Čo sa ale zmenilo od čias, keď som s mamou cvičil na spartakiáde, je fyzická zdatnosť detí. Keby sme sa v prenesenom čase postavili na štart tisícpäťstovky s našimi deťmi, dali by sme im v cieli viac ako minútu. Dnešní študenti na Fakulte telesnej výchovy a športu majú nižšie zápočtové nároky pre tristisícku, ako sme mali my pred pätnástimi rokmi. Keby tak nebolo, väčšina z nich by sa nedostala do vyššieho ročníka kvôli atletike.
Unikátnu vytrvalkyňu Mirindu Cafrae, viac násobnú majsterku sveta v dlhom triatlone, dokázali v čistom čase záverečného maratónu poraziť len dvaja muži. O Mirinde je známe, že v mladosti hrávala basketbal a vyrastala na farme. Ako sama udáva, celý deň sa so svojimi súrodencami naháňala po lúkach a liezla po stromoch. My, dospelí ľudia, sedíme celé dni za počítačmi. Jednostranné sedenie kompenzujeme hodinovým behom, jogou, aerobikom alebo posilňovaním vo fitnescentrách. Čo je viac-menej v poriadku, lebo tiež si momentálne neviem predstaviť, ako sa dá písať na klávesnici počas prechádzky. Nie je ale v poriadku, keď rovnaký prístup si osvojili aj naše deti. Naozaj si myslíte, že hodina plaveckého kurzu alebo gymnastický krúžok dostatočne vykompenzujú celodenné sedenie v škole, alebo hranie sa s tabletom? My sme mali to šťastie hrať hokej ešte aj pod pouličnými lampami, na tenis nám stačila stará „Artistka“. Chodili sme oberať lesné maliny a čučoriedky. Vedieť plávať už ako dieťa, bolo úplne samozrejmé a aj keď nám vládna garnitúra neumožnila letnú dovolenku pri mori, šnorchlovali sme hodiny v špinavom rybníku. Predstava, že v súčasnosti uvidíte pred panelákom skákať deti cez gumu, je tak pravdepodobná, ako možnosť kúpiť si kubánske pomaranče v zelovoci.