Kedy vám v hlave skrsla myšlienka, že sa stanete fotografom?
Keď som si v roku 1948 v košickom kine Čas kúpil za korunu lístok na žurnál, dávali tam aj letné olympijské hry v Londýne. Prvý raz som videl, ako pracujú fotoreportéri. Boli ovešaní fotoaparátmi a pohybovali sa okolo víťazov. Zapáčilo sa mi to. Práve vtedy som končil učňovské roky v obchode a keď som si trochu našetril, kúpil som si fotoaparát. Stál 6810 starých slovenských korún. Bol vyrobený v Československu a fotilo sa na kinofilm.
Čo ste fotili prvé?
Keďže som hrával basketbal, voľba bola jasná. Bol som starší dorastenec v BK Jednotka Košice a fotil som tréningy aj zápasy. Bol som prvý, predo mnou to nerobil v Košiciach nikto. Keďže som bol zamestnaný aj v obchode s textilným tovarom Vesna, hrával som aj za klub, ktorý sme si založili v obchode. Hrávali sme v parku na antuke. Bolo to v rokoch 1948 -1949.
Ako ďaleko bolo od prvých amatérskych fotografií po prvú zverejnenú v novinách?
Netrvalo dlho a prišiel za mnou redaktor Ján Balog z nového denníka Priekopník a poprosil ma o nejaké fotografie. Vravel som mu, že fotím len basketbal, a on, že to nevadí. Nafotil som, vyvolal film a neskôr aj fotky. Z desiatich vybral jednu. Aspoň niečo na začiatok, povedal som si. Mal som vtedy 23 rokov. Potom som prišiel na to, že ten aparát sa asi nehodí na šport, lebo má krátky expozičný čas. Keď som športovca fotil zboku pri pohybe, záber bol rozmazaný.
Riešili ste to kúpou lepšieho fotoaparátu?
Áno a stál ma dva litre rumu. Krátko po vojne bola v Košiciach ešte sovietska vojenská posádka a zrazu k nám do predajne vošiel istý dôstojník, či nekúpime fotoaparát. Kolega, ktorý tomu rozumel, zistil, že sa volá Fed a má vysokú citlivosť. Keď ten vojak povedal, že chce zaň 2 litre rumu, vybehol som do najbližšieho obchodu a rum mu kúpil. Poďakoval sa, vyskočil na vojenské auto a viac som ho nevidel.
Vy ste vtedy asi nerozumeli tomu, čo je na ňom napísané?
Azbuku som som sa naučilaž na základnej vojenskej službe. A mal som veľké šťastie, že mi fotoaparát nenašli. Často mi rozobrali celý slamník, ale bez úspechu. Po skončení vojenčiny vo vlaku zo Šafárikova domov do Košíc, za mnou pribehol poručík ´obezeťák´, aby som mu prezradil, kde som mal ukrytý fotoaparát. Považovali ma totiž za západného špióna a celé dva roky na vojenčine ma tajne sledovali. Povedal som mu, že v poličke nad hlavou, kde sme mali uložené ešusy. V jednom z nich som strážil svoj fotoaparát... Keď som už vedel azbuku, konečne som si prečítal, čo bolo napísané na mojom fotoaparáte. Stálo tam, že je majetkom NKVD. Až ma zamrazilo, keď som si predstavil, čo by mohlo nasledovať, ak by mi ho moji nadriadení na vojne našli. NKVD mala aj v Brne, kde som bol na poddôstojníckej škole, vojenské veci pod kontrolou.
Po vojenčine ste dostali prvú vážnu ponuku z novín a bolo rozhodnuté?
Áno, ale až v roku 1958. Zavolal si ma riaditeľ nášho obchodu, že na základe listu z krajského výboru strany ma ihneď preraďujú do redakcie Východoslovenských novín, aby som pre nich fotil. Ja som nemohol ani muknúť. Bol som predsedom ČSM, musel som ako mladý káder uposlúchnuť rozkaz. Nechcel som, lebo som mal plat 1400 Sk, ale oni mi vraveli, že mi dajú 1870 a o rok 2500 Sk. V obchode nemal toľko ani námestník.
Ako ste sa dostali k foteniu Medzinárodného maratónu mieru?
V roku 1953 prišiel za mnou zakladateľ košického maratónu a spýtal sa, či by som mu mohol urobiť nejakú fotku. Bolo to dva dni po mojom príchode z vojny, keď som už fotil maratón. Od roku 1955 mám už kompletnú fotodokumentáciu. Mal som niečo aj predtým, ale tie filmy sa stratili u kamaráta. Košický maratón bol už vtedy veľmi známy, ale chýbala mu masovosť. Na trati bolo maximálne 50 bežcov, viacerí neprešli tvrdými limitmi. Ani Košice nemali vtedy 250 000 ale iba 50 000 obyvateľov.
A maratón sa vtedy nebežal len v Košiciach ale aj do Sene a naspäť?
Mali sme od organizátorov nákladné auto s plošinou a mohli sme fotiť aj počas jazdy. Dnes sa beží iba v meste a ja si môžem nájsť miesto, kde predpokladám dobrý záber. Najkrajšie sú tie, keď zachytím bežca popri niektorej z košických dominánt v centre, napríklad pri Dóme Svätej Alžbety.
Máte fotky z maratónu uložené doma v archíve?
Áno a je ich možno niekoľko tisíc. Hrdý som najmä na tie, na ktorých mám legendárneho etiópskeho bežca Abebeho Bikilu. Chodil som s ním tri dni po Košiciach a fotografoval som ho. Sedeli sme spolu v aute s vtedajšími papalášmi, Bikila a ja. Jednoduchý a pokojný človek to bol.
Bikila sa preslávil aj tým, že olympijský maratón v Ríme zvládol víťazne bosý...
V Košiciach radšej naboso nebehal, lebo by prišiel o nohy, samé klince a kamene.
Počas dlhoročnej praxe ste sa dostali so športovcami z Košíc do sveta. Na čo najradšej spomínate?
Zažil som éru futbalistov Jednoty VSS Košice, niekdajších majstrov Slovenska z roku 1946, z ktorých dnes už nikto nežije. Najlepšie to však bolo s futbalom v Košiciach za éry Alexandra Rezeša v 90. rokoch. Ten futbal miloval a využíval ho ako propagandu pre mesto aj Východoslovenské železiarne. Bežne sme chodievali sme na zápasy lietadlom. Bol som trikrát v Anglicku, v Turíne na Juventuse, v Moskve, na Islande, v Dánsku, či v Turecku. Vtedy sa vždy brali aj novinári a fotoreportéri, aby sa naplnilo lietadlo, a bola z toho odozva v médiách. Dnes je to iné. Nevezmú vás už ani do autobusu.
Na olympijské hry do Mníchova 1972 ste sa dostali ako divák, ale napokon ste tam aj fotografovali. Ako sa to zomlelo?
S tým sa viaže zaujímavá historka. Na Hlavnej ulici v Košiciach v Cestovnej kancelárii mládeže (CKM) ponúkali zájazdy do Mníchova, ale mne nechceli dať, lebo to bolo určené pre mladých a ja som bol vtedy už po štyridsiatke. Stálo to 5000 korún na 10 dní a nedalo mi to pokoj. Vtom mi napadla spásonosná myšlienka. Odbehol som na krajský výbor strany a spýtal sa ich. Dávam vám fotografie na vaše nástenky? A pýtal som niekedy za to peniaze? Nepýtali ste, odpovedali mi. Vidíte, dajte mi to písomne, že je v záujme nášho krajského výboru, aby súdruh Berenhaut vycestoval na olympijské hry do Mníchova. Urobil nám fotografie s členmi nášho národného mužstva, aby sme ich dali na nástenky a do novín. Prešlo mi to. Vrátil som sa naspäť do CKM. Pozreli si moje odporúčanie, zavolali do Bratislavy, dlhšie sa radili a napokon mi to odsúhlasili. Veď aj tak dovtedy nepredali žiadny zájazd pre ľudí do 30 rokov.
Čo ste videli v Mníchove, ako ste sa napokon dostali aj k športovcom?
Videl som, ako americký plavec Mark Spitz získal jednu zo svojich siedmich zlatých medailí, bol som na futbalovom semifinále Brazília - Maďarsko a tiež na boxe a atletike, kde som videl, ako chudáka Plachého zablokovali na trati. Chcel som sa tiež pozrieť, ako to vyzerá v olympijskej dedine a tam som zrazu stretol zakladateľa košického maratónu Jána Margitu s vtedajším zástupcom šéfredaktora časopisu Štart Štefanom Mašlonkom. Vraveli mi, že som ich záchrana, lebo žiadny fotograf z Československa vtedy nedostal súhlas na vycestovanie na OH do Mníchova. Keďže na akreditačných kartách vtedy ešte nebola fotka, podarilo sa im dostať ma dovnútra a mohol som fotiť našich športovcov v olympijskej dedine. Fotil som vtedy na farebné filmy Orvo Color, ktoré mi nechceli Západní Nemci vyvolať. Preto sme ich každý deň posielali kuriérom do Bratislavy, kde sa vyvolávali a robili sa z nich fotky.
S americkými basketbalistami ste si vymieňali odznaky. Ako sa vám to podarilo?
Keď som zbadal tých vyše dvojmetrových chlapov, vyvolali vo mne rešpekt. Na hlavách mali veľké klobúky a na nich krásne olympijské odznaky. Vtedy mi napadlo, či by mi niektoré nevymenili. Ja som im mohol ponúknuť len odznaky futbalistov Košíc, Prešova, Slovana či Sparty. Mal som aj desať odznakov s hviezdami a komínom, na ktorých bolo napísané Pripravení k civilnej obrane. Hanbil som sa, že mi ich žena podsunula k ostatným. Keď však Američania zbadali tie hviezdy, rozžiarili sa im oči a dávali mi za ne svoje najlepšie odznaky. Keď som sa cez tlmočníka spýtal, čo s týmito škaredými odznakmi budú robiť, odpovedali, že vraj strašiť deti. Tak som získal desať fantastických olympijských odznakov za moje ´plecháče´, ostatné okrem Sparty ani nechceli.
Počas dlhoročnej praxe ste sa stretli s viacerými politickými špičkami aj z bývalého Sovietskeho zväzu. Najmä stretnutie s Leonidom Brežnevom vraj bolo pamätné...
V Košiciach sa mal vlakom zastaviť Brežnev a na stanici ho čakalo 20 000 ľudí. Mňa tam poslali vtedy s flexaretkou, aby som ho odfotil. Nedostal som sa však do predných radov, odsotili ma nabok. Tak som sa postavil obďaleč od ostatných a čakal na príchod najvyššieho sovietskeho súdruha. Vlak však zastavil skôr ako bolo dohodnuté a Brežnev, keď mu otvorili dvere, videl iba jedného čakajúceho človeka - mňa. Tak mi zakýval a ja som ho cvakol. Potom ešte raz, keďže ochotne zapózoval. Potom sa už všetci prihrnuli ku mne, odtlačili ma, nasledoval červený koberec, kvety, ale to mi už bolo jedno. Mal som svoje exkluzívne zábery Brežneva.
Spomeniete si na svoj najdrahší fotoaparát?
Volal sa Hasselblad a keď ho v Bratislave už všetci mali, posunuli nám jeden do Košíc. Bol to švédsky aparát so západonemeckým objektívom a československým patentom. Stál tuším 250 000 korún.
Dnešná športová fotografia je už úplne iná ako tá z obdobia
vašej mladosti, či hlavných pracovných rokov? Ste rád, že ste sa dožili
éry digitálnej fotografie?
Tiež už fotím na digitál a som šťastný. Kedysi kým som nedošiel zo športoviska domov a nevyvolal film, tŕpol som nevediac, či vôbec mám niečo súce do novín. Dnes, keď sa fotí päťdesiat aj viac záberov jedného objektu a naraz aj tri - štyri zábery, máte takmer istotu, že sa jeden vydarí. A najmä, môžete si to pozrieť hneď vo farbe, či je to dobré alebo zlé. Nie ste v strese. Je to úžasné. Nešťastím je však internet. Na internete sa verejne kradnú fotografie a neplatí sa za to. Noviny často argumentujú, že majú fotky z internetu.
Róbert Berenhaut sa narodil 29. júla 1929 v Bratislave, ale už o niekoľko týždňov sa jeho rodičia v dôsledku hospodárskej krízy a bankrotu ich firmy sťahovali do Košíc. Tam prežil celý život. Oženil sa, mal syna aj dcéru, vnúčatá a v súčasnosti už aj dve pravnúčatá.
