Zachránili ma dve zelené pilulky

Piaty decembrový deň sa konal v okolí Prahy ultramaratónsky beh. Trať s parametrami 130,9 km a prevýšením 4500 m sľubovala poriadny masaker. Na štarte stálo vyše 330 ľudí, do cieľa prišlo 181, čo vypovedá o náročnosti.

Do Prahy–Modřan sme prišli s Paťom, zaregistrovali sme sa a presunuli sa na štart asi 30 minút od Prahy. Po príchode do Starej Huti sme mali ešte asi dve hodiny čas, tak sme sa prezliekli, naplnili sa, dali si niečo na jedenie a čakali sme, kedy to vypukne. Preteky sa mali začať o 23:30.

5,4,3,2,1 a je to tu ! V momente sme už aj s Paťom šprintovali, aby sme sa dostali na čelo. Vždy tvrdím, že najlepšie sa to ovláda vpredu. Aj keď takéto tempo nebolo moc príjemné. Ale vyrazili sme von z mesta a pokračovali k jeho okraju, kde nás už čakal nočný les. Na malú chvíľu som sa ohliadol za seba a videl som nekonečného draka, ktorý sa vinul do diaľky. Do prvej kontroly to bolo 18 km. Po celú dobu nám križovali cestu diviaky a srnky, ktoré tesne pred nami prebiehali cez cestu a my sme na ne svietili a videli ako zase miznú v tme. Cesta ubiehala, bežali sme chvíľu lesom, následne dolu po lúke, ktorá bola rozmočená a blatistá. Od tohto momentu až do konca už som nemal suché nohy.

Zrazu sme sa ocitli na kontrole v Cholíne na Hořovickej chate, kde som doplnil vodu a išiel som ďalej. Tu nám tiež oznámili, že na ďalšom úseku niekto zničil značenie a použijeme obchádzku, aby sme sa opäť napojili na trasu. Jediné šťastie, že Štěpán poznal trasu aj okolie, lebo bez neho by som tam blúdil pekne dlho. Čakalo nás 28 kilometrov na ďalšiu kontrolu, bežali sme okolím Vltavy. Úzke chodníčky nás viedli na najvyššie okolité kopčeky, z ktorých bol neskutočný výhľad na koryto rieky. Boli tri hodiny v noci, stáli sme na malej vyhliadke a na úseku istenom reťazami, pršalo, všade ticho a pod nami iba vlniaca sa rieka. Toto bol jeden z najkrajších momentov.

Zbehli sme z kopca, pod nami bola tajná kontrola, kde som si dva krát odhryzol z chleba s džemom a išli sme ďalej. V tomto momente som bol vpredu sám so Štěpánom, ktorý bežal ľahko a v pohode. Po čase sa k nám pridal Jan Zemaník, ktorý nás dobehol a pokračovali sme spolu. Na kontrolu v Novej Živohošti v Junior Campe sme dobehli v daždi a hmle. Táto kontrola bola pre mňa dosť zlomová. Keby mi tu jedna milá pani nedala dve malé čarovné tabletky, tak by som to tu asi musel ukončiť. Mal som veľké problémy so žalúdkom, nemohol som nič jesť, ani piť a tie kŕče boli neznesiteľné. Iba tak náhodou som sa teda spýtal, či tu nemajú niečo, čo by mi pomohlo a o päť minút som už dostal do ruky dve malé zelené pilulky. Tu mi už chalani ušli, kým som čakal na lieky. Ale asi o 15 minút medecína zabrala a mne bolo konečne lepšie. V prvom stúpaní som ich už dobehol a pokračovali sme v trojici na kontrolu vzdialenú 16 kilometrov prenasledovaný Tomášom Bystřickým. Bežali sme ťažkým rozmočeným terénom popri koryte, preliezali cez spadnutý strom ponad rieku, ďalej hore mokrým lístím a opäť dole ku korytu a takto stále dookola až kým sme sa nedostali na cestičku, ktorá smerovala ku kontrole.

Tu už sme boli všetci štyria pokope. Za nami bežal Petr Žákovský. Úsek pred dobehom na kontrolu bol asfaltový, niekde aj s dlažobnými kockami. Boli dosť klzké a v hustej hmle sme si museli dávať pozor. Konečne sme dorazili do Měřína pod Lípou, doplnil som vodu, dal som si zemiakovú polievku na dva dúšky a išli sme ďalej. Keď som vyšiel von z toho domčeku, kde bolo príjemne teplo, bol to poriadny šok, ale po piatich minútach behu to bolo už zasa v pohode.

Nasledovalo 18 kilometrov na K4, ktoré sľubovali najlepší blatistý a ílovitý úsek. A sľub aj dodržali. Pokračovali sme poliami a lúkami, cez menšie stúpania a blatisté úseky a začalo veľmi pozvoľne svitať. Tma bola na ústupe, noc bola dlhá a ráno s príchodom nového dňa vždy prinesie novú energiu. Bolo tomu tak aj tu. Nasledovala časť trasy, ktorá bola naozaj super, lebo sme bežali po skutočnej divočine, žiadny chodník ako by niekto čakal. Konáre, haluze, popadané stromy, kamene, klzký mach a mokré ihličie pod nohami. Nadával som zakaždým, keď som dostal nejaký konár do tváre, ale takúto trasu nájdete málo kde, tak neostávalo nič iné iba pokúsiť sa užívať si každý moment a nemyslieť na ten stereotyp behu, kráčania a šmýkania sa po riti. Klobúk dole organizátorom, to sú skrytí hrdinovia celej tejto trasy. Ale vráťme sa späť. Čakal nás asi trojkilometrový úsek traverzujúci strmé svahy, pokryté lístím, ktoré ukrývali fajnové blato. Vravím si, takých 15 minút a sme z toho vonku. Z 15 minút bolo slušných 30-35 minút zdolávania týchto svahov.

Na K4 do Třebeníc sme dorazili cez Slapskú priehradu, ďalší neskutočný komplex cez ktorý sme bežali. Nasledovala rýchla polievka, doplnenie vody. Tu sme pokračovali už traja, na čele s Tomášom a Honzou, sme bežali popri Svatojánskych proudech cez úzky chodníček, niekedy cez skaly a cez tunel vysekaný do masívneho kusu kameňa. Blížili sme sa na kontrolu na 99. kilometri. Išli sme cez dedinky a lesné cesty k stúpaniu a následnému zbehu. Tu nastal už spomínaný blackout na 96. kilometri. Videl som už iba, ako predo mnou miznú v diaľke Honza aj s Tomášom. Nasledujúce 3 kilometre boli asi najdlhšie, čo som kedy zažil. Celou cestou k občerstvovačke som hľadal dôvod, prečo to už neskončiť. Šiel som krokom, hlava to chcela vzdať. Keď som tam konečne došiel, dal som si trošku polievky, doplnil vodu. Išiel som von, začal som bežať.. samozrejme, že som odbehol do nejakej zlej ulice....tak zase nazad. To bolo moc už aj na mňa.

Ale tu som sa naozaj pozbieral a povedal som si, že to už musím dobojovať. Ostávalo ešte 30 km. Bežal som ,kde som mohol, cestou sa ku mne pridal Michal, ktorý bežal 50 kilometrovú trasu a neskôr aj Štěpán. Bežali sme spolu až po kontrolu v Skochoviciach, kde sme zobrali kofolu a polievku. Tu už začali nohy trochu bolieť, ale v klesaniach som ich prevetral a išli ďalej, aj keď už by nemali. Tak trochu som dúfal, že sa trasa konečne zrovná, ale to bol ďalší omyl. Práve tu to bolo stále hore, dole, nie moc dlhé stúpania, ale po 15 hodinách stačili. Následne sme sa trochu stratili a samozrejme sme si aj predĺžili celý bežecký zážitok a dobehol nás zozadu Petr. V stúpaní som sa k nemu pridal, boli sme na tom asi rovnako, mňa už infarktové stavy prešli a tak sme vyrazili smer Modřany do cieľa. Bolo to ešte dosť nekonečné, ale bežalo sa mi s ním výborne. Radosť a eufóriu v cieli nemusím nikomu opisovať. Dobehli sme tretí spolu s Petrom. Podali sme si ruky, objali sa a nasledoval oddych :D. Trvalo mi to 16:18:28 hod.

Na konci som si ale uvedomil zásadnú vec: Ultra nie je ani tak o súťažení. Keď dokončíte preteky - vyhrali ste! Niekedy sa možno aj umiestite podľa predstáv, ale nie ste uspokojený. Na druhý deň vidíte ľudí prichádzať do cieľa s plačom a žiariacich šťastím. Potom si pomyslíte: Wau, pozri na nich, oni skutočne vyhrali!

V závere ďakujem môjmu tímu Proefekt a trénerovi Jurajovi. Príprava bola výborná, užíval som si ju a aj vďaka nej som to nakoniec úspešne zvládol. V porovnaní so svojím predchádzajúcim tréningom to bolo oveľa viac premyslené a plánované. Určite mi to pomohlo k napredovaniu a realizácií môjho cieľa. Teším sa na ďalšie výzvy.