Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Matka, ktorá v horách predbehla všetkých mužov

Matka, ktorá v horách predbehla všetkých mužov
Začiatkom januára sa stala hviezdou nielen športových médií. Britská bežkyňa Jasmin Paris totiž dokázala zdanlivo nemožné. V pretekoch Montane Spine Race, považovaných za najťažšie v Británii, ktoré merajú 430 kilometrov a celkové prevýšenie presahuje 13 kilometrov, nielenže zdolala všetkých mužov, ale časom 83 hodín a 12 minút prekonala traťový rekord o viac ako dvanásť hodín. Popri starostlivosti o malú dcérku Rowan a písaní dizertačnej práce si našla čas aj na rozhovor pre Behame.sk.
Na úvod jednoduchá otázka - boli to najťažšie preteky vo vašom živote? Ako by ste ich porovnali s ostatnými podobnými bežeckými výzvami?

Určite to boli jedny z najnáročnejších pretekov, aké som absolvovala. Je ťažké povedať, či boli najťažšie, pretože nikdy som nesúťažila na pretekoch ako Spine Race, takže je to iná kategória ako iné behy. Boli to prvé takto dlhé nonstop preteky, ktoré som bežala. Bolo to v zime, veľká časť sa bežala potme a do hry vstupovala aj orientácia a navyše pre mňa to bolo po prvý raz, čo som bola preč od svojej dcérky viac ako jednu noc. Bolo teda veľa faktorov, ktoré robili tieto preteky náročnými. Na druhej strane, dlhé preteky sú pre mňa svojím spôsobom ľahšie ako krátke, pretože sú oveľa uvoľnenejšie, je to viac cesta. Keď som bola mladšia, veľa som chodila po horách so svojimi bratmi a rodinou a Spine Race je o niečo rýchlejší ako túra, ale trocha sa na ňu podobal. Máte čas porozprávať sa s ľuďmi, na občerstvovačke sa najete, vychutnávate si výhľady. Nezáleží na tom, či sa trocha stratíte, lebo zopárkrát sa mi to stalo. Na krátkych pretekoch, ktoré majú, povedzme, desať kilometrov, si nemôžete obzerať okolie, rozprávať sa s ostatnými a keď sa stratíte, tak sa prepadnete aspoň o tridsať miest. Toto bolo veľmi odlišné od ostatných pretekov.
Do titulkov sa dostalo predovšetkým to, že ste zlepšili absolútny traťový rekord a predstihli všetkých mužov. Aké boli vaše reálne očakávania pred pretekmi, keďže máte dcérku, ktorá mala v čase pretekov 14 mesiacov, čo určite ovplyvnilo vašu prípravu?

Samozrejme, bolo náročnejšie trénovať. Problém s malým dieťaťom bol, že v noci nespávalo, takže som bola stále unavená. Celý tréning som absolvovala pred prácou. S prácou a rodinou som to zlaďovala tak, že som vstávala o pol piatej alebo piatej, trénovala som hodinu a pol a na siedmu išla do práce (Jasmin pracuje ako zverolekárka, pozn. redakcie). Domov som prišla o tretej a zvyšok popoludnia strávila s rodinou, s dcérkou. Celý tréning bol teda skoro ráno, dokonca aj cez víkend som behávala medzi piatou a deviatou a desiatou ráno. Veľmi ma to unavovalo a bolo to náročné. Zároveň to však bol aj tréning spánkovej deprivácie. Myslím, že z tohto pohľadu som bola najlepšie pripravená zo všetkých. Neviem si predstaviť, že by ostatní posledných 14 mesiacov vstávali tri alebo štyrikrát za noc. Dcérka mi teda skomplikovala tréning, ale zároveň ma pripravila na nedostatok spánku.

Traťový rekord ste zlepšili o dvanásť hodín, čiže o pol dňa. To je ohromujúce číslo. V čom bol rozdiel medzi vaším spôsobom súťaženia a víťazmi z predchádzajúcich rokov? Čo bolo kľúčom k takému zlepšeniu?


Bolo to niekoľko vecí. Prvá vec, čo poviem - a médiá to nemajú veľmi rady, chcú počuť, aká som úžasná - je, že podmienky boli veľmi dobré. Na kopcoch nebol žiadny sneh, takže bolo jasné, že tento rok budú dobré časy. Stále to bolo dosť močaristé a mali sme silný protivietor, obzvlášť na začiatku, ale to, že nebol sneh, robí veľký rozdiel. Treba tiež povedať, že predchádzajúci držiteľ rekordu skončil asi pätnásť hodín za mnou, takže som zjavne podala dobrý výkon. Myslím, že počas pretekov som spala menej ako ktokoľvek iný. Nemala som v pláne spať tak málo. Prvú noc som nechcela spať, myslím, že vtedy nespal nikto z vedúcich pretekárov, ale chcela som spať druhú a tretiu noc približne tri-štyri hodiny. Druhú noc sme však spali menej, pretože sme na čele boli stále viac-menej pokope a prejavila sa súťaživosť. Bežci, s ktorými som súťažila, vstali, a tak som vstala tiež. Počas tretej noci som si vytvorila náskok pred bežcom, ktorý sa ma držal, Eugenim Rosellom Solem. Bola som pred ním asi o dve hodiny a nechcela som o tú výhodu prísť. Mala som pocit, že ak by ma dobehol, bola by to preňho morálna vzpruha. Pri takto dlhých pretekoch je náročné striasť sa súpera, keď je pri vás. Nechcete sa odpáliť tým, že mu budete nastupovať. Z kontrolnej stanice som odbehla skôr, ako tam prišiel. Znamenalo to, že som si zdriemla možno 30 minút. Preto som spala tak málo. Predchádzajúci rekordér Eoin Keith bol ohromený tým, ako málo som spala a napriek tomu dokázala stále bežať. Možno v tomto som dobrá a dieťa mi v tom tiež pomohlo.

Ako ste sta vyrovnávali s vyčerpaním, keďže ste na trati strávili viac ako tri dni?


Posledný deň bol dosť zaujímavý, lebo som mala halucinácie. Vedela som, že sú to halucinácie, ale všade som videla pohybujúce sa zvieratá na skalách a stromy s rukami. Videla som rôzne veci, o ktorých som vedela, že nie sú skutočné. Vtedy som už bola veľmi unavená. Aby som nezaspala, tak som si nahlas spievala, ale len keď som bola sama. Snažila som sa tiež jesť. To ma tiež držalo pri vedomí. Inšpiráciou bola pre mňa aj predstava, že v cieli uvidím dcérku. Myslím, že v predchádzajúcej otázke som nie celkom odpovedala, aké boli moje očakávania - do pretekov som išla s tým, že chcem byť niekde na čele. Išla som tam v súťaživej nálade.

Jednou z najdôležitejších vecí pri vytrvalostných pretekoch je občerstvovanie a dopĺňanie kalórií. Koľko, ako často a čo ste počas tých 430 kilometrov jedli a pili?

Takéto preteky sa nedajú absolvovať len na géloch a nejakých šejkoch. Sú príliš dlhé, takže musíte do seba dostať aj naozajstné jedlo. Na kontrolných staniciach je k dispozícii jedlo a keď tam prespíte, dostanete na raňajky kašu alebo niečo podobné. Zo všetkého, čo som počas pretekov jedla, som si najviac vychutnala práve „naozajstné“ jedlo na občerstvovačkách. Bolo naozaj dobré. Čím mastnejšie, tým lepšie. Na trati musíte mať so sebou 3000 kalórií jedla. Samozrejme, chcete, aby vážilo čo najmenej, takže som mala so sebou solené orechy, sušené ovocie, čokoládové tyčinky, pečivo, ale aj koláč a pizzu. Zvyčajne som na tom pri pretekoch s jedením dobre, ale tu mi už na druhý deň nechutilo, ale stále som jedla. Myslím, že som celkom dobrá v tom, že sa donútim jesť. Je to ako s autom - keď mu dodávate palivo, ide ďalej. Vtĺkala som si do hlavy, že si musím dopĺňať palivo. Zaujímavé bolo, že muži, s ktorými som bežala, jedli oveľa menej ako ja. Myslím, že Eoin Keith, ktorý nakoniec skončil druhý, priamo na trati ani veľmi nejedol. Za prvých 24 hodín som ho videla zjesť jednu čokoládovú tyčinku a to bolo všetko. Samozrejme, na občerstvovačkách jedol. Neviem, koľko jedla mal so sebou Eugeni, ale keď mu niekto ponúkol jedlo, vždy vyzeral, že je hladný. Určite som jedla viac ako moji konkurenti.
Moja skúsenosť z britských hôr je taká, že orientácia v nich môže byť dosť zradná. Spomenuli ste, že ste sa aj stratili. Ako ste sa vyrovnávali s týmto problémom? Mali ste povolené používať elektronické navigačné zariadenia?

GPS je dokonca súčasťou povinnej výbavy. Musíte mať natiahnutú trasu a rovnako aj mapu celého pohoria. V minulosti som sa venovala viac horskej turistike a fell runningu (špecifická britská disciplína horského behu, pozn. redakcie) a som hrdá, že zvyčajne sa orientujem pomocou mapy a kompasu. Nikdy predtým som GPS nepoužívala. Na týchto pretekoch to však bolo naozaj užitočné. Časť trasy som poznala, takže som ju bežala spamäti, na niektorých miestach som používala mapu, a to cez deň, a v noci a tam, kde to bolo trocha zradné, som používala GPS. Pennine Way, diaľková turistická trasa, po ktorej sa beží, vyzerá tak, že niektoré horské úseky sú odľahlé, ale potom sú tam úseky, kde bežíte cez polia a neviete, či trasa vedie po pravej alebo ľavej strane poľa a hľadaním cesty môžete zabiť hodiny. GPS vám presne ukáže, kam máte ísť. Občas som sa ocitla na nesprávnom poli, ale nestalo sa mi, že by som niekde stratila veľa času.

Už ste spomenuli, že to bolo prvýkrát, čo ste strávili noc bez dcérky. Pre koho to bolo náročnejšie - pre vás alebo pre ňu?


Musím sa trocha opraviť. Už dvakrát som strávila noc bez nej. Teraz sme však boli po prvý raz od seba niekoľko nocí po sebe. Myslím, že to bolo ťažšie pre mňa. Bála som sa, ako to zvládne. Manžel mi počas pretekov poslal správu, že je v poriadku a nemusím si robiť starosti. Druhú noc celú prespala, čo sa nestalo od jej narodenia. Teraz spáva oveľa lepšie ako pred pretekmi. Predtým som ju dojčila každú hodinu alebo dve a teraz sme ten cyklus prerušili. Zjavne po mojom odchode plakala desať minút a to bolo všetko. Možno sme to mali urobiť oveľa skôr (smiech).

Počas pretekov ste robili veľmi nezvyčajnú vec, ktorá tiež zaujala médiá - odsávali ste si materské mlieko. Plánovali ste to, alebo ste sa tak rozhodli až počas pretekov?

Keď som sa prihlásila na preteky, počítala som, že dcérku odstavím od dojčenia okolo prvého roku a počas Spine Race už nebudem dojčiť. Už sme sa k tomu dostávali, ale okolo Vianoc ochorela a päť dní jediné, čo prijímala, bolo materské mlieko. Nepodarilo sa mi ju teda odstaviť. Ako som spomenula, dojčila som ju najmä v noci. Teraz už je úplne zdravá, zje všetko a na jej strane už nebol problém. Ak by potrebovala mlieko, mala ho zmrazené v mrazničke. Skôr som sa obávala o seba, lebo sa mi stále tvorilo dosť veľa materského mlieka. Nemohla som s tým teda prestať, lebo by mi to pravdepodobne spôsobilo problémy. Musela som si teda odsávať mlieko, aby som sa cítila pohodlne. Na prvej občerstvovačke to bol trocha časový hendikep, ale potom produkcia mlieka prudko poklesla, takže neskôr už to nebol problém.

Už sme hovorili o tom, ako málo ste počas pretekov spali. Akú časť pretekov ste bežali cez deň a koľko v noci?

Tma bola asi dve tretiny času. Snažila som sa zostávať na občerstvovačkách a spať, keď bola tma, ale aj tak najmenej polovica času, čo som bežala, bolo v noci. V tomto ročnom období je tmy veľa.

Ako ste sa po Spine Race zotavovali? Predsa len, dať sa dokopy, keď ste museli poskytovať veľa rozhovorov, starať sa o dcéru a popritom písať dizertačnú prácu, isto nebolo jednoduché.

Bola som behať víkend po pretekoch, ale potom som si znova dala trocha pauzu, lebo som mala zápal šľachy, takže celkovo som mala voľno asi dva týždne. Popri tom však plávam a robím doplnkové športy. Snažila som sa viac spať. Ale celkovo som sa rýchlo vrátila do bežného života. Keď máte malé dieťa, rodinu a píšete dizertačku, drží vás to pri zemi. Mám veľa práce.

V súvislosti s vaším výkonom a inými podobnými výsledkami v ostatnom čase sa opäť hovorí o hypotéze, že čím je dĺžka behu väčšia, tým je rozdiel medzi mužmi a ženami menší. Čo si o tom myslíte? Môže na tom niečo byť, alebo je len zhoda okolností, že to na niektorých pretekoch tak dopadlo?

Myslím, že na tej hypotéze niečo je. Keď sa pozriete na kratšie trate a porovnáte si najlepších mužov a najlepšie ženy, tak neexistuje, že by muž prehral. Jednoducho sú fyziologicky odlišní. Pri dlhších vzdialenostiach možno vstupujú do hry isté výhody, ktoré majú ženy. Fyziologické rozdiely pretrvávajú, ale musí tam byť niečo, čo dáva ženám na dlhých vzdialenostiach relatívnu výhodu. Existuje viacero teórií, ktoré sa týkajú toho, ako spaľujeme kalórie, prípadne mentálnej stránky. Nech už je to čokoľvek, na dlhších tratiach sa rozdiel zmenšuje.

Pri pohľade na vaše výsledky by to mohlo vyzerať, že behávate celý život. S behom ste však začali pomerne neskoro. Ako ste sa k nemu dostali a ako sa vám podarilo tak zlepšiť za pomerne krátku dobu približne desiatich rokov?

Nikdy som nebehávala na ceste. Vždy som behávala v kopcoch. Ešte pred tým, ako som behávala, som chodievala do hôr na túry. Možno to vyzerá mierne, ale s bratom sme absolvovali veľa výletov po celej Európe a Južnej Amerike. Zbalili sme si batoh a išli sme na desaťdňovú túru, počas ktorej sme nikoho nestretli. Brali sme si všetko jedlo a prespávali v prírode. Myslím, že to bola veľmi dobrá príprava na ultramaratónske behy. Možno nie na preteky ako Spine Race, ale na technickejšie behy, pretože sa naučíte, ako došľapovať v teréne a stane sa to pre vás prirodzeným. K behu som sa dostala po univerzite, keď som pracovala na veterinárnej klinike a kolegyňa navrhla, aby som s ňou išla na miestne preteky. Zistila som, že je to úžasné. Ako som sa zlepšila? Neviem. Bavilo ma to, rada som bola v kopcoch, rada som trénovala. Zrejme pomáha, že ma to baví.

Začali ste hneď s dlhými behmi, alebo ste sa k nim dostali postupne?


Hneď počas prvého roka som si uvedomila, že uprednostňujem dlhšie behy. Po prvom roku som začala súťažiť na vzdialenostiach od 30 do 40 kilometrov. Ale vzdialenosť, akú som odbehla na Spine Race, je naozaj výnimočná. Bol to dlhší beh ako čokoľvek predtým.

Aké boli najdlhšie preteky predtým? Bol to Dragon’s Back vo Walese (preteky majú 315 kilometrov)?


Dragon’s Back sú etapové preteky, takže maximum počas jedného dňa je možno 80 kilometrov. Najdlhšie nonstop preteky boli asi Ultra Trail du Mont Blanc, čiže 171 kilometrov.

Aké sú vaše obľúbené preteky, alebo miesto, kde rada behávate?

Veľmi rada mám Jazernú oblasť (Lake District) tu v Británii. Moje najobľúbenejšie preteky sú asi na ostrove Jura v Škótsku. Sú to ikonické preteky. Beží sa cez tri kopce a pretože je to na ostrove, chodia tam všetci horskí bežci z Británie a je to ako víkendová dovolenka. Sú to veľmi náročné preteky. Aj keď trať má len asi 27 kilometrov, je ťažké zvládnuť ju pod štyri hodiny. S manželom sme sa tam brali, pretože to miesto znamená pre nás veľa. Je to veľmi osobné a je tam veľa vecí, ktoré robia toto podujatie výnimočným. V októbri sme boli s manželom na pretekoch Els 2900 v Andorre (beží sa cez sedem vrcholov vyšších ako 2900 metrov, pozn. redakcie). Boli to úžasné preteky, aj keď sme obaja ochoreli, takže sa nám až tak nedarilo. Ale dokončili sme. Pre mňa to boli jedny z najvýnimočnejších pretekov. Najmä vďaka okolitej krajine. Bežalo sa buď mimo chodníkov alebo na úzkych „singláčoch“. Bolo tam veľa technických pasáží, ktoré mám rada. Bežalo sa na odľahlých miestach a páčilo sa mi, že mali veľmi domácku atmosféru. Mám rada preteky s priateľskou atmosférou, bez veľkých sponzorov, bez množstva fotografov. Tuto vyjdete do útulne, bežíte k ďalšej útulni, kde máte večeru, a na druhý deň zídete dole. Bežalo tam možno 50 ľudí. Pre mňa ideálne preteky.

Vaša mama, matematička Alena Vencovská, pochádza z Českej republiky a v Česku máte aj chatu. Súťažili ste tam niekedy?


Možno raz. V roku 2013 som súťažila na majstrovstvách sveta vo vytrvalostnom horskom behu, ktoré sa konali na česko-poľských hraniciach. To bolo jediný raz. Odvtedy nie. Mama mi hovorí, že by som tam mala ísť. Rada by som si tam niekedy zasúťažila. Ale značná časť prípravy na Spine Race bola v Českej Republike. Boli sme tam desať dní okolo Vianoc, takže som tam absolvovala veľa dlhých behov.

Aké sú vaše najbližšie bežecké plány?


Chystáme sa na La Petite Trotte ŕ Léon, čo je súčasť UTMB. Bežíte tam ako tím vo dvojici alebo v trojici. Idem tam s manželom (Konradom Rawlikom, pozn. redakcie), budeme bežať vo dvojici. On by bol určite oveľa lepší ako ja, keby dostatočne trénoval. Trápi ho tiež, ako sa vyrovná s nedostatkom spánku. Momentálne sme pomerne vyrovnaní výkonnostne, ale ja pravdepodobne lepšie znášam spánkovú depriváciu. Bude zaujímavé sledovať, ako to dopadne. Hovorím mu, že musí začať trénovať a viac sa starať v noci o dcérku. A vybrali ma tiež do britskej reprezentácie na majstrovstvá sveta v horskom behu, ktoré budú v júni v Portugalsku. Určite to bude iné ako Spine Race. Budem musieť natrénovať rýchlosť, pretože tempo tam bude oveľa vyššie. Podľa toho, čo som počula, trať je dosť technická. Čím technickejšia, tým lepšie pre mňa. Ďalším faktorom je horúčava. Už som bežala v horúcom počasí a nebola to pohroma, takže dúfam, že to nebude zásadný problém.
8.5.2019   /   Krosové behy   /   Autor: Tomáš Mrva   /    Foto: jasminfellrunner.blogspot.com

Ďalšie články