Ako ste sa dostali z Južnej Afriky dostali na Slovensko?
Pôvodne som prišiel v roku 1991 do Prahy, krátko po spoločenských zmenách v strednej a východnej Európe. V Južnej Afrike som ukončil bakalárske štúdium ekonómie a potom som si dal rok pauzu. U nás je bežné cestovať. Nie vždy je cieľom Európa. V škole sa síce veľa učíme, ale nič o Európe nevieme. Mňa zaujímalo ako sa mení východná Európa, Československo, Poľsko, Maďarsko. Zažiť to na vlastnej koži. Mal som vtedy 22 rokov. Pôvodne som chcel precestovať viac štátov, ale zakotvil som v Prahe. V roku 1997 som sa zoznámil v Prahe s budúcou ženou. Bola to Češka, ktorá však žila vo Viedni a v Prahe trávila čas ako turistka.
A z Viedne už bol len kúsok do Bratislavy...
Presne tak. V roku 1999 som vo Viedni založil konzultačnú firmu, ktorá sa zaoberala projektami k vstupu do Európskej únie. V roku 2006 sme otvorili v Bratislave pobočku a teraz tu už funguje celý biznis. Dôvod bol obchodný. Od začiatku pracovali v spoločnosti Slováci, pobočka v Bratislave bola úspešná a navyše je tu v porovnaní s Viedňou lacnejšie. Ja som sa presťahoval do Bratislavy pred troma rokmi, s manželkou sme sa rozviedli, zostala bývať s deťmi vo Viedni.
Športovali ste doma v Južnej Afrike?
Vyrastal som na malej farme. Hral som veľmi rád futbal a aj rugby, ktoré je u nás povinným športom. Vlastne, rugby je u nás viac ako šport, je to náboženstvo.
Ako ste prišli o nohu?
V šestnástich som šiel motocyklom a mal som nehodu. Automobil ma nevidel, narazil som do neho. Dva roky som strávil na liečeniach v nemocniciach. Lekári sa snažili nohu zachrániť ale nepodarilo sa, tak ju napokon dvadsať centimetrov pod pravým kolenom amputovali.
Ako táto udalosť ovplyvnila váš život?
Dovtedy som bol športovo skôr založený, po tej nehode som sa začal venovať viac štúdiu. Vyštudoval som aj právo. Moja láska je africká literatúra, z ktorej som spravil aj doktorandskú prácu, ale nedá sa tým živiť.
Predsa len, neprepadli ste po amputácii nohy depresii?
Mám šťastie, že som optimista. Najhoršie bolo čakanie na verdikt. Lekári nechceli povedať, čo s tou nohou bude. Pocit nevedomosti ma ubíjal, lekári mali rôzne názory, nejaké veci predo mnou tajili. Veľa ľudí, ktorí prídu o nohu alebo ruku, má potom fantómovú bolesť, ale ja nie. Ja som sa s ňou rozlúčil. Dá sa povedať, že som ju nenávidel. Lekári sa ju snažili ešte nejako zmontovať. Chceli ma poslať do Talianska na špeciálnu kliniku a že za šesť rokov sa to spraví, ale to mi pripadalo veľmi dlho. Nemohol som s ňou prejsť ani sto metrov, bolo to pre mňa veľmi bolestivé, tak som sám požiadal o amputáciu.
To muselo byť veľmi ťažké rozhodnutie...
Nemôžem povedať, že by som bol z toho šťastný, ale bola to pre mňa úľava. Cítil som sa slobodný. Mohol som zrazu chodiť, kam chcem, šoférovať auto, nebyť na nikom závislý, nemusel som si pomáhať barlou a podobne.
Dnes dokonca beháte...
Skôr než som pred troma rokmi začal, musel som si objednať a kúpiť špeciálnu bežeckú protézu. Rakúska zdravotná poisťovňa ju nepreplácala, takže celá finančná ťarcha zostala na mne. Keď som o tom premýšľal, nikdy som nemal odvahu investovať do protézy toľko peňazí a ani som ich nemal. Stojí 5000 eur. Vravel som si, kúpim si ju a nebudem používať?
Ale odhodlali ste sa. Čo alebo kto vás presvedčil?
Veľká vďaka patrí kamarátke Barbore Liščákovej, ktorá ma inšpirovala, aby som vôbec začal cvičiť a neskôr behať a fitnes trénerovi Ľubomírovi Húšťavovi, ktorý dva roky pracoval na mojich atrofovaných svaloch. Vedel som, že mám sklony k lenivosti. V 42 rokoch som si myslel, že už je neskoro, že som zmeškal vlak. Kamarátka mi vravela - cítiš sa zle, bolia ťa kĺby, musíš športovať. Ja som si myslel, že od športovania ma budú bolieť ešte viac. Ale Barbora stále nástojila, chodila so mnou aj na bicykel a neskôr ma sprevádzala pri behu. Keby ma nenútila, nikdy by som sa na to nedal.
Ako šport ovplyvnil váš život?
Veľmi. Bol som nešťastný v manželstve, chcel som začať nový život – aj prostredníctvom športu. Moja bývalá žena trpela depresiami. Bolo pre mňa trápenie žiť s niekým, kto vidí stále všetko negatívne. Ja som prirodzený optimista. Žil som v čiernom mraku. Ale jazda na bicykli bola pre mňa zábava. Potom som si objednal špeciálnu protézu, prišla po šiestich mesiacoch a v októbri minulého roka som začal behávať. Teraz skoro každý deň športujem. Neviem, odkiaľ tá motivácia prichádza, ale mám ju.
Ako ste zvládli prvú bežeckú lekciu?
Úvod bol veľmi ťažký. Nedokázal som odbehnúť ani dva kilometre. Myslel som si, že omdliem. Bicykel sa mi zdal oveľa jednoduchšie. Nie každá časť môjho tela spolupracovala. Ale vydržal som. Bol tu aj psychologický efekt – kúpil som si predsa protézu, hádam to neboli peniaze vyhodené do luftu. Keď som na sebe videl pokrok, už som napredoval sám. Kamarátka otehotnela a dala si prestávku, ja som behal ďalej. Behával som v zime na dráhe, kúpil som si oblečenie. Behávam v lese, je to veľmi príjemné. Behám pre zdravie a pre zábavu.
A nikdy ste nemali chuť to zabaliť?
Môj brat, ktorý vyštudoval psychológiu, mi povedal o magickom čísle 39...
V čom spočíva jeho mágia?
Ak niečo spravíš 39-krát, tak si na to zvykneš. Tak som dokázal 39 dní po sebe behať. Povedal som si, že dôležitejšia než objem je pravidelnosť.
Koľko beháte dnes?
Každý deň, keď prídem po práci domov, vyrážam behať. Možno päť-šesťkrát za rok mi to nevyjde. Odbehnem si 4 kilometre denne. Keď namiesto behu bicyklujem, prejdem asi dvadsať kilometrov.
So špeciálnou protézou ste spokojný?
Technicky nie celkom dokonalá. Keď je veľmi teplo a potím sa, alebo keď je vlhko, tak sa protéza šmýka a celkom nedrží. Musím bežať opatrne.
Behávate aj v krátkych nohaviciach?
Áno v trojštvrťových.
Aké sú reakcie ľudí?
Keď bicyklujem, tak si ma nikto nevšimne, ale keď behám, tak áno. Na začiatku ma prekvapilo, že keď pri behu stretnete iného bežca, tak ma pozdraví. Spočiatku som premýšľal, odkiaľ ma ten človek pozná. Neskôr som pochopil, že je to súčasť bežeckej kultúry. A čo sa týka ľudskej zvedavosti, deti sú lepšie než dospelí, lebo sú úprimné a nepretvarujú sa. Vyzvú ma, aby som si dal protézu dolu a chcú nohu preskúmať. Tento postoj mi je oveľa príjemnejší, ako keď ľudia predo mnou odvracajú tvár. V lese ma raz zastavil pán a otvorene sa ma vypytoval, ako sa mi s tým behá. Príjemne ma to prekvapilo.
Chýba vám niečo z Južnej Afriky na Slovensku?
Rugby. Hoci som ho nehral rád, chýba mi rugbyová kultúra. Ľudia si spravia piknik, pijú pivo a pozerajú rugby. Do určitej miery som to nahradil tým, že som sa začal zaujímať o hokej. Sú to síce odlišné športy, ale hladina testosterónu je asi podobná. Rád sa pozerám na zápasy reprezentácie, keď hrá môj tím.
To je ktorý, slovenský alebo český?
Slovenský. Myslím, že Česi už majú dosť medailí a ľahšie znesú prehru.
Chodíte aj na bežecké preteky?
Zatiaľ som absolvoval len Night Run v Bratislave.
