Behaj, ale zostaň človekom: Písané aj nepísané pravidlá bežeckej etikety

Stačí si prečítať rôzne internetové fóra a rýchlo zistíte, že ani na Slovensku to nie je so správaním bežcov vždy ružové. Odhadzovanie odpadkov na horských behoch alebo prípady, keď sa ukázalo, že druhá alebo tretia žena v poradí je v skutočnosti muž so štartovým číslom ženy, ktorá v skutočnosti ani nebežala, dokumentujú, že bežecký boom má aj svoju temnú stránku.

Čím viac bežcov, tým väčšia pravdepodobnosť, že sa medzi nami ocitnú aj jedinci, ktorí robia bežeckej komunite hanbu. A to sme si pred pár rokmi mysleli, že vrcholom nevychovanosti je, keď vám bežec, ktorého ste stretli v parku, neodzdraví. Všimol si to aj český ultrabežec, tréner a propagátor behu Miloš Škorpil: „Je to dané tým, že veľa ľudí behá so slúchadlami a nevnímajú svoje okolie. Ďalší si myslia, že keby pozdravili, znížilo by to ich výkon, ktorý si merajú na svojom drahom športtesteri, alebo sa zatiaľ v behu necítia veľmi doma a snažia sa byť ,neviditeľníʻ.“

Napriek tomu ostatných bežcov zdravte. Niektorí vám odzdravia, niektorí nie, ale určite je dobré udržiavať tento zvyk pri živote. Stačí úplne obyčajné mávnutie rukou, ako znak, že druhého bežca vidíte, vnímate jeho prítomnosť a zdravíte ho ako člena veľkej bežeckej rodiny.

Písané aj nepísané pravidlá

Spoliehať sa, že všetci bežci sami od seba prídu na to, ako sa správať, či už pri behu na verejnom priestranstve, na atletickej dráhe alebo na pretekoch, sa zrejme nedá. Aj preto Americký klub cestných bežcov vydal brožúrku o bežeckej etikete, ktorá obsahuje spolu 47 rád, odporúčaní a varovaní. Ide o úplné samozrejmosti, ktoré sú viac o základnej etike než etikete. Neskracovať si trať, nebežať so štartovým číslom niekoho iného, poďakovať sa dobrovoľníkom na občerstvovacích staniciach, neuväzovať si šnúrky uprostred cesty, ale na jej okraji (samozrejme, iba na pretekoch, inak nemáte v strede cesty čo hľadať).

Vo všeobecnosti si môžeme bežeckú etiketu rozdeliť na dve časti. Tá prvá sa týka behu na verejných priestranstvách, kam počítame nielen ulice miest, ale aj parky, lesy a bežecké dráhy. Každé z týchto miest prináša vlastné nástrahy, ale jedno pravidlo platí pre všetky – počas behu neodhadzujte na zem odpadky. Nič. Nikde. Nikdy. Je to číre barbarstvo. V meste alebo parku sa vždy v okruhu niekoľkých desiatok metrov dá nájsť nejaký odpadkový kôš a už len to, že ideme behať do prírody, by malo byť dostatočným motívom, aby sme ju nezasypávali smetím.

Predovšetkým pri behu v meste alebo v parku sa bežec delí o priestor s chodcami a niekde aj s cyklistami. Toto spolužitie nie je úplne jednoduché. Nie všetci naokolo sú totiž priateľsky naladení, a tak sa vám môže stať, že po vás budú vulgárne vykrikovať, podložia vám nohu, pustia na vás psa, alebo sa vám zámerne postavia do cesty (to všetko autor týchto riadkov zažil). Práve preto by ste sa ako bežci mali správať normálne. Základným cieľom každého bežca je vyhnúť sa kolízii.

Vedci z univerzity v Plymouthe skúmali, ako vyzerá interakcia medzi bežcami a chodcami. Zaujímavé je, že kým časť bežcov si myslela, že zodpovednosť za vyhnutie sa zrážke je na nich, pretože sú na chodníku predsa len tak trochu cudzím prvkom, iní sa domnievali, že vyhýbať by sa mali chodci, pretože je to pre nich pri nižšej rýchlosti jednoduchšie.

Záver výskumu je, že väčšina bežcov sa považuje za súčasť verejného priestoru, ale akceptuje, že chodci v ňom predsa len majú hierarchicky vyššie postavenie. Lepšie je teda nepočítať s tým, že chodec dokáže predvídať váš pohyb, a tak je vhodné ho naznačiť, či už gestom alebo pokrikom (napr. „Bežec zľava“). Na vyhnutie sa chodcom existujú tri základné spôsoby – výber strany, vybehnutie na cestu (predtým sa presvedčite, či to je bezpečné) a slalom.

Ďalšie dôležité pravidlo je neupchávať priestor. Čiže ak bežíte viacerí, nezaberajte celú šírku chodníka. Väčšina odporúčaní hovorí, že nikdy by nemali bežať vedľa seba viac ako dvaja bežci, ale môžu nastať situácie, keď aj dvaja sú veľa.

Pri behu po ceste dodržiavajte pravidlá cestnej premávky, čiže bežte po ľavej strane, aby ste videli prichádzajúce vozidlá. V prípade zníženej viditeľnosti nezabudnite na reflexné prvky.

Aj keď sa to nezdá, konflikty môžu vzniknúť aj na bežeckej dráhe. Tam sa často v rovnakom čase zídu ľudia rôznej výkonnosti, takže je potrebné zabezpečiť, aby si nezavadzali. Pre rýchlejších bežcov sú vyhradené vnútorné dráhy, kým pomalší by sa mali zaradiť do vonkajších dráh. Niekedy nie je na prvý pohľad jasné, kto je aký rýchly, takže ako pri väčšine podobných situácií, aj tu treba zapojiť zdravý rozum a prispôsobiť sa situácii.

To platí aj o pravidle, že na dráhe sa behá proti smeru hodinových ručičiek (ľudovo povedané na ľavú ruku). Ak však prídete na dráhu a zistíte, že je tam už desať bežcov, ktorí behajú v smere hodinových ručičiek, nesnažte sa ísť proti davu.

Dobré mravy na pretekoch

Účasť na pretekoch je pre každého bežca tak trocha sviatkom a každý chce z nich odísť s dobrým pocitom. Niekedy sme však na súťažiach svedkami neuveriteľných situácií. Už sme hovorili o úplnej neprijateľnosti podvádzania v podobe skracovania trate alebo účasti v mene niekoho iného (obzvlášť trápne je, keď sa ukáže, že žena, ktorá by mala byť na stupni víťazov, je v skutočnosti muž). Mnohé horské behy majú v pravidlách uvedenú diskvalifikáciu za odhadzovanie odpadkov, a predsa ich na trati vídavame.

Zdá sa, že spektrum nevhodného správania je takmer neobmedzené. Na pomerne nový fenomén upozorňuje Miloš Škorpil: „V ostatnom čase sa k nám dostal nešvár v podobe robenia selfie fotografií v dave bežcov. Stalo sa mi to na pražskom maratóne, kde som robil vodiča na štyri hodiny, keď predo mnou zrazu zastavil bežec a začal sa fotiť. Len tak tak som sa mu vyhol. Po niekoľkých kilometroch cez podobného lovca zážitkov spadla ďalšia vodička, ktorá si zlomila kľúčnu kosť.“

Bežným problémom na pretekoch sú účastníci, ktorí sa hrnú do prvých radov na štarte, hoci vedia, že na to výkonnostne nemajú. Možno majú nejaké masochistické potešenie z toho, že ich na prvom kilometri predbehne päťsto ľudí, ale v skutočnosti len prekážajú bežcom, ktorí sú výkonnostne o niekoľko tried pred nimi a musia sa im vyhýbať, čo môže viesť k zrážkam a pádom, pretože väčšina bežcov počíta s tým, že v ich bezprostrednej blízkosti sú bežci, ktorí bežia približne rovnako rýchlo. Na veľkých pretekoch už tento problém čiastočne riešia koridory pre bežcov rôznej výkonnosti, ale stretnúť na štarte tesne za elitnými bežcami niekoho, kto má byť úplne vzadu, nie je nič výnimočné.

Azda najčastejším miestom kolízií na pretekoch sú občerstvovacie stanice. Je to miesto nesmierneho chaosu, kde sa každý snaží predrať k svojmu poháriku vody – niekedy aj z úplnej opačnej strany cesty. Na občerstvovaciu stanicu je vhodné pripraviť sa. Rozhliadnite sa okolo seba, vyhodnoťte situáciu, sledujte, či niekto bezhlavo nebehá hore-dole, podľa potreby spomaľte a ak si občerstvenie neberiete zo stolíka, ale od dobrovoľníka, poďakujte sa mu. Prázdne poháre nehádžte pod nohy ostatným bežcom, ale mimo cesty a ak sú popri trati nachystané koše, snažte sa ich trafiť.

Večným zdrojom debát je nosenie slúchadiel. Niektoré preteky ich vyslovene zakazujú, ale neviem, či už za ne reálne niekoho diskvalifikovali. Možno sa pýtate, čo už môže byť zlé na počúvaní obľúbenej hudby počas pretekov. Ak si odmyslíme, že niektorí bežci ju majú pustenú tak hlasno, že ju musia počúvať aj všetci naokolo, tak predovšetkým komplikujú komunikáciu s okolím. So slúchadlami na ušiach môžete prepočuť dôležité inštrukcie od usporiadateľov, polície alebo zdravotnej služby, v extrémnom prípade napríklad aj prichádzajúcu záchranku.

Aj keď sa môže zdať, že preteky sa končia po prekročení cieľovej čiary, nie je to celkom tak. Najmä nezastavujte hneď za ňou. Myslite na to, že za vami dobiehajú ďalší bežci, ktorí tiež potrebujú svoj priestor. Ak vám to sily dovolia, postupujte ďalej alebo ustúpte na nabok. Podobne ako na občerstvovacích staniciach, aj tu sa poďakujte dobrovoľníkom, ktorí vám zavesia na krk medailu, dajú dole čip z nohy alebo podajú ovocie či vodu. Robia to zadarmo, trávia tam celé hodiny, takže si slovo vďaky zaslúžia. Bez nich by žiadne preteky neboli.

Výpočet všetkých pravidiel bežeckej etikety presahuje rozsah tohto článku. Takmer všetky bežecké „desatorá“ však apelujú na zdravý rozum. Jednoducho sa správajte tak, aby ste sebe a celej bežeckej komunite nerobili hanbu.

Pozor, zúrivý bežec!

Londýnsky incident spomenutý na začiatku článku upriamil pozornosť na fenomén takzvaného bežeckého hnevu. V niektorých prípadoch môžeme hovoriť doslova o bežeckej zúrivosti.

Britský denník Daily Telegraph uverejnil článok, v ktorom spisovateľ Chas Newkey-Burden spomína, ako sa sám stal terčom útokov iných bežcov, a to dokonca aj na takzvaných behoch pre zábavu. Uznáva, že beh má aj terapeutické účinky a naozaj si pri ňom môžeme „vyčistiť hlavu“. Zároveň však pripomína, že keď chce niekto behom dostať zo seba zlosť, nemusí to byť úplne najlepší nápad – najmä ak sa nevyberie niekam do lesa, kde nikto nie je, ale do preplnených mestských ulíc.

Beh a hnev majú totiž veľa spoločného. Zvýši sa pri nich pulz aj krvný tlak, uvoľňujú sa adrenalín aj stresové hormóny. Rovnako stúpa hladina testosterónu, čiže na výbušnú reakciu sú náchylnejší muži. Podľa Newkeyho-Burdena kombinácia týchto faktorov vytvára začarovaný kruh, v ktorom bežcov hnev stúpa, neklesá. Okrem toho sa pri behu môže vypnúť vedomie a prejavia sa primitívne reflexy vrátane agresivity a teritoriálnosti. Bežec vtedy nadobudne pocit, že priestor patrí jemu a ostatní by mu mali uhnúť z cesty.

Newkey-Burden pripisuje časť zodpovednosti za bežecký hnev aj tomu, že kým v minulosti ľudia začínali behať z pozitívnych dôvodov, dnes mnohí behajú preto, že niečo nechcú – nechcú byť obézni, nechcú zostarnúť, alebo len utekajú (prenesene aj doslova) pred rôznymi rodinnými či pracovnými problémami alebo úlohami.

Problému rozhnevaných bežcov sa niekoľko mesiacov pred prípadom z Londýna venoval aj časopis Runner’s World. Ten uvádza niekoľko hlavných príčin bežeckého hnevu. Biológiu a pocit nároku na priestor sme už spomenuli. Ďalším je identita. Čím viac človek považuje za súčasť svojej identity to, že je bežec, tým ťažšie sa vyrovnáva s tým, ak niečo nejde podľa plánu a jeho reakcia je prehnaná.

Zaujímavé je, že mnohí bežci si uvedomujú, že pri behu sa správajú nevhodne. Existuje teda nádej, že budú pracovať na zmierňovaní svojho hnevu a kontrole emócií. Psychológovia odporúčajú niekoľko spôsobov, ako to dosiahnuť. Ak viete, že máte sklon k agresívnym reakciám, najlepšie je už pred behom sa pripraviť na možné krízové a konfliktné situácie. Keď skutočne nastanú, možno vám to pomôže lepšie sa s tým vyrovnať.

Dôležité je tiež nebrať beh (a seba samého) až tak smrteľne vážne. Psychologička Gloria Pentuzzelliová odporúča takzvanú radikálnu akceptáciu – uznať, že nemôžete zmeniť, čo sa stalo, ale môžete zo situácie vyťažiť čo najviac tým, že zmeníte svoju reakciu. Denník Guardian sa na to pozrel s typicky britským humorom: „Povedzme si to otvorene, máte iracionálneho koníčka. Vydávate značnú námahu na to, aby ste podnikli nepotrebnú cestu, ktorá sa končí tam, kde sa začala. Tento šport, ktorý milujeme, je v podstate hlúposť. Tak prečo robiť zo seba ešte väčšieho hlupáka, ako je potrebné?“