Ako sa zo mňa stal železný muž

Niekto si dá súťaž v zdvíhaní činiek a drepovaní, niekto prepláva 8-krát bazén. Ale čo takto zabehnúť si desať kilometrov. Alebo maratón? Alebo cyklistické preteky dlhé ako etapa na Tour de France? Pre mňa všetko málo. Prvého augusta som sa vybral na najdlhšie majstrovstvá na Slovensku. Do Piešťan na Slovakmana 226.

Ako vraví moderátor a organizátor Vlado Baron, je to úplne jednoduché. Stačí odplávať 3,8 kilometra, odbicyklovať ďalších 180 kilometrov a kto dovtedy ešte neodpadne a neskončí v sanitke alebo v niektorom z piešťanských rehabilitačných domov, zabehne si ešte ako bonus maratón (42,2 km). A kto zvládne prejsť 226 kilometrov najrýchlejšie a príde do cieľa, je víťaz. To je asi tak z Bratislavy do Martina. Autom to dáte bez zápchy do troch hodín, rýchlikom za štyri a pol. Vlastnými silami si to vyskúšajte, iba ak ste dostatočne veľký blázon. V Piešťanoch sa nás zišlo 164, čo je celkom slušné číslo.

Neoprén pomôže. Nadnáša

Štartuje sa o siedmej ráno. Voda vo Váhu je teplá a hnedá ako presso z benzínovej pumpy. Takmer všetci majú neoprény. Elegantný gumený oblek by mal predovšetkým chrániť pred chladnejšou vodou. Je však výbornou plaveckou pomôckou, pretože vo vode okrem iného nadnáša. Plavec tak lepšie drží vo vode správnu polohu.

Ale keď treba, udrží telo na hladine. Napríklad, keď sa unavíte a už sa vám nechce makať ďalej. Ale to mne rozhodne nehrozí. Váh má celkom silný prúd napriek tomu, že organizátori sú vraj dohodnutí s vodohospodármi, aby práve počas pretekov prítok znížili. Plávame tri kolá. Proti prúdu sú to galeje. Miestami sa mi zdá, že ma voda unáša od bójky, ku ktorej mám doplávať.

Vo vode však existuje jedna úžasná pomôcka – zavesiť sa za niekoho. Ak si nájdete zdatného plavca, ktorý ide približne vašim tempom, za nič na svete si ho nenechajte ujsť. V závese za ním môžete ušetriť veľa síl. Voda je oveľa hustejšia ako vzduch. Takto pohodovo vyliezam z vody za 1:40 h. Pekne vykúpaný a ďaleko za najlepšími. Andrej Orlický preplával trasu za menej ako päťdesiat minút. Keď si dávam dole neoprén, odhadujem, že má za sebou už asi tak 40 kilometrov na bicykli.

Je to v pohode. Favoritov skôr prekvapíte nečakaným útokom zo zadných pozícií. Keby som vychádzal z vody medzi nimi, hneď by si na mňa dali pozor. Spoľahlivo beriem v depe bicykel, na stojanoch sú ešte štyri ďalšie. Stačí naň len vyskočiť, nasadiť mód Tony Martin a ukázať súperom svoje vypracované pozadie. Vyrážam na rýchlostnú cestu smerom na Červeník.

Pozor na pruhovaného muža

Hoci dĺžkou 180 kilometrov pripomína etapu z Tour de France, cesty aj autá, ktoré sa ma snažia zraziť, sú čisto slovenské. Takže vôbec nie je problém stretnúť auto letiace stovkou v protismere. V tých chvíľach rozmýšľam, či vodič naozaj súrne viezol manželku do pôrodnice, alebo mal len chuť vytlačiť dvadsať cyklistov do kukurice. Pripomína to súboj leteckých pilotov, ktorí sa rútia proti sebe a chcú ukázať, kto z nich má pevnejšie nervy. Kto neskôr uhne, aby sa vyhol zrážke. V tomto prípade je cyklista vždy prvý.

Ak sa niekto nenaháňa, vytrvalo trúbi na cyklistov. Veď čo sme si to dovolili, Sagan jazdí v televízii a prípadne na Tour de France. Medzi Piešťanmi a Červeníkom, akoby cyklisti na cestu nepatrili.

Na bicykli treba byť opatrný. Môže sa vám do cesty pripliesť rovnako ako v hokeji pruhovaný muž. Lenže nie na korčuliach, ale na motorke a rozdáva karty ako vo futbale. Červená je diskvalifikácia, žltá je trest. Zaň musíte na trestnú lavicu, teda do penalty boxu.

Rozhodca dokonca trestá rovnako ako v hokeji hákovanie. Ibaže v triatlone to neznamená, že ťaháte súpera hokejkou, ale že sa na bicykli schovávate za nejakým domestikom ako Alberto Contador za Petrom Saganom.

Na Ironmanovi sa jazdí za vlastné. Inak povedané, nik zo súperov vám nebude rozrážať vzduch, aby ste ho pred cieľom prešprintovali. Musíte si držať desaťmetrový odstup. Ak súpera predbiehate, máte na to pár sekúnd.

Sen o chutnom rezni

Pár súperov sa cezo mňa prevalí. Idú veľmi rýchlo. Nič to, len sa zahrievam. Po plávaní je telo predsa len trochu bez energie. Dva deci poctivej hnedej vody nevalnej chuti z Váhu, čo som si logol čisto od smädu pri plávaní, veľa živín neobsahovalo. Preto hneď skraja cyklistiky treba jesť a najlepšie je jesť celých 180 kilometrov. Sledovať, čo si so sebou balia súperi na cyklistiku, je niekedy celkom zábava. Okrem gélov a športových tyčiniek sú tu croissanty, keksíky, snickersky ale aj rožok so šunkou elegantne pripravený v cyklistickom košíku miesto fľaše s vodou. Ale nájdu sa aj takí, čo si pochutia na parádnom obede od manželky.

„Jeden náš kamarát z Nitry si v polovici cyklistiky zvykol dať pauzu. V pokoji zosadol z bicykla, manželka mu podala obedár, kde mal rezeň s prílohou. Najedol sa, trošku si oddýchol a pokračoval ďalej,“ spomína slovenský rekordér v počte Ironmanov Marek Nemčík, čo všetko ešte sú schopní pretekári počas dňa zjesť. Isté je, že keď do seba celý deň tlačíte gély, tak sa vám o poriadnom šnicli začne približne od stého kilometra veľmi intenzívne snívať a vnútorný hlas vám stále vraví, aby ste pri tej krčme v Maduniciach už zastali a objednali si ho. Prípadne neskôr, keď niekoho stretnete na maratóne s voňavou cigánskou v žemli, máte chuť mu ju odhryznúť aj s celou rukou. Jesť celý deň sladké, môže byť naozaj ako za trest. Ale svaly spaľujú najmä cukor, preto ho jedia všetci a vo všetkých možných podobách. Ja mám nabalené na bicykli gély, soľné tablety a samozrejme fľaše s jonťákom.

Ale pozor, asi po desiatich kilometroch je tu prvý cyklista, ktorý sa predo mnou zjaví. Konečne aj ja niekoho predbehnem. Musím sa na to sústrediť. Poriadne zrýchľujem, aby som to zvládol v správnom časovom limite, a aby som neblokoval autá. Paráda, podarilo sa. Akurát to nie je žiadny železný muž. To sa iba stará mamka Pôstková vybrala do záhradky. Vzadu na nosiči má košík a trčí z neho motyka. Ide sa ďalej.

Pri predbiehaní na bicykli platí to isté, čo pri jazde autom. Lepšie to zvládnete, keď si pred tým podradíte. Predbiehanie mi celkom ide. Veľmi rýchlo zisťujem, ako sa vyvíja situácia na čele pretekov. Pred prvým mužom ide špeciálne označené auto. Takto si môžem sledovať odstup na Lukáša Krpca. Jeho náskok je naozaj dostatočne veľký a v každom kole narastá. Šliape priemernou rýchlosťou 39 km/h a celú cyklistiku zvládne za 4 hodiny a 38 minút. Niektorí vravia, že táto trasa cyklistiky je psychiatria. Ide sa medzi poľami s kukuricou, poľom po pšenici, ďalej medzi záhradkami, potom miniete nejakú dedinu a ide sa späť. Takto krúžite šesť hodín, slniečko vám podkuruje. Je krásnych 32 stupňov, žiadny tieň. Pri tom niečo konzumujete a to najdôležitejšie – snažíte sa nezastaviť.

V každom okruhu sa raz dostanem na občerstvovaciu stanicu. A platí: „Nezastavujeme, máme meškanie.“ Preto všetko treba chytiť za jazdy – fľaše s vodou, jonťákom, gély, banán. Čo zabudnete alebo nechytíte, vám najbližších 30 kilometrov môže dosť chýbať. Presne takto som sa prerátal v piatom okruhu. Zabudol som na banán, došli mi vlastné zásoby. Nohy mierne povedané štrajkujú. Teraz by sa okolo mňa prehnala aj babka na hrdzavom vŕzgajúcom bicykli.

Fľaša ako suvenír

Keď vás prepadne kríza a máte pocit, že ste ako vyfučaný balón, je dôležité nepanikáriť. Nájsť správne riešenie, ako sa z toho dostať. Ako prvé si všímam, že pri ceste nie je nič, čo by som mohol hneď zjesť, rovnako nemám pri sebe pár eur, že by som zastavil na pumpe. Tak vylizujem zvyšky z obalov, ktoré som mal so sebou a slimačím tempom dokončujem okruh. Na občerstvovačke beriem dobrovoľníkom z rúk všetko, čo majú. Tlačím do seba banán, gély a o chvíľu som späť v hre. Je zaujímavé, ako rýchlo dokáže telo vzpružiť nový cukor. Chyby v stravovaní sú však z kategórie tých, čo sa dajú napraviť. Horšie sú svalové či žalúdočné kŕče, úpal, dehydrovanie, nedostatok minerálov, bolesti chrbta alebo silno otlačený zadok. Hoci je cyklistická trať monotónna a pod náporom vodičov aj nebezpečná, v Maduniciach za kostolom stoja pri ceste dvaja najvernejší fanúšikovia. Asi päť – šesťroční chlapci. Povzbudzujú, kričia na nás, tešia sa a od každého pýtajú suvenír – fľašu. Po poslednej obrátke ich odmením aj ja a uháňam v ústrety maratónu.

Nohy ešte netušia, čo ich čaká. Snažím sa im to zatajiť, no keď zosadám po šesťhodinovom cyklovýlete – nohy mám ako robocop. Ani omylom nie sú také nezničiteľné, skôr sú tvrdé a nešikovné. Nie je to nič, čo by sa podobalo na beh. V depe opatrne odovzdávam bicykel, prezúvam sa do bežeckých tenisiek a pomaly sa snažím rozbehnúť. Ide to, ale netreba to preháňať. Nohy, našťastie, nebolia. Zvládnuť samotný maratón je niečo veľké, ale dobehnúť na jeho štart po plávaní a cyklistike je skutočný zážitok.

Ironman je operácia bez narkózy

Finta, ako zvládnuť celý maratón, keď ste veľmi unavený, spočíva v tom, že nikdy nemôžete vnímať trasu, ktorá na vás čaká, ako celok. „42 kilometrov? to predsa nie je možné.“ Treba si ju rozdeliť na menšie úseky a snažiť sa prejsť iba po najbližšiu občerstvovačku, po ďalšiu zákrutu, ďalší kilometer. Urobiť ešte krok, potom ďalší. Rozdeliť si jeden veľký cieľ na tisíc menších, ktoré nie sú také nereálne. Je teplo, slniečko pekne kúri a preto je základom piť. Lepšie povedané liať do seba a na seba úplne všetko, čo vám príde pod ruku. V občerstvovacích stánkoch sú melóny, pomaranče, voda, jonťák, gély, športové tyčinky, niekde dokonca aj miska so slanými sušienkami a cola. Áno, teplá cola vyhriata na slniečku. „Je to jeden z najlepších športových nápojov,“ hovorí aj slovenský majster Jozef Vrábel. Cola je totiž plná kalórii. Navyše sa ľahko dostáva ku svalom, vôbec nezaťažuje žalúdok. Iste nie je najzdravšia, ale na Slovakmanovi som jej vypil doslova litre. Tuhú stravu by žalúdok už na behu nezvládol.

Moja rýchlosť postupne klesá. Stále je to väčší a väčší boj. Len nezastať, nekráčať. „Musím ďalej bežať. Už je to len kúsok,“ nahováram si, hoci viem, že ma čaká ešte polmaratón. Beh sa mení na výklus, potom na krívanie. Nie je to beh. Bolia nohy, kolená, bok, hlava, svaly pália, ťažko sa mi dýcha. „Bolí to, však?“ pýta sa Martin Baláž, keď ma obieha svižným tempom. „Hej,“ snažím sa dopovedať, ale z hrdla vyjde len škrekot. Už ani nie som schopný zrozumiteľne hovoriť. „To nič. Tak to má byť! Keby to nebolelo, nevážili by sme si to. Tu trpí každý. Tí najlepší úplne rovnako ako my,“ dopovie a je fuč. Vzďaľuje sa ako vlak odchádzajúci z nástupišťa. Pomaly, ale isto a vy viete, že už ho neuvidíte. Keď je vám najhoršie, je to iba vnútorný boj hlavy so zvyškom tela. Ubolené svaly vás po každom kroku prehovárajú: Stoj, stačí, už dosť. Hlava však vraví: Musíš ďalej. Snažím sa rozptýliť a chvíľu si pospevujem. Keď ani to nezaberá, snažím sa inak odreagovať. Sledujem ľudí. Keď sa ide okolo Kolonádového mosta, mávam na nich, s niektorými si tľapnem alebo im ukazujem, aby tlieskali. Keď sa zaujímate o okolie, menej vnímate, čo všetko vás bolí a chvíľu to ide ľahšie. Ľudia vám vracajú energiu späť, povzbudzujú a držia palce. Jediné, čo je isté, že akokoľvek silná kríza na mňa padne, každou bunkou tela viem, že tieto preteky dokončím. Že každým krokom som bližšie k cieľu a dôjdem tam, aj keby som sa tam mal doplaziť.

Najviac bolia posledné dva sedemkilometrové okruhy. Nekráčam. Viem, že ak to raz urobím, už sa mi nepodarí rozbehnúť. Treba ísť ďalej a kríze sa vysmiať do tváre. „Toto ma má zastaviť? Veď teba si dávam každý deň na raňajky!“ Po 8137 spálených kalóriách, 12 hodinách a 14 minútach sa vrútim do cieľa. Som Slovakman!

Na druhý deň zisťujem, že vo vode som si porezal dva prsty na nohe o nejaký ostrý črep. Pri všetkom, čo človek prekonáva počas pretekov, odreniny, pľuzgiere a iné rany vôbec nevníma. Všetko sú to drobné boliestky v porovnaní s tým, ako intenzívne vás bolí všetko ostatné. Víťaz z Piešťan Petr Vabroušek o Ironmanovi hovorí: „Je to ako celotelová operácia, ale bez narkózy.“ Pocit, keď to zdoláte, sa však ničomu nevyrovná, a preto je tento šport veľmi návykový. Kto ho raz skúsi, už pri ňom ostane.