„Mama mi 14. septembra 2013 o siedmej ráno zomrela, a my s bratrancom sme večer o ôsmej išli bežať Telekom Night Run. Bežali sme spolu nočnou Bratislavou a myšlienky sme venovali mame. Povedali sme si, že tento beh je memoriálom na jej počesť. Celou deväťkilometrovou trasou som si v hlave premietal pekné príbehy zo života s mamou, ktorá už niekoľko hodín nebola medzi nami,“ takto nám Peter Juričko z Bratislavy priblížil najsilnejší príbeh, ktorý prežil počas masových behov, na ktorých sa rok a pol pravidelne zúčastňuje.
„Najkrajšie preteky za ten čas, čo pravidelne behám, som zažil 7. septembra 2013 v Pezinku. Bol to Beh Pezinkom, ktorého štart bol v Zámockom parku. Tam som dostal aj veľmi peknú medailu. Bol som ju v nemocnici ukázať mame, ktorá v tom čase bojovala o život. Veľmi sa jej potešila. Vtedy som jej sľúbil, že o týždeň neskôr jej prinesiem ukázať aj medailu z nočného bratislavského behu. Žiaľ, už som to nestihol... Ako hovorím, ráno 14. septembra, keď sa bežal Telekom Night Run, umrela,“ reagoval 41-ročný urastený chlap na otázku, ktoré preteky počas jeho aktívneho behania si najviac užil, na ktorých sa mu najviac páčilo, ktoré ho nadchli.
Všetko má na svedomí vianočné obžerstvo
„Čo bolo podnetom toho, že som sa po štyridsiatke pustil rekreačne behať? Mám byť úprimný? Vianočné obžerstvo! Na Vianoce 2012 som sa tak prejedol, že som sa nevládal pohnúť. Bolo mi strašne zle. Išiel som umrieť. Vtedy som povedal: ´A dosť! Idem behať! Už stačilo!´ Manželka sa potešila, lebo jej som stále sľuboval, že keď budem mať štyridsať rokov, tak začnem behať... Vždy, keď mi pripomínala, aby som so svojou váhou niečo robil, som jej tvrdil, že po štyridsiatke zmením štýl života. Keď som sa z toho obžerstva, z tej koliky dostal, začal som konať. Na Silvestra 2012 som spolu so ženou prvýkrát obehol jeden okruh okolo bratislavského jazera Kuchajda. Za pätnásť minút! A opäť som išiel umrieť! Katastrofa! Bolo to strašné. Bolelo ma všetko. Veď som pri tom behu musel niesť so sebou 114 kilo živej váhy!“ opísal bývalý silový trojbojár svoj prvý bežecký pokus.
„Aké novoročné predsavzatie? Prosím vás, to nie je pre mňa. Nie, vôbec som nečakal do príchodu Nového roka, rovno na Silvestra som začal behať! A odvtedy behám pravidelne. Po polroku tréningu som išiel na prvé verejné preteky. Na Železnú studienku. Išiel som na lesný beh Bratislavčanov Saguaro Run Fest Beh si Ty. Dlho som sa ´lámal´ , či na tie preteky ísť, alebo nie. Dlho som sám so sebou bojoval. Hanbil som sa. Vtedy som mal ešte 104 kilogramov, čiže ten pupok tam ešte stále bol... Nakoniec som sa rozhodol, že idem. A urobil som veľmi dobre. V cieli som sa cítil perfektne. Desať kilometrov som zabehol za hodinu. Všetci boli na trati rýchli, snažil som sa držať krok s nimi. Bolo to nádherné! Atmosféra týchto pretekov ma nadchla. Prostredie si ma získalo, a odvtedy behám pravidelne. Za rok a pol som bol na pätnástich verejných pretekoch. Manželka keď môže, tak behá so mnou, bola už na štyroch. Vieme to presne, lebo všetky čísla z týchto behov máme doma zarámované. Máme ich odložené na pamiatku,“ vysvetľoval zanietený rekreačný bežec, ktorý si okrem zarámovaných čísel vedie o svojej športovej aktivite aj detailne podrobný bežecký denník v počítači. Aj táto jeho starostlivo vedená štatistika vlastných výkonov je dôkazom, že behanie ho doslova opantalo. Peter Juričko bežecké akcie a podujatia už viac ako rok cielene vyhľadáva. Snaží sa v nich nájsť ďalšiu motiváciu, chce získať hnací motor svojho systematického snaženia. A pred každou akciou si, samozrejme, dáva aj nejaký smelý cieľ.
„Mojim cieľom je zabehnúť 10 km pod hranicou 50 minút. Teraz v 2. kole Zimnej desiatky som bežal desať a pol kilometra za 54 minút. Chcel som byť rýchlejší, ale od mosta Lafranconi po most Apollo na petržalskej strane bol na trati sneh a ľad, po ktorom sa mi v obyčajných teniskách veľmi zle bežalo. Preto som bol rád, že som zdravý a celý dobehol do cieľa. Možno v tom 3. kole Zimnej desiatky, ktoré bude 1. marca, si tú moju túžbu zabehnúť desať kilometrov pod päťdesiat minút splním,“ pokračoval bežec z Pražskej ulice, ktorý sa v zime stará o údržbu niekoľkých ulíc pod Bratislavským hradom, tiež na sídlisku Dlhé Diely, ako aj v okolí „rodnej“ Pražskej ulice a Vajnorskej ulice.
Známi jeho rozhodnutie rešpektujú, niektorí ho zaň aj obdivujú
„O tom, že som pred rokom a pol zmenil spôsob života, nemusím hovoriť. Nemusím sa tým chváliť. Lebo to vidieť (smiech). Každý registruje, že už nemám 115 kilogramov. Vidia, že som sa trochu zmenil. Rešpektujú moje rozhodnutie. Niektorí ho rešpektujú - a obdivujú ma. Aspoň manželka mi to nedávno prezradila (smiech). Práve včera som sa vážil, takže viem, že aktuálne mám 99,7 kg. Ak by som sa dostal na rovnú deväťdesiatku, bol by som veľmi rád. Pri mojej výške 182 cm by to bolo asi optimálne, nie? Na tomto cieli teraz intenzívne pracujem,“ konštatoval milovník rekreačného behu, ktorý v období od 30. júna 2013 do polovice februára 2014 absolvoval pätnásť bežeckých podujatí v Bratislave a blízkom okolí (Pezinok, Modra, Harmónia).
„Tento rok chcem v rámci ČSOB Bratislava Marathonu zabehnúť polmaratón. Spolu s manželkou budeme v prvú aprílovú sobotu bežať minimaratón na 4,2 km, ktorého trať prvýkrát v histórii pôjde cez bratislavský prístav. V nedeľu bude manželka po minimaratóne oddychovať, a ja sa premiérovo postavím na polmaratón! Chcem si to skúsiť oficiálne, lebo v príprave som niekoľko 20-kilometrových behov už absolvoval. Trúfam si na to,“ priblížil nám Peter Juričko svoj najbližší cieľ, ktorý si vytýčil pred sebou.
„Na internetovej stránke behame.sk pravidelne sledujem ponuku bežeckých podujatí, a vyberám si tie, na ktorých chcem bežať. Chodím na ne s bratrancom. To je človek, ktorý sa popri svojom civilnom zamestnaní dokázal uplatniť aj ako kondičný tréner. Táto práca ho baví, dokáže sa tým živiť. Ja som ho dostal do posilňovne, priviedol som ho k činkám, jeho to chytilo, a začal sa tomu venovať veľmi intenzívne. Vie to robiť. Vie ľudí motivovať, aby cvičili, aby sa o seba starali. Môj bratranec je zvláštny človek. Dokáže človeka vyburcovať, podnietiť, dokáže ma dostať na štart pretekov. Vie ich aj so mnou zabehnúť. Ale nevie pochváliť. Na pochvalu je veľmi skúpy. Ale keď pochváli, tak to stojí za to. A keďže ma už za moje behanie aj on niekoľkokrát pochválil, tak asi to robím dobre,“ tvrdil so srdečným smiechom dobre naladený Peter Juričko.
Bratranca stále ťahal do posilňovne, teraz ho on ťahá na bežecké akcie...
„Keď som bol mladší, ja som ho ťahal do posilňovne. Chcel som, aby civičil s nami. Spolu s trojicou kamarátov som sa chystal na preteky silných mužov. Jeden z nich si pri tréningu vykĺbil lakeť, musel prestať, ďalšieho pri pasovaní s ťažkými činkami zradilo presilené koleno, tiež prestal, a tretí asi pokračuje, ale keďže sa už nestretávame, tak neviem, či ešte súťaží, či vôbec chodí na nejaké preteky,“ opísal Peter Juričko kamarátsku trojicu, s ktorou voľakedy, keď mal 114 kg živej váhy, trénoval silový trojboj.
„Ja pracujem ráno a večer. Cez deň mám viac voľného času. V zimnom období, keď je sneh, resp, poľadovica, som v teréne najmä v noci. Mám na starosti zimnú údržbu chodníkov v niekoľkých lokalitách Bratislavy. Ale cez deň neležím doma, hoci by som mohol. Viem si to živo predstaviť (smiech). Idem si radšej zabehať. Mám radosť z behu, lebo beh mi veľmi pomohol, keď mi bolo najhoršie v živote. Dal mi silu, keď som ju najviac potreboval,“ zdôraznil Peter Juričko.
„Moja mama bola celý život zdravá. Nikdy sa na nič nesťažovala, nič ju nebolelo. A za dva a pol mesiaca umrela na rakovinu pankreasu a pečene! Minulý rok celé prázdniny preležala v nemocnici. V júli a v auguste až do polovice septembra bola v nemocnici, z ktorej sa už nevrátila... Keďže sa priznávam k tomu, že som dosť veľký mamičkár, bolo to pre mňa obrovsky ťažké. Dva mesiace som každý deň bol v nemocnici pri mame. Tam som strávil letné prázdniny!“ vrátil sa rodák z Bratislavy k zlomovému momentu jeho života.
„Z nemocnice som išiel domov, prezliekol som sa – a išiel som behať. Každý deň. Pri behu som si fantasticky vyčistil hlavu. Prišiel som na iné myšlienky, hoci mysľou som bol neustále pri ťažko chorej mame. Vtedy sa nedalo inak. Musel som na to myslieť. Ale beh mi pomohol prežiť toto ťažké obdobie môjho života. Pomohol mi vyrovnať to obrovské psychické vypätie. Preto som pri ňom zostal aj po maminej smrti. Preto som s bratrancom išiel na bratislavský nočný beh. Preto sa beh pre zdravie stal zmyslom môjho života. Pomohol mi prežiť maminu smrť... Viem, že to vyznie veľmi ´blbo´, ale je to tak.“
Podľa Petra Jurička beh je liekom na všetky trápenia duše. „Samozrejme, telo dostane pri behu poriadne zabrať, ale ubolená a užialená duša dostane doslova ´živú vodu´. Zažil som to. Viem, o čom hovorím. Správne načasovaný a naordinovaný zdravý beh je účinným receptom na všetky ľudské starosti a trápenie,“ vysvetlil náš partner v rozhovore podstatu svojej bežeckej životnej filozofie. Prezradil zákulisie svojho životného rozhodnutia, keď sa z nádejného silového trojbojára začal rodiť zanietený rekreačný bežec.
Kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody
,,Niekoľkokrát som nahováral jednu kolegyňu, aby sa pridala k nám. Aby s nami začala behať. Stále sa vyhovára, že je mimoriadne pracovne vyťažená. Že nemá čas na behanie. Ja jej verím. Ja som tiež poriadne vyťažený. Mám tiež povinnosti vyše hlavy, ale čas na behanie si vždy nájdem,“ konštatoval 41-ročný Bratislavčan a pokračoval: „Kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody. To vždy tak bolo – a tak to aj bude. Našu rodinu beh totálne opantal. Dokonca tak, že ja som sa z mäsožravca stal bylinožravec! Nech mi všetci prepáčia, že som to povedal tak neobalene – a na rovinu. Ale je to tak. S manželkou študujeme knihy o behaní, kupujeme si publikácie o zdravej strave, zaujímame sa o výživu športovcov, stále sa v tejto oblasti vzdelávame. Hľadáme cesty ako sa dopracovať k ešte lepším výkonom v behu. Jednoducho, beh sa stal spôsobom nášho existovania. Beh je súčasťou našej životosprávy. Máme preštudované všetky dostupné knihy od autorov, ktorí radia, ako správne behať, ako správne jesť, čo všetko treba v príprave na polmaratón či maratón urobiť,“ komentoval Peter Juričko premenu zabehaných životných procesov v jeho rodine od chvíle, ako pre seba a svojich najbližších objavil neopakovateľné čaro rekreačného behu, respektíve behu pre zdravie.
Tento rok chce debutovať na polmaratóne, budúci rok chce zažiť premiéru na maratóne
A nebol by to Peter Juričko, keby si pred seba nepostavil ďalší smelý cieľ: „Tento rok – na začiatku sezóny - chcem zabehnúť polmaratón. Ak sa mi to podarí, počas leta si zážitok z vydareného polmaratónu zopakujem – a na konci roka sa chcem pokúsiť o maratón (krátka odmlka). Ak sa mi to nepodarí koncom tohto roka, tak to skúsim budúci rok. Nič však nechcem lámať na kolene. Najskôr sa pokúsim dostať s váhou na tú vysnívanú deväťdesiatku – a potom pôjdem na maratón. Ale predtým si vyskúšam svoje sily na nejakom tridsaťkilometrovom behu. Aby som mal v nohách vzdialenosť, ktorá sa približuje k maratónu. Nechcel by som nejako extra preceniť svoju kondíciu. Z behu chcem mať radosť, nie utrpenie. Doteraz to vždy tak bolo, chcem, aby som túto tradíciu neporušil. Behom sa chcem zabávať, nie mučiť,“ zdôraznil Peter Juričko.
„Hovoríte, že ČSOB Bratislava Marathon bude v roku 2015 oslavovať desať rokov od svojho vzniku. Vidíte to je pre mňa dobrý motív! Pokúsim sa ten vysnívaný maratón zabehnúť v Bratislave. Už ma môžu napísať do štartovnej listiny! Dovtedy určite budem mať na konte niekoľko polmaratónov. Takže mám motív navyše. Napíšte, že idem trénovať na jubilejný 10. ročník ČSOB Bratislava Marathonu,“ odhodlane vyhlásil 41-ročný rodák z Bratislavy, ktorý čaro masových bežeckých podujatí objavil až po štyridsiatke. Pol roka behal sám, resp. spolu s manželkou, kým sa odhodlal aj s „pupkom“, ako on hovorí, prísť na prvé verejné preteky. Na Lesný beh Bratislavčanov Saguaro Run Fest. Aj jeho príklad je dôkazom, že s behom sa dá začať v každom veku. Len treba chcieť začať. Netreba o tom zbytočne veľa hovoriť, treba začať konať. Tak ako to urobil hneď po Vianociach 2012 triadične vianočne objedený bývalý silový trojbojár a kondičný kulturista.
