľa rovno k mramorovej lóži ich otca, kráľa Juraja. Za triumf mu monarcha údajne núkal pozemky aj dom, ale Spiridon si vypýtal len koňa a káru, aby mal na čom voziť mešťanom liečivú vodu...
Svetovú premiéru maratónu na vlastné oči videl aj bostonský atletický tréner John Graham a očarila ho. Z jeho iniciatívy a vďaka peniazom miestneho biznismena Herberta Holtona už o rok olympijský šampión na 100 a 400 metrov Tom Burke odštartoval v Ashlande prvý ročník bostonského maratónu. Bez pištole, len výkrikom „Go!“
Kolískou košického maratónu bola parížska olympiáda 1924 a košickým Grahamom Béla Braun, ako sa až do konca druhej svetovej vojny volal Vojtech Bukovský. Syn židovského obchodníka s farbami, v Budapešti vyštudovaný stavebný inžinier sa zamlada zbláznil do športu a v lete 1924 sa za vlastné vybral na Hry VIII. olympiády. V maďarčine vychádzajúci denník Kassai Napló publikoval z jeho pera nadšené správy najmä o behoch a keď sa z Paríža vrátil, ten najdlhší sa rozhodol usporiadať aj v Košiciach. V presvedčení, že „z výkonov maratóncov môže vyrastajúca mládež čerpať neutíchajúcu, nezlomnú silu pre svoj ďalší život“.
Fartleky na ihličí
Braun alias Bukovský mal nos na hviezdy. Aktuálne aj budúce. V roku 1931 nahovoril na vyskúšanie si maratónu iba 19-ročného talentovaného Argentínčana Juana Carlosa Zabalu, ktorý prišiel do Európy na turné – a o rok v Los Angeles bol už z neho olympijský víťaz. Jeho košický traťový rekord 2:33:19 h prekonal až po druhej svetovej vojne Švéd Gösta Leandersson.
Brčkavý Severan pochádzal z Jämtlandu, hornatej oblasti v strednom Švédsku, podobne ako jeho dlhonohý aj ľahkonohý rovesník „Wunder-Gunder“ Hägg, najslávnejší bežec vojnovej éry, autor šestnástich svetových rekordov na tratiach od 1500 do 5000 m, pričom desať z nich zabehol v roku 1942 v rozpätí 82 dní. Oboch trénoval fenomenálny atletický i lyžiarsky kouč Gösta Olander, ktorý vo Vålådalene blízo svojej farmy zriadil tréningové centrum a forsíroval v ňom behanie po borovicovom ihličí metódou fartlekov – najmä vďaka nemu športový svet spoznal toto švédske slovo, ktorého preklad znie „hra s rýchlosťou“.
Leandersson v košickej premiére v októbri 1946 v snehovej kaši dobehol druhý za Fínom Mikkom Hietanenom, ktorý dva mesiace predtým vyhral maratón aj na prvom povojnovom európskom šampionáte v Osle a bol tri roky po sebe svetovou jednotkou. O Jämtlandčanoch sa traduje, že sú veľmi ctižiadostiví. Leandersson sa na Slovensko vrátil v roku 1948 a na 30. kilometri mu namerali lepší medzičas ako Zabalovi pri rekorde. V závere stuhol a napokon ho neprekonal, ale na štadión pribehol s jasným náskokom a s úsmevom od ucha k uchu. „Leandersson exceloval pred 30-tisíc divákmi,“ nadpísal správu z Košíc najväčší štokholmský denník Dagens Nyheter, pričom pripomenul, že ďalšie desaťtisícky lemovali trať.
Košice-Boston-olympiáda
„Prvý raz v živote som počul ľudí v uliciach kričať moje meno,“ priznal Gösta. „A keď na stožiar vytiahli našu vlajku a obecenstvo na košickom štadióne jasalo, cítil som sa ako na švédskom národnom sviatku.“ No a potom povedal historickú vetu: „Vyhrať ešte bostonský alebo olympijský maratón – a budem až do konca života spokojný.“
„V týchto slovách sa najvýraznejšie zračí hodnota košického maratónu, ktorý sa počas dvoch desaťročí rozrástol do obrovských rozmerov,“ komentoval súdobý slovenský týždenník Štart. „Košice – Boston – olympiáda, to sú dnes pojmy! Vyhrať na ich tratiach maratón je snom každého vytrvalca na svete.“
Ako v rozprávke, Leanderssonovi sa túžba splnila už o pol roka: v apríli 1949 zvíťazil aj v Bostone. Do massachusettskej metropoly sa vybral v predstihu. Desať dní pred štartom si prebehol celú trať a natiahol si achilovku. Maratón bežal cez bolesť a na sedemnástej míli ho takmer zrazilo nečakane odbočujúce auto, napriek tomu vyhral s takmer trojminútovým náskokom. Gösta musel byť tvrdý chlap, lebo povolaním bol horský vodca a turistický sprievodca. V nemocnici sa údajne ocitol len raz, keď mu operovali pruh, a to už mal skoro sedemdesiat...
V treťom štarte v roku 1950 ho Košičania poctili štartovým číslom 1 a odvďačil sa im traťovým rekordom 2:31:20,2 h. Vyhrať na olympijských hrách sa mu však nepošťastilo – dokonca ani na nich štartovať.
Obral o triumf aj Bikilu
V zozname víťazov 118 ročníkov bostonského maratónu figuruje jediný olympijský šampión (1990 Gelindo Bordin, zlatý Talian zo Soulu 1988), kým v listine víťazov reálne odbehnutých 89 košických ročníkov sú dvaja: okrem Argentínčana Juana Carlosa Zabalu (1931) i Etiópčan Abebe Bikila, ktorý u nás vyhral rok po prvom z dvoch triumfov pod piatimi kruhmi v Ríme 1960.
Maratónec 20. storočia mal v roku 1963 jedinečnú šancu skompletizovať trojkorunu a po olympijskom a košickom triumfe si pripísať aj bostonský. Ale nevyšlo mu to. Bikila vyhral v kariére 14 maratónov. Všetky, čo dobehol – okrem onoho v Bostone, v ktorom skončil až piaty.
Do Ameriky pricestoval s Mamom Woldem, svojím olympijským nástupcom (1968), a prvý šok zažili už na letisku generála Logana, keď prvý raz v živote zazreli sneh. V deň štartu po ňom už nebolo ani chýru, ale fúkal chladný vetrisko. Bikila s Woldem napriek tomu nasadili tempo na traťový rekord, no udržali ho len pätnásť míľ. „Chýbalo im primerané oblečenie a na trati aj glukóza, čo spôsobilo, že dostali kŕče,“ analyzoval neskôr ich tréner. Najviac im však asi chýbal on, vo Fínsku narodený švédsky kouč Onni Niskanen, ktorý ostal v Addis Abebe...
Z tempa etiópskeho dua napokon vyťažil Belgičan Aurèle Vandendriessche, ktorý ako prvý v Bostone bežal pod 2:20 (2:18:58). Fláma prezývaného Vandy vyhlásili za belgickú športovú osobnosť roku 1963, lebo vyhrať nad Bikilom, to bolo terno.
Behával vždy s naširoko kmitajúcimi lakťami, rovnomerným tempom, uvoľnene, sebavedome a s úsmevom na tvári nielen vtedy, keď si už bol istý víťazstvom. O rok obhájil bostonský primát s náskokom 230 metrov a vyhlásil: „Bol to najpohodovejší maratón, aký som kedy bežal.“ Pokus o hetrik mu prekazili Japonci: v roku 1965 obsadili celý piedestál, Belgičanovi zvýšilo „len“ štvrté miesto.
Aurélova aureola
Keď prišiel Aurèle Vandendriessche na jeseň 1965 do Košíc, mal Kristove roky a za sebou štarty na troch olympijských hrách. V Melbourne 1956 bežal iba druhý maratón v živote, napriek tomu dlho držal krok so svojimi idolmi mladosti – obhajcom zlata, „českou lokomotívou“ Emilom Zátopkom a neskorším francúzskym víťazom Alainom Mimounom. Trúfal si, veď ho trénoval slávny Marcel Alavoine, ktorý na londýnskej olympiáde 1948 doviedol Gastona Reiffa v Zátopkovej konkurencii k zlatu na 5000 m a Étienna Gaillyho k bronzu v maratóne. Posledných dvanásť kilometrov však už Aurèle viac kráčal, než bežal a skončil až na 24. mieste. S odstupom rokov priznal, že mu pred štartom dal ktorýsi z cyklistických funkcionárov belgickej výpravy štyri tabletky, na každých desať kilometrov jednu, ale on zhltol všetky naraz – a po návrate domov mu diagnostikovali zväčšenie pečene.
V Ríme 1960 mu zasa mal lekár na 20. kilometri podať fľašku s vývarom z kostí, ale nestihol doraziť včas na občerstvovaciu stanicu a Flám napokon maratón nedokončil. Až tokijské Hry 1964 dopadli aspoň trochu podľa jeho predstáv – skončil siedmy. Teda až na to, že sa mu na päte nalial veľký pľuzgier, do ktorého sa dostala infekcia a musel na operáciu...
O rok v Košiciach sa už Vandendriessche na boľavú pätu nesťažoval. Ani na horúčavu a na bezvetrie. Všetci liali do seba aj na seba litre vody, len Belgičana nikto nevidel občerstvovať sa. Na 25. kilometri nasadil trhák a odvtedy sa súperom iba vzďaľoval. Chýrnym Britom Adcoksovi a Kilbymu ušiel takmer o tri, respektíve štyri minúty. Najmä tomu druhému mal čo odplácať – na belehradských majstrovstvách Európy 1962 mu vyfúkol zlatú medailu.
Vandendriessche ako druhý a dodnes posledný maratónec vyhral v Bostone (dokonca dvakrát) aj v Košiciach. Navyše v Bruseli, Duisburgu, Paríži či Berne. Na európskych šampionátoch (svetové vtedy ešte neexistovali) to však dvakrát dotiahol „len“ na vicemajstra. Druhé striebro získal na ME 1966 v Budapešti. Zlato zasa pripadlo Britovi – tentoraz Jimovi Hoganovi.
Boom behu a vláda peňazí
Vtedy ešte ani najlepší bežci neinkasovali peniaze. V Bostone dostávali víťazi olivovú korunu a preplácali im cestovné a stravu. V Košiciach ich navyše zobrali na výlet do Vysokých Tatier a obdarili pohárom. Belgičan Vandendriessche sa v šesťdesiatom piatom vrátil zo Slovenska domov s veľkou krištáľovou trofejou.
„Dodnes ju opatruje, nedávno nám na dôkaz poslal aktuálnu fotografiu, na ktorej sa usmieva v jej spoločnosti,“ vraví riaditeľ Medzinárodného maratónu mieru Branislav Koniar. „V júli oslávil 83. narodeniny a podľa vlastných slov sa stále dobre drží, preto sme ho pozvali do Košíc. Ale zasa nie až tak, aby som si trúfol na takú cestu, odvetil. Poďakoval sa, sľúbil však poslať namiesto seba najstaršieho z troch synov, 56-ročného Tonyho, ktorý na počesť polstoročnice otcovho víťazstva odbehne polmaratón a úsek v tradičnej juniorskej štafete.“
Po olympijskom triumfe Američana Franka Shortera v Mníchove 1972 obletela planétu prvá vlna bežeckého boomu a za ňou sa privalila móda veľkomestských maratónov – bez tradície, ale s bohatými sponzormi. Vytrvaleckej špičke začali vyplácať veľké peniaze, najskôr tajne pod stolom, potom už aj nad ním, čo na najtradičnejšie podujatia malo účinky cunami. Do Košíc od konca sedemdesiatych rokov prichádzali esá len zo socialistického bloku. Amerika si uťahovala aj zo slávneho Bostonu, označovala ho za „poslednú baštu amaterizmu“. Jeho organizátori napokon rezignovali a uzavreli zmluvu s najväčšou zámorskou poisťovňou. Kým Bill Rodgers za štyri primáty v rokoch 1975 – 1980 nedostal od nich ani penny, Austrálčanovi Robertovi de Castellovi za jediný v roku 1986 vyplatili 60-tisíc dolárov a ešte mu venovali aj najnovší model mercedesu...
Boston verzus Košice
ROČNÍKY
BOSTON: vrátane tohtoročného oficiálne 119, v roku 1918 však bežali len armádne štafety
KOŠICE: tohto roku bude oficiálne 92. ročník, ale v rokoch 1938 a 1940 sa pre (pred)vojnové udalosti maratón v Košiciach neuskutočnil
TRAŤ
BOSTON: od zrodu jednosmerná – štart pôvodne v Ashlande, od 1907 v Hopkintone
KOŠICE: dvakrát jednosmerná (1924 Turňa nad Bodvou – Košice, 1952 Prešov – Košice), inak obrátková (Košice – Seňa – Košice, raz s obrátkou v Šebastovciach a raz v Lemešanoch), od roku 1989 mestský okruh
REGULÁRNOSŤ
BOSTON: trať mala rôznorodú dĺžku, pôvodne len 39,4 km (24,5 míle), neskôr 41,1 km, regulárnych 42 195 m (26 míľ a 385 yardov) sa beháva až od roku 1957 – vzhľadom na fakt, že štart leží o 140 m vyššie ako cieľ a klesanie viac než trojnásobne prekračuje pravidlami povolený limit (42 m), žiaden bostonský výkon nespĺňa podmienky uznania za rekord
KOŠICE: od zrodu predpisových 42 195 m
TERMÍN
BOSTON: spravidla 19. apríla, od 1969 tretí aprílový pondelok
KOŠICE: až na výnimky (vojnové roky a 1964) vždy v októbri, sprvu 28. októbra, od 1969 v prvú októbrovú nedeľu
