Bývalý model chce ísť bicyklom pod strechu sveta

Bývalý model chce ísť bicyklom pod strechu sveta
Už prvý kontakt prezradil, že máme do činenia s vášnivým športovcom. ,,Som na bicykli, zavoláme si o tri hodiny,“ vravel do telefónu Michal Buček. Tridsaťdvaročný syn známeho rozhlasového reportéra Petra Bučeka (inak stále náruživého bežca, cyklistu a triatlonistu) žije už, viac než desaťročie v Ázii, kde zbiera športové triumfy i zážitky.

Čo sa vám stalo s rukou?


Pred mesiacom zranil pri behu na pretekoch v Taliansku. Našiel som na ceste azda jediný kameň a rozťal som si na ňom ruku. Pribudlo mi na nej deväť stehov. Musel som odrieknuť preteky v Čechách, na Slovensku i v Nemecku.

Ako ste sa dostali k triatlonu?


Na Slovensku som sa venoval kanoistike, ale raz ma otec zavolal vyskúšať triatlonové preteky v Senci. Mal som šestnásť a úplne som tomu prepadol. Po odchode do Ázie však nastal asi dvojročný útlm. Dva roky som chodil iba na večierky, pribral som na sto kilogramov. Až potom ma oslovil známy, ktorý jazdil na bicykli. Pridal som sa k nemu a od bicykla už nebolo triatlonu ďaleko.

Prečo ste odišli do Ázie?


Robil som doma modela a dostal som ponuku odísť do Taiwanu. Všetko hradili, neváhal som. Odišiel som na dva mesiace, no zostal som až doteraz. Z Taiwanu som sa presunul za ďalším kontraktom do Hong Kongu, kde žijem.

Stále robíte modela?


To nie. Modela som robil rok a pol, neskôr som pracoval v odevnej firme, ale stále ma to ťahalo k športu, keďže v Bratislave som študoval na FTVŠ. Živím sa ako tréner, mám pestrú škálu klientov. Tento rok však jazdím po pretekoch, som taký poloprofesionál. Vždy som to chcel skúsiť, cestovať po svete a vybrať si nejaké preteky. Je to fajn, ale na budúci rok do toho už asi nepôjdem.

Kedy ste začali v Ázii súťažiť na pretekoch?


Prihlásil som sa na preteky v šprint triatlone v Singapure, ktoré som vyhral. Lietal som v oblakoch. V roku 2006 som šiel na predolympijské preteky v Pekingu. Myslel som si, že som dobrý. Ale tam prišla špička a na cyklistike ma predstihli o celé kolo. Vrátil som sa späť na zem. Ale zlepšoval som sa.

Ako ste sa dostali k dlhému triatlonu?


Vedel som, že v olympijskom triatlone veľký úspech nedosiahnem, tak som sa začal venovať dlhším tratiam. V roku 2010 som šiel v Číne svoj tretí ironman. Boli to najťažšie preteky v živote. Na slnku bolo vyše 50 stupňov, asfalt sa lepil na topánky. Takmer polovica účastníkov nedokončila. Keď som sa dopotácal do cieľa, hneď ma brali na infúziu. Ale vyhral som svoju vekovú kategóriu a získal miestenku na Havajského Ironmana.

Ako na vás zapôsobil Havaj?


Je to mekka Ironmanu, pre pretekárov v dlhom triatlone vrchol kariéry. Hoci, mal som inú predstavu. Myslel som si, že všetci budú kamaráti, jedna veľká rodina, ale keď som prišiel atmosféra nebola taká uvoľnená. Každý sa koncentroval na svoj výkon, vládlo napätie. To ma trochu zarazilo. O rok neskôr som sa kvalifikoval na Havaj so šťastím. Preteky v Číne zrušili a o miestenky sa bojovalo na Filipínach, kde však usporiadali len polovičného ironamana. V ňom som bol trochu lepší. Hoci som sa dlhým triatlonom v tom čase príliš nevenoval, povedal som si, že Havaj sa neodmieta.

Zlepšili ste sa?


Naopak, bol som o pol hodinu pomalší, nerátal som s tým, že tam pôjdem. Havaj je veľmi nevyspytateľný a preto taký ťažký. Počasie sa zmení za pár minút. Ale druhý štart som si užil. Nenaháňal som osobný rekord, lebo som vedel, že nemám natrénované.

Na ktoré preteky máte najkrajšie spomienky?


Na triatlone v thajskom Bangkoku odmeňuje najlepších princ alebo princezná. Vyhral som. V Ázii nie je v triatlone taká konkurencia ako v Amerike či Európe. Veľmi rád mám plavecké preteky cez Žltú rieku v Číne. Cestujem tam celý deň, ale výsledok stojí za to. Preteky sú na pozvanie, organizátori hradia kompletné náklady, ponúkajú štedré prémie. Západniarov si tam veľmi vážia. Do vody sa vrhne vždy šesť borcov, plávame asi 200 metrov. Za každým plavcom ide záchranársky čln a plávame s bójami, ktoré nás udržia keby sme sa začali topiť. Rád skúšam nové veci. Už si vyberám preteky aj podľa destinácie, hľadám exotiku.

Ako napríklad triatlon na Bali?


To bol zážitok. Na cyklistickej časti sme museli zosadnúť z bicyklov a bežať s nimi stredom cesty, lebo tam bola taká zápcha, že sa nedalo prejsť. Organizátori s tým nemohli nič urobiť. Vyhral som ho za zvláštnych okolností. Boli tam lepší odo mňa, napríklad druhý na Havajskom Ironmanovi 2009 Chris Lieto. Predbehol som ho o pätnásť minút, ale on sa niekde v tej premávke stratil. Po pretekoch sme išli za organizátormi, že čo s tým, ale oni mávli rukou, že to necháme tak. Určite by som ho nezdolal v regulárnych podmienkach, ale víťazstvo ma potešilo :-)

V Ázii sú takéto nedostatky v organizácii bežné?


Áno. Na pretekoch vo Vietname som mal šťastie. Ako líder som mal pred sebou policajné auto, ktoré na ulici rozrážalo dav, ale hneď ako som prešiel, ulica sa zavrela. Pobehovali po nej ľudia, psy, či prasatá... v Amerike alebo Európe sa to nemôže stať.

Koľko trénujete?


Na tréningoch s klientmi sa musím prispôsobiť ich miernejšiemu tempu. Preto sa snažím často súťažiť – aspoň raz za týždeň idem na preteky.

Máte pred sebou ešte nejaké méty?


Tých je veľa. Najnovšie jazdím preteky X-terra podobné triatlonu. Tiež sa skladajú z troch disciplín, ale namiesto cestného sa jazdí na horskom bicykli. Vlani som už bol na X-terra pretekoch na Havaji a tohto roku idem znovu, ale už v kategórii profesionálov. Veľmi ma lákajú etapové preteky na horských bicykloch Cape Epic v Južnej Afrike, to je moja vízia. A ešte by som raz rád absolvoval preteky jednotlivcov v Mongolsku a Tibete, kde sa na bicykli vyšplháte až do základného tábora pod Mount Everestom vo výške 5000 metrov nad morom.

20.10.2014   /   Rozhovory   /   Autor: Braňo Raškovič

Ďalšie články