Behajte v dovolenkovom raji: Čarovný St. Moritz

Vyhľadávanou turistickou destináciou pre zimné i letné radovánky sa Ober Engadin stal postupne. Prvé stopy osídlenia vedú do dávnej doby kamennej. Vzhľadom na vysokohorské klimatické podmienky sa obyvatelia väčšinou venovali chovu dobytka, ale viedli tadiaľto aj dôležité obchodné cesty využívané už v časoch rímskej ríše. Dedinka Silvaplana dlhé obdobie predstavovala oddychovú stanicu dostavníkov smerujúcich cez priesmyk Julier ďalej na sever. Postupne sa oblasť začala využívať aj na rekreáciu lepšie situovaných pánov a dám z celej Európy. O začiatkoch turizmu v St. Moritzi sa traduje nasledovná legenda. V 60-tych rokoch 19. storočia švajčiarsky hotelier Johann Badrutt pozval skupinku vplyvných londýnskych aristokratov do svojho hotela, aby tam strávili zimu. Dĺžka pobytu nebola nijako obmedzená - ostať mohli, koľko len chceli. Pozývateľ s nimi uzavrel zaujímavú stávku. Ak by počas tohto pobytu čo len jeden deň nesvietilo slnko, užívali by si na jeho náklady. Hoci Angličania ostali až do Veľkej noci, všetko si nakoniec museli platiť sami – slnko hoteliera nezradilo. Informácia o mieste s pekným počasím sa rýchlo šírila a pomerne v krátkom čase si St. Moritz vybudoval povesť rekreačného miesta bohatých a vplyvných z celej Európy. Táto aristokratická minulosť dýcha na návštevníka najmä pri prechádzke „starej časti“ mesta rozprestierajúcej sa na severných svahoch nad jazerom. Nová časť, pomenovaná „St. Moritz Bad“ nachádzajúca sa na juhozápadnom brehu jazera, predstavuje moderné ponímanie rekreačného strediska. Rozvoju turizmu výrazne napomohlo vybudovanie železničnej trate spájajúcej engadinský región s ostatnými kútmi Švajčiarska i Talianskom (Tirano). Trať pomenovaná ako Rhaetische Bahn vybudovaná pred viac ako 100 rokmi vedie veľmi členitým horským terénom, čo sa odrazilo na jej veľmi zložitom technickom riešení zahŕňajúcom množstvo tunelov a viaduktov. Niektoré úseky (St. Moritz – Tirano a St. Moritz – Chur) sú preto zaradené do programu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.Rekreantom však bolo treba ponúknuť zaujímavý a pokiaľ možno netradičný program. Takto sa tu postupne začal udomácňovať šport v pasívnej i aktívnej podobe. Prvé výraznejšie prepojenie St. Moritzu so športom predstavovali v poradí druhé zimné olympijské hry, konané vo februári 1928. Zúčastnili sa nich aj československí športovci, pričom skokan na lyžiach Rudolf Burget vybojoval bronzovú medailu. Ako zaujímavosť možno uviesť, že hoci dejisko hier leží v Alpách, do programu hier vôbec neboli zaradené alpské disciplíny (zjazd, slalom), ale súťažilo sa iba v severských disciplínach – v behu, skokoch a severskej kombinácii. Alpské lyžovanie sa do programu zimných olympijských hier dostalo až po vojnovej prestávke, kedy sa športovci stretli na 5. zimných hrách opäť v St. Moritzi. Naši hokejisti tam potešili striebornou medailou, len o skóre skončili za kolískou hokeja Kanadou. Formou ukážkovej disciplíny súťažili športovci (či vojaci?) v „militaer Patrouillenlauf“, čo možno čiastočne označiť za predchodcu dnešného biatlonu. Zimné súťaženia športovcov prebiehajú samozrejme aj v súčasnosti. Na svahoch Corviglie sa pravidelne konajú preteky svetového pohára v zjazdovom lyžovaní, z bežkárskych akcií je najznámejší marcový Engadiner Skimarathon.

St. Moritz sa postupne stal vyhľadávaným strediskom aj v lete, veľmi tomu dopomohla jeho nadmorská výška 1822 m.n.m. S narastajúcou profesionalizáciou športu sa rozvíjali aj tréningové metódy a príprava športovcov vo veľkej nadmorskej výške sa začala radiť medzi bežné prostriedky. Prvé zariadenia pre vysokohorský tréning tu boli postavené v roku 1967 so zámerom prípravy športovcov na XIX. letné olympijské hry v Mexiku. V priebehu nasledujúcich rokov sa vybudovala tréningová základňa „Swiss Olympic Training Base Gold“, ktorej ústredným prvkom je 400 m tartanový ovál. Vzhľadom na celkom stabilné počasie s minimom zrážok je v súčasnosti oblasť Ober Engadinu hojne využívaná na letné tréningové sústredenia širokým spektrom športovcov. Veľmi obľúbená bola napríklad medzi bežcami na lyžiach Kateřinou Neumannovou, či domácim Dariom Colognom. Pred brazílskou olympiádou tu ladia svoju formu triatlonoví súrodenci Alistair a Jonathan Brownlee a spolu s nimi aj náš Richard Varga, či atlét Jozef Repčík.

Ober Engadin samozrejme nie je len St. Moritz, tento názov označuje údolie začínajúce na juhu sedlom i rovnomennou dedinkou Maloja a tiahnuce sa na sever až po mestečko Zernez. V jeho južnej časti dominujú jazerá pomenované podľa osád, či dediniek, ktoré na ich brehoch ležia (Lej da Segl, Lej da Silvaplauna, Lej da Champfér, Lej da S. Murezzan), ktoré predstavujú „štartovný kapitál“ pre rozbeh rieky Inn. Severná časť predstavuje klasické údolie lemované masívmi hôr a postupne narastajúcou riečkou uprostred. Celá oblasť ponúka nespočetne veľa príležitosti pre športové vyžitie aj bežnému smrteľníkovi, kde športový zážitok je umocnený nádhernou alpskou kulisou.

Beháme

Pri množstve športovcov, ktorých som videl i stretol behať v šírom okolí St. Moritza, mi v hlave skrslo nasledovné výstižné trojveršie:

Keď chceš behať na špici,
trénuj v St. Moritzi,
vysokohorská klíma
je na krvinky príma,
behá sa tu všade,
nielen na tartanovej dráhe.

Naozaj na chodníkoch a cestách tu môžete stretnúť množstvo bežcov v ľubovoľnú dennú hodinu, pričom možnosti behania sú obrovské. Ústredným prvkom základne „Swiss Olympic Training Base Gold“ je 400 m tartanový ovál, ktorý však možno využívať na základe povolenia (a po zaplatení užívateľského poplatku), ktoré vystavuje miestny klub. Bližšie informácie, ale aj informácie o rôznych športových podujatiach (nielen bežeckých) nájdete vo výveske pri vstupe na štadión. Okolo štadióna, kde už môžete bez obáv behať do úplného zničenia, sa nachádza veľmi kvalitne udržiavaný anglický trávnik, ktorý priamo evokuje možnosť skúsiť „Natural running“, po slovensky „behanie na boso“. Takže maratónky dole a skúste si dať 2 – 3 kolá okolo štadióna. Na základe vlastnej skúsenosti hovorím o zaujímavom spestrení tréningu. Široké okolie St. Moritzu ponúka predovšetkým ideálne podmienky pre dlhé vytrvalostné tréningy, pričom asfaltových či betónových úsekov je tu minimum, prevažujú udržiavané šotolinové cesty. Kľudne začnite okruhom okolo svätomorického jazera, trasa dlhá 4 260 m vám ponúkne rôzne pohľady na staršiu časť mesta i hory vôkol. Bežecky vyťaženejšie sú však chodníky a cesty mimo mesta. Jeden hlavný bežecký smer vedie juhozápadným smerom k jazerám Lej da Champfér a Lej da Silvaplauna. Alternatíva smeruje východne z časti Bad smerom na Pontresinu, kde je možné kombinovať lesné cesty a chodníky. Pre spestrenie tréningu je tam vybudovaná aj fitness dráha s 15 rôznymi posilňovacími stanovišťami. Komu by nestačilo, môže vyskúšať výbehy do okolitých kopcov. Extrémom môže byť prípad, keď hore vybehnete a dole sa zveziete lanovkou. To si potom do tréningového denníka môžete zapísať letný profitréning bežcov na lyžiach.

Tip: 7,4 km dlhý okruh okolo jazera Lej da Champfér začína na veľkom parkovisku pri kempingu (široko ďaleko jediné neplatené parkovisko). Po asfaltke (a značenej cyklotrase) prebehnete kempom a po vybehnutí menšieho kopčeka sa dostanete pod nevyužívané historické skokanské mostíky pamätajúce olympiády. Pokračujete šotolinovou cestou podľa cyklistických značiek, po kratšom „dolekopci“ a prebehnutí cez most ponad rieku Inn pokračujete po šotolinovej ceste vinúcej sa po brehu jazera. Asi po 3,5 km (od štartu) sa dostanete na most pri dedinke Silvaplana, ktorý tvorí hranicu medzi silvaplánským a champférskym jazerom. Prebehnete po moste a hneď zbehnete dole a naspäť pokračujete po šotolinovom chodníku vedúcom po druhom brehu jazera.

Fakty

Topografia: St. Moritz i Silvaplana ležia v údolí Ober Engadin v nadmorskej výške približne 1800 m v juhovýchodnej časti Švajčiarska pri hraniciach s Talianskom. Údolie začína na juhu sedlom Maloja (pramení tu rieka Inn) a po viac ako 45 km severovýchodným smerom končí v mestečku Zernez. Je súčasťou kantonu Graubuenden s úradným jazykom nemčinou, bez problémov však možno používať aj angličtinu a taliančinu.

Klíma: údolie sa vyznačuje vysokohorskou klímou s veľkým počtom slnečných dní (až 320 v roku) a minimom zrážok - ide o najsuchšie miesto vo Švajčiarsku. V zime tu býva často veľmi chladno, ale suchý vzduch a slnko studenú klímu spríjemňujú. Vzhľadom na veľkú nadmorskú výšku trvá letná sezóna od mája do konca septembra a maximálne teploty málokedy prekročia 25 stupňov. Skôr sa pripravte na športovanie prijemných 15 až 20 stupňov. Na hlavnom námestí v turistických informáciách je každý deň ráno zverejnená regionálna predpoveď počasia nielen na daný deň, ale aj na nasledujúce tri dni.

Ako sa tam dostať: vzdialenosť od Bratislavy je približne 750 km, stačí iba rakúska diaľničná nálepka; napriek tomu, že väčšinu cesty idete po diaľnici, s 9 až 10 hodinami treba počítať; (v Samedane je aj letisko, ale treba použiť vlastné lietadlo)

Ubytovanie a strava: V starej časti St. Moritza dominujú 4-hviezdičkové hotely so švajčiarskymi cenami (keď majú také dôchodky...), ale v širšom okolí možno zohnať aj ubytovanie za prijateľnú cenu penziónového typu. Hlavnou sezónou je tu zima. Ceny v reštauráciách sú trocha vyššie, ale rozhodne odporúčam skúsiť miestnu špecialitu „Roesti“ – placku z veľmi nahrubo postrúhaných zemiakov podávanú s rôznymi prílohami.