Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Minulý rok ho v cieli čakala diskvalifikácia, tento rok krásny darček k 26. narodeninám

Minulý rok ho v cieli čakala diskvalifikácia, tento rok krásny darček k 26. narodeninám
Tridsaťsedemročný bývalý rýchlostný kanoista Slávie UK Bratislava Mikuláš Kéri v sobotu 20. júna na 3. ročníku ultra maratónu Stefanik Trail na 140 km z Brezovej pod Bradlom do Bratislavy úspešne zavŕšil zlatý hetrik
Chlapci, dali ste mi krásny darček k narodeninám,“ priznal sa v sobotu medzi rečou kapitán víťaznej štafety P´art of Heart Richard Chrappa neďaleko sochy Milana Rastislava Štefánika na dunajskom nábreží v Bratislave.

Ty máš dnes narodeniny? To keby sme vedeli, hneď ti určíme najdlhší úsek, aby si si ten darček aj zaslúžil. Aby si sa poriadne zapotil,“ zastrájal sa ďalší člen víťaznej štafety Bronislav Janiš. „Ty sa tešíš z darčeka a ja si necítim nohy,“ pridal svoj pohľad na Richardove narodeniny Jakub Michalec, ďalší z víťaznej sedmičky odvážnych bežcov.

Nie dnes. Zajtra mám narodeniny. Ale aj tak je to nádherný darček, nie? Ani vo sne sa mi nesnívalo, že 26. narodeniny oslávim víťazstvom na tomto nádhernom behu. Super zážitok a super pocit. Nádhera, že sme to dokázali. Ešte raz, vám všetkým ďakujem. Veľmi sa z toho teším,“ delil sa o radosť z unikátneho narodeninového darčeka Bratislavčan Richard Chrappa.

Jeho tím potreboval na zdolanie 144 km členitej trasy čas 11:33:51 h. Vďaka nemu o sedemdesiat sekúnd predstihol sedmičku bežcov v dresoch portálu Behame.sk.

Prvú štafetu v bratislavskom cieli čakala diskvalifikácia

Aj minulý rok sme boli prví v cieli, ale nás diskvalifikovali, lebo sme minuli jednu kontrolu. Teraz sa to isté prihodilo chlapcom, čo boli v cieli prví. Štefániková kliatba nad víťaznou štafetou pokračuje. Nás diskvalifikovali minulý rok, prvých v cieli taký istý osud ako cez indigo čakal teraz. Už sa z toho akosi stáva tradícia,“ upozornil účastník netradičného horského behu Stefanik Trail z Brezovej pod Bradlom do Bratislavy. „Je nám ľúto chalanov, ktorí dobehli pred nami, lebo sa vieme vžiť do ich kože. My sme sa presne taký istý krutý verdikt dozvedeli vlani. Žiaľ, nedá sa nič robiť. Prijaté pravidlá treba dodržiavať. Ak im chýbala jedna pečiatka od kontroly, ktorú minuli, porušili predpisy behu. Po prebdenej noci a 140 kilometrovej porcii je to síce veľmi kruté, ale je to tak,“ objasnil Richard Chrappa príčinu diskvalifikácie v bratislavskom cieli.

Či nás minuloročná diskvalifikácia neodradila od reprízy tohto športového dobrodružstva? Či nás nezrazila na kolená? Určite nie. Ba práve naopak. Opäť sme sa dali dokopy s cieľom, že všetkým ukážeme, že minuloročný výkon 11:44:04 nebol žiadnou náhodou. Chceli sme dokázať, že na to máme. Všetci sme veľmi šťastní, že sme to dokázali,“ tvrdil hovorca a ústredná postava víťazného kolektívu bežcov Richard Chrappa.

Podľa Bronislava Janiša najkrajším zážitkom, ktorý si víťazná štafeta odnáša spolu s medailami od organizátorov i od detského hospicu Plamienok, bola tímová spolupráca. „Všetci sme noc z piatku na sobotu prebdeli spoločne. Nikto nešiel spať. Povzbudzovali sme sa. Zaujímali sme sa o bežca, ktorý bol práve na trati. Išli sme naozaj ako sa hovorí jeden za všetkých, všetci za jedného. Sila našej štafety bola najmä v tom, že sme fungovali spolu. To bolo na celom behu z Brezovej pod Bradlom do Bratislavy najkrajšie. A potom ešte ústredná myšlienka celej akcie: dnes už storočný príbeh záchrany Milana Rastislava Štefánika v srbských horách. On so svojimi záchrancami vtedy prešli 120 kilometrov za týždeň, my sme podobnú ´štreku´ urobili za 11 hodín,  33 minút a 51 sekúnd,“ rozhovoril sa Bronislav Janiš.

Z víťaznej sedmičky najviac o Štefánikovi vedel rodák z Moravy

Či poznáme príbeh, ktorý bol podnetom na zorganizovanie tohto behu? Samozrejme, že áno. Veď medzi sebou máme človeka, ktorý celú životnú púť Milana Rastislava Štefánika má v malíčku,“ zdôraznil Bronislav Janiš a ukázal na svojho kolegu z víťazného tímu.

Moja manželka je z Košarísk, takže príbeh tamojšieho slávneho rodáka Milana Rastislava Štefánika veľmi dobre poznám. Napokon, do Košarísk sa veľmi radi vraciame. Máme tam chalupu, na ktorej trávime voľný čas. Každému, kto nás navštívi, rád o Štefánikovi rozprávam. A každá naša návšteva od nás neodíde skôr, kým sa nepozrie hore na Bradlo. Je to nádherný pamätník, nádherný kút Slovenska,“ prekvapilo nás vysvetlenie z úst Milana Zekuciu, rodáka z Moravy.

Nie je to smutné, že zo všetkých Slovákov najviac o Štefánikovi vie človek z Moravy?“ reagoval na čerstvý vlastivedný výklad Richard Chrappa. Jeho kamaráti z víťaznej sedmičky sa pochválili aj tým, že triumf je ovocím ich nadšenia pre šport, ktorý robia. A je jedno, či je to beh, cyklistika, horské bicykle alebo niečo iné. Všetci sú predsa atléti.

A ešte napíšte, že nefajčíme, nepijeme alkohol a nebeháme za ženami... A ak, tak iba za svojimi zákonitými... A v prípade, že od nich sem – tam dostaneme priepustku, tak iba jeden v týždni... V sobotu,“ radili nám rozosmiati atléti, ktorí v polkruhu sledovali náš dialóg na bratislavskom námestí M. R. Štefánika pred novou budovou Slovenského národného divadla.

Typické chlapské prekáračky skončili vo chvíli, keď sa slova opäť ujal Richard Chrappa: „Za všetkých nás, čo sme tento horský beh absolvovali, chcem vysloviť obrovskú vďaku organizátorom tohto behu, ktorí odviedli fantastický výkon. Tak perfektne vyznačenú a zabezpečenú trať, dlhú 144 kilometrov, som na pretekoch doteraz ešte nezažil. Bola to nádhera! Na takej trati sa nedalo zablúdiť... Nebola šanca. Dokonca ani v noci. Všetko bolo super označené, vysvietené. Všade sme stretli milých a usmiatych dobrovoľníkov, ktorí mám, ak bolo treba, veľmi radi pomohli a poradili. Niektorí z nich boli na stanovištiach non stop tridsať a viac hodín. Klobúk dole pred nimi! Odviedli senzačnú robotu. Martin Urbaník s kolegami nám prichystal fakt super podujatie.“

Medzi priekopníkov Stefanik Trail-u patril aj petržalský hasič Martin Dinga

Zaujímavou partiou, ktorá sa z piatka na sobotu podujala bežať z Brezovej pod Bradlom do Bratislavy, bolo aj družstvo petržalských hasičov pod názvom Hasiči – kolegovia. Kapitánom a hovorcom ich tímu bol Martin Dinga, ktorý sa v roku 2012 na skúšobný „nultý“ ročník Stefanik Trail z Devína do Brezovej pod Bradlom (126 km) prihlásil ako úplne prvý. Patril k priekopníkom, ktorí sa podujali vlastnými nohami otestovať rodiaci sa prírastok do kalendára slovenských ultramaratónov a náročných horských behov.

S Martinom Urbaníkom sme kamaráti. Poznáme sa už roky. Keď mi povedal o nápade urobiť takýto beh na pamiatku Štefánika, prihlásil som sa prvý,“ povedal Martin Dinga v stane, ktorý nás chránil pred hustým dažďom, ktorý tesne pred pravým poludním prekvapil nie iba organizátorov a divákov v priestore cieľa, ale aj bežcov na trati.

Prečo som sa prihlásil? Chcel som to skúsiť. Chcel som zistiť, či dokážem bežať lesným terénom celých 126 kilometrov. Vtedy sa spomínalo, že to bude beh, na ktorom budú štartovať okrem nás hasičov aj vojaci, záchranári, zdravotníci. Všetky takéto družstvá. Nakoniec sa to vyvinulo iným smerom, čo je nádhera. Na prvom ročníku bolo osem ultramaratóncov a osem štafiet. Včera k mohyle generála Štefánika na Bradlo prišlo 46 štafiet a takmer 130 vytrvalcov. Veď to je enormný nárast. To je predsa nádhera, že sa tento beh tak uchytil. Takže teraz sa fakt bojím veštiť, čo bude o tri - štyri roky, “ pokračoval Martin Dinga, ktorý minulý rok medzi jednotlivcami skončil časom 21:34:37 h spolu s Jakubom Hájekom na delenom 11. – 12. mieste. Vtedy z 58 - ultramaratóncov bratislavský cieľ videlo štyridsaťštyri, z toho dve ženy. Slovenka Michaela Polakovičová (dosiahla čas 22:03:30) a Češka Petra Mücková (24:10:42).

My sme tu vlastne tak napoly služobne. Beh absolvujeme v rámci kondičnej prípravy“ pripomenul 37-ročný Martin Dinga a ukázal na svojich kolegov okolo seba.

Nie, nemusel som nikoho presviedčať. Martin Urbaník je super motivátor. Prišiel k nám na stanicu, premietol nám dokument o chystanom behu a chlapi sa hlásili sami. Beh je fakt výborne zorganizovaný. Všetko klape ako hodinky. Počasie nám tiež takmer vyšlo. Nebyť tých krátkych prehánok, bolo by to ideálne. Bežalo sa nám dobre. Sme radi, že sme v cieli,“ zdôraznil Martin Dinga, ktorý okrem Bratislavy bežal maratón aj v Ríme, Budapešti a v Prahe. Práve v Ríme 22. marca 2015 dosiahol svoj osobný rekord 3:03:40 h. Životnú premiéru na maratónskej trati zažil v roku 2013 na ČSOB Bratislava Marathone. Jeho kolegovia z petržalskej stanice sa nebránili ani otázke, čo by bolo pre nich na tomto treťom ročníku Stefanik Trail najkrajším zážitkom.

Najkrajší zážitok z tohto behu? Ak by sa nám podarilo skončiť v prvej trojke. To by bolo super! Ale máme veľmi silných súperov v družstve orientačných bežcov z Kobry Bratislava, dobrí sú aj chlapi zo ´ Záhorackého fryškýho týmu´, potom sú tam ďalšie štafety. Dnes to bude veľmi ťažké. Vidíme to tak na prvú päťku,“ zahral sa Ján Siman na dobrú veštkyňu z radov kolegov – petržalských hasičov. Aj ich finišman Juraj Šeďo dobehol do cieľa plece pri pleci s bežeckým kolegom z tímu TatraMan 1. Oba kolektívy tam dosiahli rovnaký čas 13 hodín a 42 minút. Stačilo to na spoločné 4. a 5. miesto.

Mikuláš Kéri: „Stefanik Trail nie je o prvom bežcovi v cieli“

Ten okamih musel chytiť za srdce každého diváka, ktorý vtedy stál v blízkosti cieľa na bratislavskom dunajskom nábreží. Dvaja bežci, ktorí mali v nohách takmer 144 kilometrov, sa päťdesiat metrov pred cieľovou bránou chytili chlapsky okolo pliec a spoločne preťali cieľovú líniu. Slabšie nátury mali slzy v očiach. To bol moment, ktorý sa hlboko zaryl do pamäte.

Od soboty 20. júna 2015 už trojnásobný víťaz ultramaratónu Stefanik Trail Mikuláš Kéri z Bratislavy zopakoval momenty, ktorými sa preslávil v cieli prvého i druhého ročníka tohto unikátneho horského ultramaratónu z Brezovej pod Bradlom do Bratislavy. On vždy prišiel do cieľa spolu s niektorým zo svojich kolegov. V prvom ročníku dobehol plece pri pleci s Tomášom Wiebauerom, v druhom pokračovaní zasa s René Mrázom.

Toto nie je beh o prvom, druhom, treťom či dvadsiatom mieste vo výsledkovej listine. Toto nie je beh o prvom v cieli. V tomto behu víťazí každý, kto ho úspešne dokončí, kto vyhrá sám nad sebou. Stoštyridsať kilometrov je poriadne dlhá ´štreka´. Preto kolegov na trati nepovažujem za rivalov, či súperov, ale za kamarátov. A tak sa k ním, aj chovám,“ reagoval bývalý rýchlostný kanoista Slávie UK Bratislava Mikuláš Kéri na našu otázku, prečo už niekedy nepríde do cieľa sám, keď na to má dobrú športovú formu.

Počas behu, akým je Stefanik Trail, je dobré, keď máte niekoho blízko seba. Beží sa v noci, beží sa v daždi, v blate, po nerovnom teréne, v lese. Nikdy neviete, čo sa môže stať. Preto je lepšie, keď tie kilometre ukrajujete plece pri pleci s niekým, koho poznáte. Kto je takej istej krvnej skupiny ako ste vy,“ vysvetlil Mikuláš Kéri svoju bežeckú filozofiu, s ktorou rok čo rok od mohyly M. R. Štefánika na Bradle vybieha v ústrety bratislavskému cieľu. Teraz sa do neho spolu s M. Jakúbekom dostali v čase 18:07:03 h.

Samozrejme, tento rok som trochu aj taktizoval. Nezačal som bežať nejako rýchlo, radšej som pustil kolegov pred seba, lebo som vedel, že v závere, ak sa nič zlé nestane, sa budem čoraz viac posúvať dopredu. Takéto dlhé behy nie sú vždy iba o kondícii a o odbehaných kilometroch v príprave, oni sú predovšetkým o hlave. O sile vôle a chuti niečo dokázať. Sú však aj o taktike - a o tom, ako dobre poznáte svoje telo,“ pokračoval Mikuláš Kéri, ktorý doteraz okrem iných vytrvalostných behov úspešne absolvoval šesť maratónov s osobným rekordom 2:50:55 h a šesť polmaratónov (1:17:08).

Mária Jakubca na „staré kolená“ dobehli športové danosti rodičov

Druhým z víťaznej dvojice bol Mário Jakubek z Trenčinskej Turnej, ktorý, ak nepočítame futbal v žiackom a dorasteneckom veku, nikdy nerobil žiadny šport nejako extra systematicky. K behu na dlhé trate sa dostal z nutnosti a na základe toho, že sa v ňom „na staré kolená“ nečakane prebudili športové danosti, ktoré dostal do vienka od svojich rodičov. Mimochodom, jeho otec ako 60-ročný pán patrí k zanieteným inštruktorom spinningu!

Otec je na mňa veľmi hrdý, že som začal športovať a behať. Nikdy si nemyslel, že sa k tomu odhodlám. Dnes mi drží palce a veľmi sa teší zo všetkých mojich úspechov,“ povedal v cieli Mário Jakúbek, ktorého v jeho športovaní podporuje aj manželka. „Mám veľké šťastie, že nám veľmi tolerantnú a dobrú manželku. Veľakrát, keď idem behať, sadne na bicykel a ide spolu so mnou. Samozrejme, keď už toho behania bolo veľa, sem tam si trochu aj pofrflala. Ale iba tak naoko... Vie, že beh k životu potrebujem, tak ma podporuje. Preto ju mám veľmi rád. Je mojou veľkou oporou. Vďaka jej pochopeniu, môžem vo voľnom čase robiť to, čo mám naozaj rád. V behu som našiel svoju veľkú záľubu a vášeň,“ zložil M. Jakúbek veľkú poklonu svojej polovičke.

Mária teší, že Martin nemá v cieli stupeň pre víťazov

Z tohto behu mi v pamäti utkveli najmä dva momenty. Prvým bolo povzbudenie Mikiho Keriho pri River Parku, keď mi z ničoho nič hovorí: ´Mário, my sme to dokázali! My už do toho cieľa určite dobehneme.´ To bol prvý moment. A ten druhý? Okamih, keď som na dunajskom nábreží pod Štefánikovou sochou zreteľne pred sebou videl cieľovú bránu s nápisom Hotovo. To bol fakt krásny okamih. Vtedy som vedel, že sme to naozaj dokázali,“ opísal svoje čerstvé zážitky 38-ročný štíhly a vyšportovaný ultramaratónec, ktorý sa behu začal systematicky venovať iba pred tromi rokmi.

Musel som so sebou niečo robiť. Mal som o 28 kilogramov viac ako v súčasnosti, náročnú robotu, od ktorej som sa musel nejakým spôsobom odreagovať. Musel som si nejako odľahčiť preťaženú hlavu. Tak som objavil beh. Na prvýkrát som prebehol 600 metrov a bol som totálne hotový... Viac som nevládal. Veď odvtedy, ako som prestal hrať futbal, som nebehal. A to bolo ešte voľakedy dávno, v doraste,“ priznal Mário Jakúbek a pokračoval: „Po roku behania som skúsil maratón. Bežal som ho v Bratislave a zvládol som ho v čase 3:15:08 h. Po ďalšom roku mi už maratón bol málo. Už som bol pripravený na ultramaratón. Na prvú stovku v mojom živote. Nedávno som bežal Leteckú stovku v Trenčíne. Teraz sa to išlo ako Memoriál Vladimíra Švancára, ktorý tento ultrabeh založil. Bol jeho veľkým propagátorom, no v roku 2014 ho pri výstupe na Dhaulagíri zasypala v Nepále lavína. Zahynul tam spolu s vedúcim expedície Jánom Matlákom. Vtedy v Himalájach, ak sa nemýlim, prišlo o život takmer päťdesiat horolezcov. Dá sa to nájsť na internete. Bola to obrovská tragédia. Teraz na jeho počesť beháme v Trenčíne stokilometrový beh, ktorý patrí medzi slovenské ultramaratóny ako sú Ponitrianska stovka, Štiavnicke vrchy a podobné akcie. “

Mário Jakúbek pri čakaní na zaslúženú sprchu (dažďové kvapky veľkú únavu z tela celkom nevyhnali, pozn.) sa pristavil ešte pri jednom momente, ktorý je podľa neho typicky pre Stefanik Trail. „Som veľmi rád, že organizátori zostali verní svojej filozofii. Vždy nám predsa prízvukovali, že tento beh nie je iba o víťazoch, či o prvých troch v cieli. Preto som veľmi rád, že Martin nikde v blízkosti cieľa nemá prichystaný stupeň pre víťazov. Ten sem ani nepatrí. V tomto behu predsa zvíťazili všetci, čo ho dokončili. Všetci sú víťazi. Lebo zvíťazili nad sebou samým, slávili triumf nad svojou pohodlnosťou a lenivosťou. Viete, podľa mňa dostať v súčasnej dobe na štart takmer pol stovku štafiet a stotridsať jednotlivcov, ktorí sa pustia nocou na 144-kilometrovú trať, to je fakt super výkon,“ uznanlivo konštatoval vytvrvalec Mário Jakúbek.


František Kaňa: „Dnešný beh nebol o čase, bol o úspešnom dokončení“

Až tretí v celkovom poradí František Káňa dobehol osamotený. V cieli mu namerali čas 19 hodín a deväť minút, vďaka čomu za vedúcou dvojicou zaostal o viac ako hodinu. To bolo tých šesťdesiat minút, ktoré stratil hľadaním správnej cesty na trase z Pezinskej Baby na Devín. Keďže vlastnou vinou minul odbočku na Pánskej lúke, bežal navyše až 12 kilometrov! „Ja som príkladom toho, že aj na dobre označenej trati sa dá zablúdiť! Po prebdenej noci mi v kritickom mieste totálne vypla hlava, a už to bolo. Neviem, či som vtedy pil, či som myslel na niečo úplne iné, jednoducho som zle odbočil. Zbadal som sa až pri smerovníku, ktorý mi ukazoval, koľko kilometrov mám ešte do Stupavy... To bolo veľmi zlé! Musel som sa šesť kilometrov vracať na správnu trať,“ vysvetlil svoje problémy s orientáciou 39-ročný bežec so štartovným číslom 141, ktorý minulý rok spolu s Máriom Jakúbkom skončil časom 18:41:43 h na výbornom a spoločnom 3. – 4. mieste.

V momente, keď som pochopil, že som zablúdil, som si povedal, že teraz to už vôbec nie je o čase, ale iba o dobehnutí do cieľa. O dokončení tohto krásneho, ale ťažkého behu,“ uviedol František Kaňa.

Nie, vzdať som nechcel. Nikde. Ani náhodou. Keď som vyšiel na Kamzík, tak som si dal desaťminútovú pauzu. Najedol som sa. Dal som si kávu a poslal som SMS-správu rodine, aby vedeli, kde som. Už som sa nemal kam ponáhľať. Káva ma prebrala a ja som si beh už iba užíval,“ tvrdil v cieli uťahaný František Kaňa.

Babka bola celá nešťastná, že čo sa mi to stalo. Sledovala môj beh, videla ako sa trápim. Chcel som prísť do cieľa v čase okolo 18 hodín a päť minút, prišiel som o hodinu neskôr. Aj takú podobu má Stefanik Trail. Som rád, že ho mám úspešne za sebou,“ zdôraznil tretí ultramaratónec v cieli, ktorý na nábreží hľadal hlavného organizátora Martina Urbaníka. Chcel si s ním vydiskutovať dve prekvapenia, ktoré organizátori bežcom tento rok pripravili.

Nestačilo, že sme sa štverali na Vysokú, ešte nás vyhnali aj na Kamzík popod lanovku. To teda bol bonbónik! Ja som už pomaly nevedel o sebe, a musel som sa štverať do takého kopca. Skoro som tam dušu vypľul. Idem sa ich spýtať, čo to malo znamenať. Veď ma to skoro totálne odrovnalo! Preto som musel na Kamzíku oddychovať,“ hľadal vhodné slová skúsený vytrvalec, ktorý má na konte devätnásť maratónov a štyri polmaratóny. Z takmer dvadsiatky maratónov päť bežal v Košiciach. Okrem slovenských dejísk pozná aj maratónske trate v Poľsku, Taliansku, Česku., Maďarsku a Rakúsku. Osobný rekord na tejto kráľovskej trati si urobil minulý rok na 90. ročníku MMM v Košiciach, kde mu v cieli namerali čas 2:45:42 h.

Bývalý biatlonista z Vyhní Mário Jánoš si trúfal na výsledný čas v cieli nad 20 hodín

Tridsaťtriročný Mário Jánoš, ktorý bol v cieli 3. ročníka Stefanik Trail štvrtým ultramaratónocom, behá v lesoch od svojich šiestich – siedmich rokov. V lete sa od mala venoval krosom a cezpoľným behom, v zime bežeckému lyžovaniu a biatlonu.

Beh v lese, to bolo moje. Od útleho detstva. Bol to moja obľúbená aktivita,“ priblížil svoj športový životopis bývalý člen Klubu biatlonu Vyhne, ktorý krátko pôsobil aj v Dukle Banská Bystrica. „V športe sa mi dosť dlho darilo, no potom ma zabrzdili zdravotné problémy. Lekári ma desať rokov liečili na nesprávnu diagnózu. Veľa som počas toho obdobia stratil. Keď mi konečne zistili, čo mi je, za desať dní som bol fit. Dokonca tak fit, že teraz v ´Kristových rokoch´ môžem behať ultramaratóny! Škoda, že mi tú diagnózu neurčili skôr. Mohol som v športe dokázať oveľa viac, než som dokázal,“ priblížil Mário Jánoš dôvody svojej krátkej biatlonovej exkurzie v Dukle Banská Bystrica

Na tomto behu som prvýkrát v živote. Atmosféra, trať, myšlienka podujatia ma tak oslovili, že som veľmi rád, že som tu mohol byť. Ak sa nič zlé nestane, prídem aj o rok. Zemiaková medaila je nádhera. Mne sa ani vo sne nesnívalo, že 144 km trať, ktorú budem bežať prvýkrát v živote, zdolám v čase pod 20 hodín. Osobne som si určil čas v cieli, ktorý bol práve niečo nad 20 hodín. Čo sa mi tejto noci podarilo, to je jednoducho paráda. Mám z toho obrovskú radosť. Teším sa,“ doslova chrlil svoje dojmy Mário Jánoš.

Kde mi bolo najhoršie? Na asfalte. Na dunajskom nábreží. Tých šesť – sedem kilometrov, ktoré som musel do cieľa bežať po asfalte, bolo najbolestnejších šesť – sedem kilometrov v mojom živote. Veľmi nerád behám po tvrdom povrchu. Ja by som to síce aj zvládol, ale moje nohy a kĺby sú proti tomu. Na takom podklade veľmi trpia. Som vo veku, keď musím svoje telo nie iba počúvať, ale aj poslúchať. Beh po asfalte mi nerobil dobre,“ priznal Mário Jánoš, ktorý doslova „prskal“ šťastie ďaleko okolo seba.


Vlani zablúdil v uliciach Bratislavy, tento rok ich radšej obišiel

Vo chvíli, keď v sobotu v Bratislave lialo ako z krhly, dobehol do cieľa pod sochou Milana Rastislava Štefánika štíhly blonďák v modrom totálne premočenom drese. Mokrý ako vodník. Kde sa v bielom stane pre organizátorov postavil, tam po ňom zostala kaluž vody.

Keďže v Hradci Králové bývam na ulici M. R. Štefánika, chcel som vedieť, kto to bol. Preto som minulý rok prišiel na tento beh. Našiel som si ho na internete,“ vysvetlil nám svoju prvú účasť na Stefanik Traile 28-ročný český vytrvalec Tomáš Zaplatílek.

Vlani som medzi jednotlivcami skončil na ôsmom mieste, lebo som zablúdil v uliciach Bratislavy. Pri behu z Devína do cieľa pri Dunaji som minul nejakú kontrolu, musel som sa vracať. Preto som s časom 20 hodín, 39 minút a 48 sekúnd vôbec nebol spokojný. Vedel som, že som mal natrénované na lepší čas. Tak som si povedal, že tento rok si napravím chuť. Päť hodín som cestoval vlakom, aby som si mohol dať repete,“ pokračoval český bežec, ktorý doteraz absolvoval štyri maratóny a päť polmaratónov.

Tento rok som však dopadol dosť zle... Už počas behu mi oznámili, že som minul kontrolu č. 5, aby som sa niekoľko kilometrov vrátil. Keď som zistil, že tých niekoľko kilometrov, bolo až pätnásť, radšej som pokračoval mimo poradia. Beh som si užil. Sám som si vyberal úseky, ktoré budem bežať. A keďže vlani mi nevyšiel záver v uliciach Bratislavy, tento rok som ho radšej vynechal,“ dodal so smiechom štíhly blonďák, ktorého domov do Hradca Králové viezli z Bratislavy rodičia.

Moja mama pochádza z Prievidze, rodičia sú na návšteve u babky, tak mi sľúbili, že cestou domov si urobia výlet do Bratislavy, aby ma tu mohli vyzdvihnúť. Podujatie sa mi páčilo. Bolo perfektne zorganizované, ak mi budúci rok nebude jeho termín s niečím kolidovať, určite prídem. Veľmi sa mi na Slovensku páčilo. Urobili ste fakt nádherné podujatie,“ lúčil sa s nami pod sochou M. R. Štefánika Tomáš Zaplatílek.

Už ho z našich dejín nikto nevymaže

Účastníkov 3. ročníka Stefanik Trailu až do večerných hodín v bratislavskom cieli vítala stále čiperná a vitálna praneter Milana Rastislava Štefánika Tamara Dudášová – Štefániková. Pre každého mala prichystanú nie iba medailu za účasť na tomto unikátnom horskom behu, ale aj milé slová povzbudenia a poďakovania.

Som rada, že Martin Urbaník prebudil v mladých ľuďoch záujem o môjho prastrýka. Je to fantastická práca, ktorú v tomto smere odviedol. Zažili sme roky a desaťročia, keď sa mnohí usilovali o to, aby môj prastrýko navždy zmizol zo slovenských dejín. Vďaka ľuďom, ktorí pomáhali už pri troch ročníkoch tohto nádherného behu, sa to určite nestane,“ pochvaľovala si pani Dudášová - Štefániková priekopnícku aktivitu Urbaníka a spol.

Práve v týchto mladých ľuďoch záujem o prácu a život môjho prastrýka Milana Rastislava Štefánika bude určite pokračovať. Aj v tom vidím veľké posolstvo, ktoré tento dlhý beh medzi mladých Slovákov priniesol. A nie iba medzi Slovákov, lebo na tomto behu štartovali aj bežci zo zahraničia,“ zdôraznila Tamara Dudášová – Štefániková.

21.6.2015   /   Krosové behy   /   Autor: sz   /    Foto: vivafoto

Ďalšie články