Bez tohto súhlasu si môžete obsah otvoriť v samostatnom okne:
//www.youtube.com/embed/IUX3ZIeS9yQ
Na prvý pohľad vyzerá ako každý druhý bežec v San Franciscu. Šľachovitá postava atléta, obtiahnuté tričko, kraťasy, v ušiach slúchadlá, spoza prešedivelej kozej briadky sa usmieva na ostatných. Lenže Ronnie Goodman nie je typický bežec: je to bývalý alkoholik a feťák ("kokaín, heroín, crack, metamfetamín," vypočítava, čo všetko si doprial), kriminálnik a väzeň. A na výbehy sa vydáva zo svojho stanu pod cestou Highway 101, pretože už dva roky nemá byt.
"Od nikoho nič nečakám, sústredím sa na seba a užívam si, čo je na živote dobré," hovorí a s lišiackym úsmevom dodáva, "a dobrého je tak veľa!"
Z väzenia na kurzy maľovania
Všetko sa pre neho zmenilo, keď ho pred piatimi rokmi prepustili z kriminálu. Odišiel s tým, že chce začať znovu a inak. A začal veľmi prekvapivo, zohnal si prácu a z výplaty si platil kurzy maľby a kreslenia na City College. Bol to najlepší nápad jeho života, objavil v sebe talent, predovšetkým jeho linoryty zbierajú mnohé uznania.
Sú inšpirované predovšetkým životom na ulici a jazzom: na jednom je opustený bezdomovecký nákupný vozík pred zbernými surovinami, nad ním kvíli jazzový trubkár, na ďalšom sa skvie maliarka Frida Kahlo hrajúca na saxofón.
Fridu maľujem rád, pretože to bola žena, ktorá toho dosiahla veľa, aj keď prechádzala bolesťou, a ja mám pocit, že podobne som na tom aj ja, "vysvetľuje Goodman," ale čokoľvek maľujem, je o tom, čo cítim, o väčšej láske k ľudským bytostiam i k sebe samému."
Nie je to ale hippiek, čo by videl všade okolo len kvetinky a harmóniu. "Domovy, nie väzenie", "Viac bytov pre chudobných", "Už žiadne ďalšie úmrtia bezdomovcov", hlásajú plagáty na jeho grafickom liste The Occupy Homeless Movement, zatiaľ čo nad nimi dodáva dielu rytmus černošský a biely trubkár. Názov odkazuje na americké hnutie Occupy Wall Street, ktoré Goodman oceňuje, pretože "nedalo hlas len bezdomovcom, ale každému, kto si niečím prechádza, zatvorením podniku či stratou práce".
"Má srdce zo zlata a super talent," hovorí Ivan Vera, šéf umeleckého programu Sanfranciského charitatívneho domu Hospitality House, kde sa Goodmanové diela predávajú. "Jeho veci by si zaslúžili byť v múzeách, sú skvostné."
Umenie ale bolo len jedným z dvoch kľúčov ku Goodmanovej premene, tým druhým bol beh.
Ako teenager
Behal už ako chlapec - a keď prišiel o byt, sa k behaniu opäť vrátil. Lekár mu v ťažkej situácii predpísal antidepresíva, morálku si ale, aj na lekárovo odporúčanie, začal Goodman udržiavať aj prehĺtaním pár kilometríkov denne. K behu sa ale vrátil už predtým, vďaka väzenskému bežeckému spolku 1 000 Mile Club v kriminále San Quentin, kde jeho členovia behali na zamrežovanom dvore.
Dnes je jeho bežná denná dávka osem až dvadsaťštyri kilometrov. Znamenajú pre neho čistú radosť. "Pri behu sa cítite ako teenager, cítite sa výborne," oslavuje svoje výbehy sanfransciským Chinatown, medzi mrakodrapmi finančného centra či po piesočných plážach. Trúfol si ale aj na preteky, prvým bol legendárny podnik Dipsea Race, kam vybehol spolu s niekoľkými ďalšími bývalými väzňami zo sanquentinského klubu, skončil tam 345. z celkovo 1 417 bežcov. Jeho veľkým cieľom bol ale polmaratón.
To už sa z neho stala známa osobnosť, na nové bežecké topánky a štartovné do San Francisca sa naň zložili čitatelia miestneho denníka Chronicle. "Hej, ja ťa poznám, si pre nás inšpiráciou, kamoš!" plieskali na štarte chlapíka s číslom 25 779 spolubežci. "Vďaka. Je to fakt niečo," odpovedal, oslnený splneným snom.
A beh si užíval, ulicami sa niesol ladnými, dlhými krokmi. V cieli bol za jednu hodinu a štyridsaťtri minút. Žiaril. "Teraz si pôjdem oddýchnuť, ale zajtra pôjdem hneď do ateliéru. Späť k umeniu," odvetil v cieli novinárom.
