Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Jdu s děravou patou, mám horečku zlatou...

Jdu s děravou patou, mám horečku zlatou...
Čože je to stovka, povedali si Miloš s Máriom a dvojčlenný tím Šunka a salám sa vydal na trať. Ako to dopadlo?
Miloš

Poznáte to: 4, 8, 64, atď. Číselné postupnosti patria medzi obľúbené hlavolamy. Nájsť medzi číslicami postupnosť však niekedy nie je jednoduché. Tento rok ale vznikla postupnosť, ktorá si zaslúži pomenovanie po svojom objaviteľovi – Máriovi Šmýkalovi. Takzvaná Šmýkalova postupka: 21, 19, 21, 42, atď. Otázka znie: aká hodnota nasleduje?

Nuž, riešenie je jednoduché. Totižto môj mladý kamarát prepadol pohybu ako mnoho ďalších. A tak sa tento rok zúčastnil na rôznych súťažiach. Na jar odštartoval polmaratónom a na záver roka si naplánoval aj kráľovskú bežeckú disciplínu - maratón.

Tu sa ale jeho ambície končili. Teda končili sa dovtedy, kým nezistil, že sa dá absolvovať aj niečo dlhšie ako len 42 kilometrov. Prečo teda neskúsiť aj niečo z kategórie ultra.

Správne riešenie dnešnej tajničky je 100. Slovom - sto kilometrov.
Mário

Existuje však aj iná tajnička. Volá sa Z nuly na sto a jej správnou odpoveďou je Miloš Šebela. Taký bol jeho rok 2018, keď Ponitriansku stovku nedokončil a okrem toho zas tak veľa nenabehal. V podstate išiel z nuly na stovku.
Keď sa na Facebooku spýtal, či by si s ním niekto zabehol stovku v Malých Karpatoch, zdalo sa mi to ako dobrý nápad napriek tomu, že som mal deň po prvom maratóne.

Veď naivita nepozná hranice a hranice nepoznajú mňa. Pravidelne mi dokážu pripliesť do života niečo, čo by ma malo zlomiť. Ale Miloš namietal.
On si dá každý rok jedného ironmana a presvedčil ma volebným sloganom, že: „pri tom, koľko máš nabehané, to bude pre teba úplná pohoda.“
Áno, aj majster tesár ako on sa utne. Nebola to pohoda.

Miloš


Beh je krásna športová činnosť, kde si užívate alebo trpíte sám za seba. Vy ste v tomto futbalovom tíme brankár, obranca, stredopoliar aj útočník. Lenže existujú aj súťaže dvojíc, hoci je to skôr rarita.

Pozor, nejde o štafetu. Dvojica si trasu nemôže po bratsky rozdeliť medzi sebou, ale musí ju ísť spolu. Ide skôr o akési bežecké manželstvo. V dobrom aj v zlom. Čo beh spojil, človek nerozlučuj. Akurát je to bez oficialít, ako sú oltár, obrúčky a svedkovia.

Okrem toho to funguje ako v domácnosti. Keď je nejaký problém, zasadne rodinná rada. Napríklad vtedy, keď partneri zídu z trasy alebo jeden z nich pociťuje bolesti nôh.

Bremeno si nesú spolu, podporujú sa a pomáhajú si. Je to však sobáš z rozumu a manželstvo trvá pomerne krátko. Hneď za cieľom totiž prebehne rozvodové konanie.

Dovtedy však - v dobrom aj v zlom. Tím Šunka, salám.

Mário


Baliť sa na ultramaratón, je ako hotovať sa na desaťdňovú dovolenku na Aljaške. Najmä v prípade, keď je váš prvý.

Nemáte šajnu, čo vás vôbec čaká, tak začnete dva týždne vopred sledovať počasie. Zbytočne. Potom sa dostanete k plánovaniu a sledovaniu videí, čo by sa asi tak mohlo hodiť a čo si zvyknú brať iní. Ale aj to je zbytočné.

Nakoniec si zoberiete plnú skriňu zbytočných vecí, lebo veď hádam nepodceníte výbavu na prvej stovke, a tie potrebné si necháte doma. Nehovoriac o troch banánoch, štyroch proteínových tyčinkách a šiestich géloch. Lebo čo ak nebude stačiť jedna občerstvovačka každých pätnásť kilometrov.

„Ty si kúzelník. Ako si do batoha dostal toľko vecí? Ver mi, že tri banány nebudeš potrebovať,“ radí Miloš pred štartom v Dúbravke. Nebyť jeho tipov a trikov aké oblečenie a jedlo si brať, alebo ako si vyrobiť z obalu detskej výživy skladací dvojdecový pohár, asi by som bežal s prívesným vozíkom.
Nuž, vyložím azda polovicu batohu, aj tak vyzerám ako Michelangelo z Ninja korytnačiek. To sa už ale presúvame na štart.

„Ak sa budeme držať týchto dvoch, skončíme druhí,“ ukáže Miloš na neskorších víťazov.

„Obávam sa, že by tá veta platila skôr bez toho posledného slova ‚druhí‘.“

Nakoniec sa ich držíme závratných šesť krokov, kým miznú za prvou zákrutou.
Miloš

Základom úspechu je správne trafiť trasu. Neblúdiť a nenabehať zbytočne viac, ako treba. Napriek tomu už na Devínskej kobyle lúštime mapu a pridávame si nejaký kilometer navyše. To len pre istotu, aby to náhodou nebolo menej.

Kilometre si prvý raz kontrolujeme pred druhou občerstvovačkou.
„Už by sme mali mať za sebou okolo 14 kilometrov,“ odhadujem.
„Mne ukazuje 17,“ upresňuje Mário.

„To máš signál z nejakých čínskych satelitov? Lebo Číňania skopírujú aj kilometer, keď chcú. Len u nich je to taký ten fejkový kilometer. Žiaden originál, a potom to vyjde takto.“

„Ale nie, veď druhá občerstvovačka má byť na 18,5. kilometri.“
„Hm. Podľa Číny určite. Len aby nás tie ich satelity nezmiatli.“

Mário

Čína nečína, koho trápi, na koľko sme to odbehli. Mňa trápi skôr naše tempo.

„Fú, ideme rýchlo,“ opakuje Miloš už tretíkrát.

„Ale ako to? Však pomalšie sa ani nedá.“

Nuž, zvyknutý na behy v meste si to v tejto chvíli veru pomalšie predstaviť ani neviem. Nakoniec sa však ukáže, že namiesto predstavovania si som mal radšej konať. Pretože, keď sa ti zdá, že ideš pomaly, tak spomaľ. Tak vravel Zarathustra.

V našom prípade to však platí v trochu pozmenenej podobe. Na prvej občerstvovačke strávime päť minút, na tajnej sa ledva zastavíme a tretiu na 38. kilometri absolvujeme chlebom s masťou a cibuľou, banánom, colou a doplnením fliaš a po troch minútach pokračujeme.

Pri mojom prvom a Milošovom treťom ultrabehu sa ukáže, že naša verzia nesprávnej stratégie by mohla znieť napríklad takto: čím rýchlejšie sa približuješ cieľu, tým sa ti viac vzďaľuje. Nevadí, spomaľujeme. Už naozaj. A pomáha to.

Miloš


Fajnovo sa nám beží a odsýpa to. Teda až na to, že 98 percent času pozerám na Máriove sexi pozadie. V jednom momente ma prepadáva silný pocit pravdy. Tá chvíľa, keď pochopíte, čo už všetci okolo dávno vidia – Cisár je nahý. Teda, že ja som brzda tohto dvojzáprahu. A mladosť len z úcty k šedinám ešte neukázala, ako je to v skutočnosti.

„Bezo mňa by si to dal dnes tak o dve hodiny rýchlejšie,“ vyhlásim.

„Ale kdeže.“

„Veď si furt pätnásť metrov predo mnou.“

„To sa ti len zdá. Mám teraz krízu,“ prizná sa Mário.

Nuž umučený človek to je, keď aj počas krízy dosahuje kozmické rýchlosti, že ho musím brzdiť. Hádam raz dorastiem na túto výkonnostnú úroveň aj ja.
Pri súťaži dvojíc je celkom náročné zladiť sa. Lebo dvaja ľudia nemajú rovnaké tempo. A keď ide niekto na začiatku svižnejšie, druhý ho zatiaľ v duchu preklína. Je to skutočne partnerský život, keď musíte hľadať kompromisy a prispôsobovať sa.

„Mário, kam sa tak ženieš. Daj si, prosím ťa, polhodinovú prestávku, ja ťa azda dovtedy dobehnem...“

Mário

Áno. Miloš zavelí, že sa nemám kam ponáhľať a aj ho vyslyším. Keď ma však už niekoľko hodín sužuje kríza a ani po niekoľkých hodinách neprestáva, kapitulujem.

„Bolo mi toto treba? Nebolo by mi lepšie doma v teple? Na kieho oného ja toto vôbec robím? A vlastne. Stojí mi to za to? Čo keby som odstúpil? Bolo mi toto treba? Nebolo by mi lepšie doma v teple?“ chodia mi hlavou dookola diabolské myšlienky.

Asi mi niektorá myšlienka aj vypadne z úst, keď Miloš zrazu zakročí.

„Kamoško, predstav si, že teraz ležíš na pláži. Slniečko svieti, more je teplé, drinky vychladené a čašníčky opálené. Jedna z nich sa usmeje, tak sa jej prihovoríš a zostaneš s ňou ešte niekoľko hodín,“ rozohráva hru s názvom Zahoď svoje starosti a pozri, aký je krásny deň.

Lenže účinok sa nedostavil. Začína sa druhé kolo - fanfáry a superlatívy.
„Na najbližšej letnej olympiáde nás budeš reprezentovať, máš na to. Ty si makač a beháš výborne.“

Na tieto slová už celkom obmäknem. Hoci po sérii lichôtok navrhne Miloš, že keď mi nebude lepšie na ďalšej občerstvovačke a už to ďalej nepôjde, nebudeme to siliť a odstúpime. Veď načo si ešte viac kaziť sychravú sobotu. Dobré to síce nie je ani na 55. kilometri, ale hádam to nebudeme vzdávať. Navyše v Marianke? Hádam sme nejakí pútnici.

Miloš

Kríza je ošemetná vec. Taká tá poriadna, ktorá vám zalezie pod kožu. Taká, keď sa začínate opúšťať, hlava je zvesená, nie je vám do reči a idete len zotrvačnosťou. Pravá, ľavá, pravá, ľavá.

Akokoľvek máte natrénované, nabehané a hocakú fantastickú máte formu, do cieľa vás na dlhých pretekoch dostane hlava. Morálka na dlhých pretekoch totiž hneď od rána dostáva len góly. Upršané počasie – 0:1. Málo energie – 0:2. Boľavé nohy, prípadne nejaký pľuzgier k tomu (to je aj za dva góly) – 0:4.
A keď je skóre negatívne už v polčase, nuž komu by sa chcelo hrať tú druhú polovicu, všakže.

Moja rýchlejšia polovička spomaľuje až do chôdze. Je vidno, že túto upršanú sobotu by si práve teraz vedel vychutnať aj inak ako pobehovaním po lesných chodníčkoch. A tak sa dostávam pred neho.

To, že na dlhých pretekoch príde nepohoda a diskomfort je istota. Keď klesá morálka, treba ju len pozdvihnúť.

A tak vyťahujem lichôtky, aby môj tichý parťák pookrial. Nezaberá. Skúsim to inak.

„Jdu s děravou patou, mám horečku zlatou, jsem chudý, jsem sláb, nemocen,“ rozbehnem zábavu okolo piatej poobede.

„Severní vítr je krutý, počítej lásko má s tím. K nohám ti dám zlaté pruty, nebo se vůbec nevrátím,“ pokračuje Mário a nezastaví sa. Hneď je nám obom veselšie.

Šláger TV sa nechytá na to, čo v októbrovej bukovine niekde medzi 55. a 65. kilometrom odznelo. Ani Martin Jakubec by sa za niektoré refrény v našom podaní nehanbil. Naša rýchlosť stúpa.

Diridonda a Pod bielou alejou nie je všeliek, ale keď vás celý človek odhovára od toho, aby ste pokračovali v nejakej púti, pretože je prosto zima a všetko vás bolí, vtedy radia niektorí doktori užívať si nepretržite, až pokiaľ vás porazenecká nálada neprejde.

Mário

Nestopujem to, ale minimálne už vyše hodiny ideme rýchlou chôdzou. Museli sme spomaliť, pretože moje ľavé koleno z pretekov odstúpilo už niekde v polovici.

No keď sa vám začne telo rozpadať, rôzne časti tela sa odrazu k sebe správajú solidárne. Bežne o sebe nevedia a neprehodia ani slovo, ale keď zrazu bolí ľavá noha, pravá jej cez hlavu odkáže: „Nevadí, ja ťa zatiaľ zastúpim a zvládneme to. Len poď ďalej, už to nemáme ďaleko.“

Pravá noha to naozaj ťahá hore aj dolu kopcom a ľavá sa len zduto posúva vpred, ako keď malému chlapcovi zakážete ísť na vysokú preliezku. No just už potom nepôjde na žiadnu. Po chvíli ho to však prejde a tvári sa znovu normálne. Bolesti sú fuč.

Ultramaratón trvá tak dlho, že sa vám počas pretekov zregeneruje telo. Stačí spomaliť a zničené svaly si oddýchnu. Vďaka dlhej rýchlochôdzi ma nič nebolí a cítim sa ako pred jedenástimi hodinami.

„Poďme, skúsme pobehnúť, či ma telo len nechce oklamať,“ navrhnem.

Bežíme až do predposlednej občerstvovačky na 77. kilometri, kde prídeme kúsok pred siedmou večer. Tá je priam spásou. Záchod, horúci kurací vývar, ibuprofén, protizápalový gél.

Keď z občerstvovačky odchádzame, zavolám otcovi, pretože aj jeho sa týka Šmýkalova postupka. Zabehol so mnou všetky preteky, jedine tú stovku vynechal.

„Sledujeme ťa online a hneď aj vyhodnocujem vaše priemerné tempo a priemernú rýchlosť. Zapisujem aj poradie a čas. Idete výborne, držte sa,“ prizná sa, že stovka je pre šmýkalovskú domácnosť jednoznačne najväčšia športová udalosť generácie. Tak to už musíme dokončiť.

Do cieľa musíme prejsť najskôr okolo rozprávkového hradu, ktorý je presne do polovice v hustej hmle. Ale zakliata je len tá jedna polovica, na druhej strane je viditeľnosť normálna.

Lenže to už zahadzujeme za hlavu všetky naše pôvodné plány o kozmických časoch. Akože zabehnúť to okolo 13 hodín. To by sme mohli, či?

Zabudni.

Tak azda do 15 hodín? Ale kdeže.

Nakoniec sme šťastní, keď sa dostávame do cieľa po vlastných, bez vážnej ujmy a bonusom je, že nie sme zďaleka poslední. Spálili sme asi pol milióna kalórií a v cieli si dávame zaslúžené pivo.

Pri ultrabehu poľavíte zo všetkých nereálnych plánov. Potom aj v práci, keď vám pri deadline niekto napíše skratku ASAP, aby ste úlohu odovzdali ideálne hneď, preložíte si ju po svojom. Ani Skoro Ani Prirýchlo. Naučíte sa byť skromnejší.

Ultra je vždy z kategórie silný zážitok. Budúci rok si budem musieť naplánovať novú číselnú postupnosť. Po tejto poslednej však viem, že nie každá sa musí končiť trojcifernou vzdialenosťou.
22.1.2019   /   Ostatné   /   Autor: Miloš Šebela, Mário Šmýkal   /    Foto: archív Miloš Šebela

Ďalšie články