Vrátila cenu za víťazstvo. So psom behá pre radosť

Vrátila cenu za víťazstvo. So psom behá pre radosť
Bratislavčanka Jana Mareková, ktorá už vyše roka behá všetky cezpoľné behy spolu s modrookou Nemkou Lunou, vrelo privítala prvú oficiálnu súťaž pre bežcov so psom.
Mňa v tých výsledkoch nehľadajte. Ja v nich nie som,“ upozornila nás tridsaťročná Bratislavčanka Jana Mareková, keď sme sa pýtali, prečo nie je vo výsledkoch Rusovského behu, ktorý v poslednú septembrovú nedeľu vyhrala.

Po súťaži som zašla za organizátormi behu s informáciou, že som z pretekov odstúpila. Takto to praktizujem už dávnejšie, aby som bežcom bez štvornohej posily nemiešala poradie,“ vysvetlila hlavný dôvod, prečo si po víťazných pretekoch, ktoré absolvuje so svojim verným psom, už dlhšie zásadne nechodí po ceny.

Organizátori Rusovského behu ma milo prekvapili, lebo niekoľko dní po pretekoch ma kontaktovali mailom a následne mi priniesli kolekciu spomienkových predmetov a suvenírov. Aj takto sa mi chceli poďakovať za skutok, ktorý som po pretekoch urobila. Prekvapilo ich, že som sa poďakovala za 1. miesto, ale zo súťaže som odstúpila... Veľmi sa im to páčilo. Ešte sa s takým niečím nestretli,“ opísala Jana Mareková nedávnu návštevu Rusovčanov u nej.

Dôvodom jej dodatočného odhlasovania sa z pretekov je totiž pekná takmer dvojročná fenka Luna. Čierna urastená krásavica s prenikavými modrými očami. Práve táto učenlivá zástupkyňa plemena Alaskan husky, po ktorú si jej terajšia pani musela zájsť až do nemeckého Dortmundu, behá spolu s ňou. Psia dáma z Nemecka beh nadovšetko miluje - a zanietená milovníčka štvornohých priateľov s ňou pravidelne minimálne dvakrát v týždni behá. Ako sama povedala, zvyčajne ich obe môžete stretnúť na lesných chodníčkoch na Železnej studničke, alebo na úzkych chodníkoch v okolí mŕtvych ramien Dunaja, respektíve v blízkosti dunajskej hrádze na petržalskom brehu.

Všetko spôsobila „pôžička“ od kamarátov

Aj na príklade ľudí z Rusoviec vidieť, že organizátori bežeckých podujatí v Bratislave a okolí nemajú s Lunou na pretekoch žiadny problém,“ zdôraznila dlhoročná pretekárka v parkúrovom skákaní, ktorá sa vďaka „pôžičke“ od kamarátov stala na Slovensku jednou z priekopníčok behania so psom na verejných masových pretekoch.

Keď boli na Slovensku jedny z mála dogtrekkingových pretekov so psom, požičali sme si jedného psíka od kamarátov. Chceli sme si tie preteky vyskúšať na vlastnej koži. Atmosféra, výkon požičaného psa na trati, a jeho nadšenie, že môže behať, ma veľmi nadchli. Okamžite po pretekoch som si povedala, že takého psa musím mať. Aj to isté plemeno, ktoré miluje beh v prírode, lebo pre tento účel bolo vlastne vyšľachtené. Plemeno Alaskan husky, ktoré musheri chovajú pre psie záprahy. Vysnívaného psa sme našli až v Nemecku. Až tam sme museli pre neho ísť,“ objasnila nám Jana Mareková cestu, ktorou sa od aktívnej parkúrovej jazdkyne a iniciatívnej rekreačnej bežkyne dostala až do pozície zanietenej propagátorky behu so psom.

Som veľmi rada, že koncom októbra budú v Malých Karpatoch bežecké preteky Dračí kros, ktoré budú mať v programe aj špeciálnu disciplínu beh so psom. Kým vo svete sa takéto preteky organizujú už dlhé roky, u nás sme stále len v začiatkoch. Dokonca prvý svetový šampionát v canicrosse (beh so psom v teréne, pozn.) bol v Taliansku už pred dvanástimi rokmi. V tom istom roku (2002) boli aj majstrovstvá Európy v Belgicku. V Taliansku a v Belgicku je beh so psom samozrejmosťou, u nás zatiaľ pre mnohých unikátom,“ tvrdila Jana Mareková. „Kým vo svete organizátori pripravujú súťaže pre bežcov so psom podľa hmotnostnej kategórie štvornohého účastníka - jedna súťaž je vypísaná pre psov do 25 kg, a druhá pre plemená nad 25 kg, my na Dračom behu budeme mať kategóriu pre bežcov so psom a pre bežkyne so psom,“ pokračovala Jana. „My to ideme urobiť takto, sami sme zvedaví, koľko účastníkov sa nám prihlási. Podľa ohlasov z internetu, mali by sme mať bohatú účasť. Pretekári budú mať po prvýkrát samostatný štart pre kategóriu so psom a to 45 min pred štartom kategórie bežcov bez psa. Som veľmi rada, že prvýkrát budú v blízkosti Bratislavy preteky špeciálne pre pretekárov so psím sprievodom organizované v rámci už známeho a bežcami veľmi obľúbeného podujatia. Aj to je dôkaz, že sme sa v tomto smere pohli ďalej – a predovšetkým dobrým smerom,“ netajila svoje nadšenie Jana Mareková, ktorá na koni jazdí od svojich deviatich rokov.

Stredoslováci majú pred Bratislavou náskok

„My sme ešte pred dvoma rokmi boli dosť na rázcestí. Canicrosové preteky sú podľa pravidiel vypisované iba na tri až päť kilometrov. Na také súťaže sa nám neoplatilo chodiť. Napríklad do Banskej Bystrice alebo niekde do Čiech. Lebo prejdete 200 kilometrov, aby ste odbehli so psom v teréne maximálne päť kilometrov. To nemalo zmysel. Ani zo športového, ani z ekonomického hľadiska,“ tvrdila Mareková a pokračovala: „Potom sme začali navštevovať dogtrekkingové akcie, ktorých kategórie začínajú od minimálne 15 kilometrov. Tam nás zasa nemali v láske, lebo dogtrekking je predsa turistika so psom, nie bežecká súťaž! A o tom, ako sme s Lunou dopadli na tradičných masových cezpoľných behoch, nejdem ani hovoriť. Preto chodím na behy, ktoré majú desať až dvanásť kilometrov – a chodím na ne mimo súťaž! Aby som nikomu nezobrala cenu na stupni víťazov. Urobila som to raz a poučila som sa dostatočne. Rozprúdila sa okolo toho dosť agresívna diskusia na internete, čo ma veľmi mrzelo. Preto s Lunou beháme mimo súťaž. Nám totiž nejde o ceny, my máme beh rady, preto na tie preteky aj chodíme. Nie pre ceny, ale pre samotný beh, pre pohyb v prírode, pre to, lebo Luna veľmi rada behá. Ona je na pretekoch vo svojom živle. Vybehá sa počas nich do sýtosti,“ vysvetlila Jana Mareková dôvody, prečo chce aj so psom chodiť na normálne klasické bežecké súťaže na 10 – 12 km v Bratislave a v blízkom okolí slovenského hlavného mesta.

K jedným z mála organizátorov behu so psom patria zanietení ľudia z Banskej Bystrice, ktorí tento rok na jar zorganizovali „Havkárenský beh na Urpín“. Ohlas na toto podujatie bol medzi majiteľmi psov ohromný, preto sa rozhodli v tejto úspešne začatej tradícii pokračovať. Októbrový „Havkárenský beh na Králikoch“ bol reprízou úspešnej jarnej premiéry behu pre štvornohých miláčikov rodín.

Boli sme s Lunou na ňom, pretože firma Non –stop Dogwear, s ktorou spolupracujem, záujemcom o behanie so psom ponúka okrem iného aj špeciálny výstroj. Pes, ktorý ide s majiteľom behať cezpoľné preteky, teda canicross, by mal mať podšité široké popruhy, špeciálne a dôsledne vybratý tzv bežecký postroj, aby ho pri behu nič  neškrtilo, neodieralo a nebránilo mu v pohybe. Tak isto by mal byť na špeciálnej amortizačnej vôdzke, ktorá vďaka všitej gume tlmí nárazy pri behu. Bežec by zasa mal mať špeciálny opasok, respektíve vhodný ´sedák´, aby pri behu so psom mal voľné ruky. Takáto výbava pri behu so psom je pre dvojicu rovnako dôležitá, ako pre bežca správne tenisky. To sú všetko veci, ktoré chceme vyznávačov behu so psom naučiť. Chceme v tomto smere robiť potrebnú osvetu. Na spomínanej akcii sme mali aj predajný stánok, v ktorom sme okrem predávania rozdávali aj praktické rady. Veľmi radi privítame medzi nami každého, kto chce skúsiť behať cezpoľné preteky so svojim štvornohým miláčikom,“ objasnila Jana Mareková poslanie, s ktorým pomáhala iniciátorom tohtoročného „Havkárenského behu na Králikoch.“

Zistili sme, že ľudia naozaj o takéto súťaže majú záujem, preto sme si na pomoc prizvali aj českých odborníkov. Tiež nám prídu odovzdať svoje skúsenosti, ktoré sú podložené niekoľkoročnou praxou. V Čechách už niekoľko rokov fungujú súťaže bežcov so psom, čiže spomínané canicrossy. Nápad sa medzi ľuďmi ujal, a tento rok sa u našich západných susedov organizoval už celoročný seriál niekoľkých podujatí pod názvom Nativia Challenge, dokonca ich najlepší pretekári už niekoľko rokov patria medzi pravidelných účastníkov ME a MS v canicrosse. Česi majú medzi sebou aj európskych šampiónov a medailistov z majstrovstiev Európy. U nich sa tento šport uchytil,“ pripomenula Jana Mareková stále rastúcu popularitu behu so psom za riekou Morava.

Atmosféru českej súťaže som si vyskúšala tento rok až dvakrát, v Brne na jednom z kôl Nativia Challenge, kde sme s Lunou skončili na piatom mieste a neskôr v Prahe na podujatí s názvom Běh pro Pessos. Tu sme bežali aj s priateľom. Ja som ženskú kategóriu na tri kilometre s Lunou vyhrala, priateľ s požičaným ESP (Európsky saňový pes) Sagátou bol medzi bežcami zasa tretí,“ vrátila sa Jana Mareková k svojej nedávnej účasti na populárnych českých caniscrossových podujatiach.

Na Dračom krose aj seminár o canicrosse – s českými odborníkmi

Jana Mareková pri debate o behaní so psom niekoľkokrát zdôraznila, že pohyb so psom v členitom lesnom teréne je hotová veda. Kto to neskúsil, ten tomu neuverí. Napríklad treba mať na pamäti, že pes nerád behá vo veľkých horúčavách - a na priamom slnku.

Dôvod jeho averzie behať na páliacom slnku je jasný. Pes totiž nemá potné žľazy, on sa potí iba jazykom. Preto treba dbať na to, aby sa pri behu neprehrial. Ak s ním idete na preteky v dňoch keď je vonku teplo, psa treba pred pretekmi a rovnako aj po dobehnutí do cieľa dobre ochladiť. Najlepšie namočením do nejakej kade s vodou, potoka, alebo aspoň obliať ho poriadne niekoľkými litrami vody. Tak isto aj po každých cca dvoch kilometroch mu treba dať piť, prípadne ho vykúpať v nejakom potoku alebo v rieke. Pes tento kúpeľ veľmi potrebuje. Aby sa mu lepšie bežalo, aby vládal. A najmä, aby na slnku zbytočne netrpel. Preto treba behať v lese, v tieni stromov. Najlepšie ráno, alebo večer. Pes nemá rád ani beh po asfalte. Radšej sa pohybuje v teréne, na lesných cestičkách a chodníkoch. Na nich menej trpia jeho labky. V prípade behu po asfalte treba použiť špeciálne papučky pre psov na ochranu psích labiek. “ prezrádza svoje know how milovníčka malých i veľkých ušľachtilých štvornožcov – športovcov.

Môže sa stať, že začiatočník na tieto zásady zabudne a psa svojou nevšímavosťou odnaučí behať. Prehreje ho. A docieli presný opak toho, čo pôvodne chcel dosiahnuť... Lebo na slnku vytrápený pes prestane mať chuť pretekať. Pes môže získať psychický blok voči behaniu. Vtedy je ťažké psíka znovu „rozbehať“ aby pokračoval v tréningoch. Bude síce v dobrej fyzickej kondícii, ale nebude mať chuť behať. Bude to proti jeho srsti. Pes si svoju nepríjemnú skúsenosť zapamätá, a psychicky sa zablokuje. Všetko toto a omnoho viac budeme rozoberať na prednáške o behu so psom, ktorá sa pod vedením profesionálov z Prahy uskutoční dva dni pred spomínaným Dračím krosom a informácie o nej nájdete aj na stránkach behame.sk. “ pripomína účastníčka niekoľkých polmaratónov nie iba na Slovensku, ale aj v Taliansku.

V Bratislave som bežala polmaratón v rámci ČSOB Bratislava Marathonu. Pravidelne som chodila na Zimné desiatky a dvakrát sa mi podarilo zúčastniť sa Nočného behu Bratislavou. Tradičný beh Devín – Bratislava sa mi žiaľ ešte nepošťastilo absolvovať, vždy mi do toho niečo prišlo. Ale v Taliansku som bežala už dvakrát polmaratón v Pise, a tak isto som si vyskúšala túto vzdialenosť na trase okolo Lago Maggiore, ktorá patrí k najkrajším bežeckým podujatiam v Európe. Môj osobný rekord na polmaratóne je 1:43 h, no verím, že tento rok v zime sa mi už podarí pod 1:40.“ rekapitulovala tridsaťročná Bratislavčanka svoje bežecké výkony na polmaratóne.

Samozrejme, všetky veľké masové súťaže a známe cestné behy som odbehla bez Luny. Pri takej veľkej mase ľudí by to pre ňu nebol asi najlepší zážitok... Ona sa na preteky teší, tak prečo jej to sťažovať? Na pretekoch musíme byť vpredu, lebo prvý kilometer musím s ňou bežať v jej tempe – kilometer okolo 3:04 – 3:05 min. Preto veľmi rýchlo ostatným ujdeme hneď po štarte (smiech). Aspoň sa nemusíme predierať zozadu cez súperky. Ona, keď je na pretekoch, tak si bežkyne a bežcov okolo seba absolútne nevšíma. Ona si beží svoje preteky. Aj keď je ešte veľmi mladá, nemá ešte ani dva roky, cezpoľné behy v lese a v členitom teréne miluje. Preto s ňou pravidelne behám predovšetkým cezpoľné podujatia. Na tých je úplne doma (smiech). Ona sa pre beh v prírode narodila,“ reagovala Jana Mareková na otázku, či jej štvornohá partnerka pri behu nemá problémy orientovať sa počas behu v mnohotisícovom lese nôh a tiel.

Takého psa som vždy chcela“

Koňa a psa som si doma doslova vydupala. Veľmi som po nich túžila. Od dieťaťa milujem zvieratá. Veľmi rada sa venujem koňom. Jazdiť na nich som začala ako deväťročná. Teraz druhý rok mám Lunu. Takého psa som vždy chcela mať,“ zdôraznila Jana Mareková.

Nie, vzťah k zvieratám som nemala od koho zdediť. Nikto v našej rodine sa koňom a psom nevenoval. Aspoň nie tak vášnivo ako sa im venujem ja (smiech). Ani moji bratranci a sesternice. Ja som v tomto smere v našej rodine veľkou výnimkou,“ pokračovala dievčina, ktorá v minulosti na pretekoch v parkúrovom skákaní obhajovala farby bratislavských klubov Cavallo a Ippico, dnes súťaží za klub Horse Diamond Bratislava. Jej obľúbeným koňom, na ktorom dosiahla niekoľko cenných výsledkov v parkúrovom jazdení je Bambino. V poslednom období však prišla na chuť aj westernovým jazdeckým disciplínám - ako členka Extreme Cowboys Racing Team-u zbiera body so svojím koníkom Ramielom v súťažiach EXCA, čo je medzinárodná asociácia pre extrémne kovbojské jazdenie. Aj v tomto športe uplatňuje svoju chuť víťaziť a ísť si pevným krokom za svojim cieľom.

Prvé preteky pre bežcov so psom na tohoročnom Dračom krose sú tiež ovocím jej odhodlania a húževnatosti, ktoré získala pri dlhoročnom tréningu s koňmi. Je rada, že konečne aj na Slovensku sú preteky, na ktorých jej Luna nebude nikomu z bežcov a bežkýň prekážať... Konečne aj na Slovensku bude môcť súťažiť so seberovnými súpermi. Nemusí pretekať mimo súťaž, nemusí sa za pozíciu na stupni víťazov hneď po pretekoch poďakovať, aby nerobila „zlú krv“ v bežeckej komunite. Koncom októbra v Malých Karpatoch bude totiž medzi svojimi: Bude medzi športovcami, ktorí beh s verným štvornohým spoločníkom v členitom teréne milujú.


13.10.2014   /   Rozhovory   /   Autor: SZ

Ďalšie články