Asi je to pravda, pretože na bedni je pomerne často a bežecké topánky má len troje, počítajúc aj tretry. Manželku má v súčasnej dobe, dúfam, len jednu - a som to ja. Psieho kamoša na behanie si zaobstaral tiež len jedného, zato deti hneď dve. Toľko k predstaveniu nášho ansámblu, ktorý s oteckom kočuje po všetkých pretekoch tuzemských, ale aj zahraničných. A ako nás to baví?
Kde
je otec, behá?
Keď žijete s niekým, kto sa oženil nielen s vami, ale aj s behaním, často musíte robiť kompromisy. No, kompromisy ... Proste sa musíte prispôsobiť. Keď sa tento zvláštny typ človeka vráti zo svojej práce, nesadne si k stolu s kávičkou a nevenuje sa detičkám. Hodí tašku do kúta, navlečie elasťáky, vezme psa a maximálne v dňoch, kedy to tréningový plán dovolí, ponúkne, že so sebou zoberie staršie dieťa na bicykli. Boli dvakrát...
Keď
dcéra začala rozprávať, jej prvá súvislá veta znela: "Kde
je otec, behá?" No fakt, náš bežec si onen výrok dokonca
nechal dať na pretekárske tričko. Myslím, že okrem nás ho nikto
iný nechápe.
Ďalšia vec, na ktorú si musíte zvyknúť, je smrad večne prepotených funkčných tričiek a elasťákov. V lete to ide, suší sa na terase a po zmiešaní s ovzduším je to celkom znesiteľný zápach. Ale v zime, keď suší svoje zvršky v kúpeľni, neodporúčam vchádzať bez predchádzajúceho varovania.
Na
večné časy s Kalendárom behov
Chod rodiny, oslavy,
návštevy, dovolenky, víkendy určuje kalendár. Volá sa Kalendár
behov. Deň, kedy príde poštou domov (bežec si ho objedná v
tlačenej pohode, len aby sa dal čítať aj na záchode), je pre
celú rodinu veľkým sviatkom.
Pretože mamička, teda ja,
som u schránky prvá, ešte skôr, ako sa otec vráti z tréningu,
prejdem najbližší polrok. Zaškrtám preteky, ktoré by podľa
môjho súdu mal absolvovať. Riadim sa nasledujúcimi kritériami:
miesto pretekov musí korešpondovať s naším aktuálnym pobytom,
trať musí zodpovedať tomu, na čo bežec trénuje, a body navyše
sú za pridružené detské preteky, pretože sa deti zabavia.
Večer
príde domov bežec a (samozrejme až po tréningu) sadá na gauč ku
kalendáru. Je rád, že pri niektorých behoch som mu urobila
bodky. Vezme ceruzku a začne si zaškrtávať svoje vybrané
preteky. Jeho kritériá sú nasledovné: na mieste nezáleží, keď
tak si urobíme dovolenku, body navyše sú za preteky, kde už som
vyhral alebo sa umiestnil dobre a chcem obhájiť.
Preteky, kde sa zíde bodka aj krížik, okamžite zanesieme do rodinného plánovacieho kalendára, nad ostatnými sa debatuje. V taký večer sa nepúšťa televízia, deti idú skoro spať a my sedíme a vyberáme. Kalendár je bibliou našich životov. Berieme ho so sebou aj na chalupu, v lete na dovolenku, má svoje pevné miesto v konferenčnom stolíku a jeho poškodenie sa vážne trestá. Zvyšok našich dní, ktoré nenašli svoje využitie, je plnené priebežne počas roka akciami z internetu.
Môj
milý denníček
Druhou knižkou je tréningový denník.
Tučný zošit, kde je napísané: kedy, čo a s akým výsledkom.
Keď potrebujem vedieť, kde sme boli pred tromi rokmi 3. novembra,
stačí sa pozrieť. Pravdepodobne tam bude napísané: R 3 km,
rozcvičte., V 1 km; 4x 400 m kopce (3:37, 3:33, 3:43, 3:37,
nastúpaných 184 m) Železná Studnička.
Večery s
tréningovým denníkom sú tak dvakrát týždenne, prepisujú sa
časy z hodiniek a plánuje sa budúci tréning, s ohľadom na
najbližší pretek. Dušan behá šesťkrát týždenne, 11 mesiacov
v roku, takže administratívy je naozaj veľa.
Kedy
sa najeme?
Samostatnou kapitolou v živote s bežcom je
stravovanie. Ako "správna matka" sa snažím, aby rodina
čo najčastejšie jedla pohromade. Skĺbiť tréning s časmi jedla
nie je vôbec jednoduché. Nemôžete jesť pred ním, keď tak len
niečo malé a ľahké. Nemôžete jesť ale ani po ňom, pretože
žalúdok je rozhojdaný a nie je na to pripravený. Zostávajú teda
asi štyri hodiny denne, do ktorých musíte vtesnať raňajky, obed
a večeru.
O tom, čo je potrebné variť, sa ani nebudem
rozpisovať, pretože to by bolo na samostatnú kapitolu.
Opustiť,
či nechať bežať?
O tom, že nebehajúca polovička to nemá
často ľahké, už asi nepochybuje. Tak prečo s ním je, keď jej
to vadí? pýtate sa. Ale mne to nevadí. Keď sme sa spoznali, asi
na treťom stretnutí mi Dušan povedal, že sa behania nevzdá.
Nikdy a kvôli nikomu. A ja som to akceptovala. Nebudem teda meniť
pravidlá v priebehu pretekov.
Niekedy ma to vytáča, keď
napríklad prídeme na dovolenku, vynosíte kufre do izby, ja sa
chystám vybaľovať s dvoma vrieskajúcimi deťmi za chrbtom a on sa
pokojne prezlečie a povie: "Idem si zabehať, skôr ako bude
tma." Chápete to, ale chcete ho zabiť.
Rovnako tak keď
som chorá a celý deň sa teším, až príde domov a prevezme odo
mňa opraty rodinného pekla, a odpoveďou je iba: "Potom, teraz
musím trénovať."
Na
druhej strane často príjemne prekvapí. Trebárs v náš svadobný
deň behať nebol (pravda, mal práve bežecké voľno, ale určite
by nešiel, aj keby nemal). Svadobnú cestu potom prebehal
celú.
Lenže aj tak ho chápem. Ak chce niečo robiť poriadne, musí to robiť napriek všetkým a všetkému. Raz nepôjde, pretože prší, druhýkrát, pretože som chorá, tretíkrát, pretože ho bolí hlava, aký dôvod si potom nájde štvrtýkrát? Kto netrénuje, nevyhráva. Nič nie je zadarmo. Dušan ma naučil, že človek musí byť tvrdý predovšetkým sám k sebe, aby mohol niečo dosiahnuť
rungo.cz, Katarina Erbsová
