Cookies

Súhlasím Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.

Festivalové objavovanie behu

Festivalové objavovanie behu
Slovník definuje festival ako slávnosť s programom. Víkendový Inov-8 Trail Running Festival, ktorý sa konal vo Vizoviciach na Valašsku, priniesol vskutku nabitý program, a to tak bežecký, ako aj prednáškový. Behame.sk bolo pri tom.
Za hlavný motív tohto podujatia by sa dali označiť objavovanie a spoznávanie – nielen nových ľudí, ale predovšetkým takých foriem a podôb behu, s ktorými možno väčšina účastníkov doteraz nemala žiadne priame skúsenosti, o niektorých možno ani nepočula. Martin Marek, duša celého podujatia, k tomu dodal, že základom všetkého je mapa. Ale o tom neskôr.


Hneď na úvod čakal účastníkov, ktorí mali o to záujem, beh na vrch Doubrava. Trať mala 3,3 kilometra a prevýšenie 315 metrov. Keďže bol už večer, bežali sme s čelovkami a len občas sa pred nami objavili červené svetlá rozhľadne, pod ktorou bol cieľ. Stúpanie bolo spočiatku celkom mierne, ale postupne sa kopec dvíhal, namiesto príjemnej lesnej cesty sa objavovali kamene a korene, čiže terén, pri ktorom bolo milosrdenstvom, že sme v tme nevideli, čo nás o pár desiatok metrov čaká. Kalíštek pálenky v cieli bol zaslúženou odmenou pre každého, kto sa tam vydriapal. Najrýchlejšie tam vybehol Jan Havlíček za 16 minút a 43 sekúnd. Aby ste si to vedeli predstaviť, pri prepočte na rovinatú trať by to znamenalo tempo hlboko pod tri minúty na kilometer. A to Honza neskôr tvrdil, že ani príliš netrénuje.
Po poriadnom vrchárskom zahriatí nasledovala večer prezentácia slovenského ultramaratónca Tomáša Kačmarčíka o účasti na West Highland Way Race. Na týchto 153-kilometrových pretekoch škótskou divočinou skončil tento rok druhý a podľa toho, čo hovoril, jeho najväčším súperom bol vlastný žalúdok. Ale to z horských behov poznáme viacerí. Akurát pri danej vzdialenosti sa zo znásobuje.

Orientácia je základ


Druhý deň festivalu možno označiť za orientačný. Je to presne v duchu už vyššie spomenutého výroku Martina Marka o dôležitosti narábania s mapou. Samozrejme, dnes majú bežci, alebo aj bežní turisti, k dispozícii množstvo digitálnych pomôcok, či už v mobilných telefónoch alebo v hodinkách, ale každá technológia môže zlyhať, a tak aj v 21. storočí sa oplatí vedieť používať buzolu a čítať papierovú mapu.


Ešte pred tým, ako sme si to v dvoch rôznych podobách mohli vyskúšať v praxi, nám Stanislav Mayer porozprával o pretekoch Red Bull X-Alps, označovaných za najťažšie dobrodružné podujatie na svete. Ide o súťaž paraglajdistov, ktorí musia preletieť zo Salzburgu do Monaka, pričom musia prejsť určenými otočnými bodmi. Keďže nie vždy sú podmienky na lietanie ideálne, súčasťou súťaže je aj dosť veľa chodenia po hrebeňoch Álp a hľadania vhodného miesta na vzlietnutie. Zaujímavosťou súťaže je, že do cieľa môžete priletieť najneskôr 24 hodín po víťazovi (v ostatných piatich ročníkoch ním bol vždy Švajčiar Christian Maurer). Standovi Mayerovi sa to vlani takmer podarilo, nebyť vážnej orientačnej chyby, keď vletel do zakázaného priestoru, za čo dostal penalizáciu 48 hodín. Svoju chybu pripisoval okrem iných faktorov aj zlému vyhodnoteniu situácie v dôsledku únavy. Toto môže byť ponaučením aj pre ultrabežcov – unavená hlava nedokáže robiť optimálne rozhodnutia. V lepšom prípade sa to prejaví len na výsledku v pretekoch, v tom horšom to môže mať oveľa vážnejšie následky.

Po prednáške už nasledoval orientačný beh s 18 kontrolnými bodmi a časovým limitom 40 minút. Pre mňa to bola vôbec prvá skúsenosť s týmto športom, takže som sa na ňu veľmi tešil. Pravidlá boli jednoduché. Najprv bolo treba dobehnúť na tzv. uzlovú kontrolu a tam sa rozhodnúť, či budete zbierať párne alebo nepárne čísla kontrol. Počas pretekov sa dalo raz „prepnúť“ z párnych na nepárne alebo naopak, ideálne po absolvovaní všetkých kontrol z pôvodne vybraného smeru.
Pre bežca zvyknutého na cestné alebo aj horské behy musí orientačný beh na prvý pohľad pôsobiť ako úplný chaos. Súperi sa vám z ničoho nič objavujú zľava aj sprava, potom vám zrazu beží niekto naproti. Po chvíli si však na to zvyknete a venujete sa už len zbieraniu svojich kontrol. A hlavne sa snažíte rýchlo vyhodnotiť, kde sa nachádzate a kam sa potrebujete dostať. (Hlavné motto: nikdy neotáčajte buzolu, tá aj tak ukazuje vždy rovnako, otáčajte sa vy s mapou.) Rozdiel medzi orientačnými bežcami a úplnými novicmi je okamžite zjavný. Kým tí prví sa na sekundu pozrú do mapy a už trielia preč, my ostatní ju študujeme ako turisti, ktorí sa prvýkrát ocitli vo veľkomeste.

Svoju premiéru by som zhodnotil tak, že som urobil jednu orientačnú a dve taktické chyby. Orientačná nastala po štvrtej kontrole, keď som nedobehol ku kontrole s nepárnym, ale párnym číslom. Neboli síce od seba ďaleko, ale nepárnu som akosi nevedel nájsť, tak som sa rozhodol „prepnúť“ na párne čísla a pokračoval ďalej. Prvú taktickú som urobil hneď na začiatku. Neuvedomil som si, že na rozdiel od bežných behov sa tu nemusím cesty či chodníka, ale môžem bežať aj krížom cez les, dokonca je to tak lepšie, ak nie je príliš hustý (to sa dá vyčítať z mapy). Za istých okolností sa to však môže aj vypomstiť. Jeden z bežcov mi neskôr hovoril, že to na začiatku skúsil krížom cez les a tak sa v ňom zamotal, že na prvú kontrolu mu to trvalo sedem minút.


Druhú taktickú chybu som urobil v závere. Už som bol tesne nad 40-minútovým limitom – za každú začatú minútu boli dva trestné body – a zamieril som priamo do cieľa. Keby som si však nadbehol možno sto metrov k ďalšej kontrole, získal by som desať bodov a stratil dva za ďalšiu minútu navyše, čiže by som bol šesť bodov v pluse oproti reálne dosiahnutému výsledku. Samozrejme, orientační bežci žiadne takéto dilemy neriešili. Ten najlepší pozbieral všetkých 18 kontrol za necelých 32 minút.

Zoznámenie s rogainingom


Popoludní nás čakal ešte nezvyčajný orientačný šport – rogaining. Základný rozdiel oproti orientačnému behu je, že poradie kontrol nie je presne dané a každá kontrola má určitú bodovú hodnotu. Cieľom je vo vymedzenom čase získať čo najviac bodov. V našom prípade to bolo 150 minút, pričom za každú minútu nad limit bola penalizácia desať bodov.

Ambiciózne som si vybral trať, na ktorej by som mohol získať 540, v prípade rýchleho behu možno až 620 bodov. Lenže hneď na začiatku som sa nechal „zlákať“ Marcelom Mataninom na jednu kontrolu navyše. Samozrejme, jeho tempu som nemohol stačiť a po približne hodine behu a 210 nazbieraných bodoch mi bolo jasné, že budem mať čo robiť, aby som sa zmestil do limitu. Stále bolo k dispozícii dosť bodov, ale predo mnou aj veľa ťažkých kilometrov.

Zásadný problém nastal niekde v polovici. V mape bola vyznačená kontrola „na okraji lesa“. Na základe predchádzajúcich skúseností som očakával, aj vzhľadom na to, že les bol naozaj riedky, že kontrola bude viditeľná z turistického chodníka, po ktorom sme väčšinu času bežali. Červeno-biele lampióny totiž sa totiž v jesennej prírode dajú len ťažko prehliadnuť.

Na to, že je zle, som prišiel, keď som videl bežkyňu, ktorá mi bežala naproti. Možno ak by som sa bol otočil a nasledoval ju, ku kontrole by som sa dostal. Lenže som netušil, ako je ďaleko. Rozhodol som sa ju teda obetovať a skúsiť nájsť ďalšiu, ktorá mala byť v skupine stromov na opačnej strane chodníka. Skupín stromov tam bolo niekoľko a tú správnu som mal zrejme už tiež za sebou. Keď som sa dostal zo zelenej na žltú značku, vedel som, že je nenávratne preč, rovnako ako najvyššie hodnotená kontrola za 80 bodov. Na ďalšiu kontrolu, ktorá bola zároveň aj občerstvovačkou, som už našťastie trafil. Tam som z rečí ostatných bežcov zistil, že som nebol jediný, komu sa kontrolné body zákerne skrývali.


Následné tri kontroly som našiel úplne bez problémov, pričom jedna z nich bola podľa mňa na oveľa ukrytejšom mieste ako tie, ktoré som minul. Ale taký je už rogaining. Napriek veľkej snahe som nestihol časový limit, čo ma stálo sto úporne nazbieraných bodov. Aj keď som sa len tesne vyhol červenej lucerne za posledné miesto, na rogaining som určite nezanevrel a rád si ho vyskúšam aj v budúcnosti.
Viac ako beh

Večerný program vyplnila najprv prezentácia českého reprezentanta Ondřeja Fejfara o dramatickom súboji o zlato v súťaži družstiev na MS v skyrunningu, v ktorom nakoniec Česi tesne porazili Američanov, ako aj o (miernom) sklamaní z toho, že sen vybehnúť na legendárny Pikes Peak v Colorade mu skazila predpoveď počasia, ktorá donútila organizátorov skrátiť trať, takže cieľ bol približne o tisíc výškových metrov nižšie. Náplasťou mu bolo aspoň druhé miesto.

Potom nasledovalo premietanie filmu Kroky na hrane o behu šestice slovenských ultramaratóncov z vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau do Žiliny po stopách Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera, dvoch slovenských židov, ktorí odtiaľ ušli v roku 1944 a informovali o tom, aké zverstvá sa tam odohrávajú a najmä chceli varovať maďarských židov pred ich pripravovanými deportáciami.


Detaily filmu teraz nie sú až také podstatné ako posolstvo, ktoré prináša. Je ním to, že zoči-voči prejavom nenávisti a extrémizmu nesmieme mlčať a musíme si pripomínať, kam to až môže zájsť, ak týmto silám uvoľníme cestu. Je lepšie behať pre radosť, ako bežať o život. Vrba a Wetzler sa o život doslova plazili. Myslieť si, že niečo podobné sa už nikdy nestane, je naivné. A aj preto je dôležité vidieť Kroky na hrane. Po skončení filmu nastalo v sále na okamih úplné ticho a potom najdlhší a najsilnejší potlesk celého podujatia.

Extrémy dlhé aj krátke


Po nabitej sobote, ktorá bola skutočne vyčerpávajúca, nasledovalo v nedeľu ešte niekoľko prezentácií a krátka jednomíľová rýchlostná skúška na vrchu Janovej hory.

V prvej prezentácii sa Jan Havlíček venoval rôznym formám únavy a tomu, ako sa s ňou vyrovnávať pri ultramaratónskych behoch. Zaujímavým aspektom bol pohľad na striedanie behu a chôdze skôr, ako je to fyziologicky nevyhnutné. Aj keď je to z hľadiska výsledku výhodné, bežci sa tomu často vyhýbajú, pretože im príde „trápne“ kráčať, keď ostatní bežia. Ak by však tento predsudok prekonali, v neskorších fázach pretekov by dokázali bežať, keď by ostatní vedeli už len kráčať, alebo bežať oveľa pomalšie.

V nasledujúcej prednáške hovoril Jan Bartas o etapových pretekoch, a to o rôznych ich podobách, ale najmä o tom, ako sa na ne čo najlepšie pripraviť. Hlavné zásady sa dajú zhrnúť do niekoľkých bodov: 1. absolvovať viac dlhších pretekov po sebe, 2. záver prípravy nastaviť tak, aby posledné behy boli najkratšie a najrýchlejšie, 3. ako test vyskúšať kratšie etapové preteky, 4. nepreháňať to s objemom, 5. nezanedbávať tréning rýchlosti, 6. zostať v pohybe aj v čase, keď netrénujete, 7. prísť na štart zdravý, odpočinutý a mierne podtrénovaný.


Popoludní hovorila Adéla Stránská o svojich skúsenostiach z podujatí Red Bull 400, čo sú behy na skokanské mostíky. Keďže Adéla je tohtoročnou vicemajsterkou sveta z Bischofshofenu, jej postrehy určite stoja za to. Pre toho, kto by si túto pekelnú disciplínu chcel vyskúšať, jedna zásadná rada: snažte sa vyhnúť kráčaniu po štyroch. Asi sa to ľahšie povie, ako zrealizuje, ale za pokus to stojí.

Záver podujatia patril českému dobrodruhovi Janovi Franckemu, ktorý hovoril o svojej účasti na extrémnom behu či skôr pochode Yukon Arctic Ultra. O yukonskom dobrodružstve, ale napríklad aj o Franckeho účasti na slovenských horských triatlonoch sa viac dozviete v rozhovore v zimnej edícii magazínu Behame.sk.

Na záver ešte jedna poznámka k bežeckému festivalu ako takému. Aj keď ho organizoval výrobca športovej obuvi, mňa osobne potešilo, že to neboli tri dni marketingovej ofenzívy, práve naopak. Výrobky boli vystavené v jedálni a ak sa niekto chcel o nich niečo dozvedieť, mohol sa opýtať, a niektoré modely sa aj dali vyskúšať pri športových aktivitách, ale inak zostávala značka v úzadí. Prioritu mali bežci, beh a príroda.
7.11.2018   /   Krosové behy   /   Autor: Tomáš Mrva

Fotogaléria

Ďalšie články